Likvidácia ako cieľ

Prax nám ukazuje, že každý nádejný pronárodný kandidát pôsobí ako zjednocujúci činiteľ pre všetky protinárodné sily, ktoré sa nevedia zhodnúť na tom, čo chcú, ale v momente sa spoja proti tomu, čo nechcú, a to je zvrchovaná, suverénna, nezávislá, územne celistvá Slovenská republika s nedotknuteľnými hranicami a chránenými občanmi. Likvidovať ju považujú za svoj prvoradý cieľ vo všetkých svojich snaženiach. Len sa to boja otvorene priznať. Kádre, aj ich podporu, si však na to starostlivo pripravujú.

Napríklad, v prvom kole ostatných prezidentských volieb zvíťazil jednoznačne JUDr. Fico. Napriek tomu, že v druhom kole pribudlo ďalších vyše 360-tisíc voličov, z ktorých väčšina podporovala Fica, Kiskovo víťazstvo nám prezrádza, že sa na ňom podieľal celý zjednotený protificovský elektorát, aktivovaný burcujúcou propagandou masmédií.

Zvoliť na post prezidenta človeka výkonnej mysle, rozhodného a nezlomného charakteru, s pronárodnou orientáciou a dostatočne aktívneho sa nám za celé obdobie existencie druhej republiky vlastne ani nepodarilo. Prečo bol taký výsledok? Lebo proti ľuďom spomenutých kvalít sa vždy nájde dostatok záchytných bodov v minulosti, ktoré možno prekrúcaním aj dodatočným prevrátením spoločenských hodnôt propagandisticky zneužiť, a ak ide o umiernené osobnosti, tak aj usmerniť.

Plánovači volebných víťazstiev dobre vedia, aké výhodné je získavať pozornosť priebežnými škandálmi, formovať pochybnosti a príhodne vyťažiť z nich plynúci odpor verejnosti. Svojho človeka dlhodobo v skrytosti pripravujú. Stavajú na emóciách z deficitu žiadaných spoločenských hodnôt. Nachystajú a vystrčia do popredia jeho odpovedajúcu vlastnosť. Vyhrotia ju pred druhým kolom a víťazstvo je blízko, lebo našinec sa pod tlakom propagandy viacej drží toho, čo nechce, než by rozmýšľal nad tým, čo naozaj chce. Tak sa vytvárajú podmienky na rozloženie národných záujmov. Nimi vybraný prezident potom ohýba a kriví záujmy republiky pri každej príležitosti a jeho najväčšou ambíciou je ulahodiť záujmom svojich mecenášov. Darí sa mu ešte viac, ak časť vládnych ministrov je s ním spätá práve cez tých mecenášov.

Prospechársky svet sa rúca

My si v podstate prezidenta ani nevolíme. My si len vyberáme medzi obrazmi, ktoré o kandidátoch účelovo vytvorili tzv. imidžmejkri v našej predstave. Zamyslime sa, kde títo tvorcovia ľudských predstáv získali svoju kvalifikáciu, svoje pracovné majstrovstvo, a keďže nie sú nezištní, kto ich a prečo financuje. Hneď dostanete odpoveď, koho vám budú za prezidenta podstrkávať.

Na okraj by som odporučil spomenúť si aj na tváre tých, ktorí sa s vervou agitačne činia od marca minulého roka, teda od pokusu zvrhnúť pomocou rozhnevaného pouličného davu legálne zvolenú, aj keď všelijako pozliepanú a neveľmi výkonnú vládnu koalíciu. A nemám na mysli len tých doma angažovaných. V prezidentskej volebnej kampani ich uvidíte tiež a bez poškvrny. Pričom sa pohrávali s možnosťou preliať vašu krv v pouličných zrážkach.

Spýtam sa aj, či sa nepodobá ten náš malý marcový pokus a akcie po ňom tak trocha na stav, ktorý nastolila v boji o moc prehrávajúca americká štátna elita po voľbách prezidenta v roku 2016. Rúca sa ich prospechársky model fungovania sveta, a tak mlátia okolo seba hlava-nehlava, nanucujú svojmu hodnotnému prezidentovi krkolomné zmeny a podkopávajú tak každý začiatok jeho, celému svetu prospešnej, práce. Ich prisluhovači z nášho prostredia by im radi predviedli svoju vytrvalosť. Rátajme s tým, že budú robiť aj tie najdeštruktívnejšie postupy, len aby dokázali svoju lojálnosť mecenášom a pomohli zlikvidovať našu nádej na samostatný a zvrchovaný slovenský štát.

Poučenie z Kisku

Akékoľvek výstražné slová budú obchádzať osvedčeným spôsobom. V období volieb sa budú hrať na decentných džentlmenov. Naše omyly často plynú z ľahkovernosti a radi na ne zabúdame. Tak si pripomeňme. Andrej Kiska získal v minulých voľbách, vďaka vystupňovanému tlaku masmédií, vyše 1 300 000 hlasov. Ale po štyroch rokoch pôsobenia vo funkcii veru neviem, či mu drží priazeň ešte nejakých 100-tisíc vytrvalcov.

Keďže máme priame voľby prezidenta, je každý volič zodpovedný za svojho favorita a mal by dávať veľký pozor, komu postúpi svoj mandát. Dodatočne nadávať po voľbách iba na svojho nepodareného vyvolenca veru nestačí. Treba pustiť pár slov „osvety“ aj na tých, čo ho podstrčili a obzrieť tiež seba v zrkadle skutkov.

Ozaj je tu čas odmietať postoje úplatných redaktorov a všetkých mudrlantov, ktorí samostatnú Slovenskú republiku nechceli a dnes bohorovne radia, kto by v nej mal byť prezident. Treba si priznať chybu pôvodného výberu a poučiť sa z nej v nadchádzajúcom mesiaci. Hovorieva sa, že každý je strojcom svojho šťastia. Ale potom prečo by ten, ktorý nepracuje a ničím sa nepričinil o prospech nášho štátu, mal dostávať väčšiu príležitosť než ten, čo preň pracoval?

Ak chceme zlo napraviť, pýtajme sa ďalej. Prečo dovolíme, aby sa vo voľbách vybraný štátny predstaviteľ mohol po voľbe správať ako súkromná osoba a bezočivo diktovať svoju škodlivú vôľu proti záujmom väčšiny voličov? Odpovieme, nemal by. Ale, žiaľ, u nás je to jav bežný. Politik bežne a so spupnosťou rozdáva, čo mu nepatrí, a my všetci vieme, že je to nemorálne. Napriek tomu sa to na Slovensku stalo zvykom. Zvykom natoľko samozrejmým, že už sa mnohým voličom nezdá divné, ak sa takto arogantne správajú nielen vyvolení predstavitelia politických strán, ale celé politické strany a dočasné koalície. Len zaspomínajte, koľkokrát ste museli organizovať a ťažko pretláčať napokon úspešné petície napriek tomu, že vládnu vaši favoriti, ktorí ich obsah mali presadiť vládnou cestou. Stav je natoľko zakonzervovaný, že ľudia sa mu už ani nedivia a jednoducho rezignovali. Mnohí preto odmietajú ísť voliť a svojou neúčasťou umožňujú stupňovanie tlaku proti národnému štátu a uľahčujú situáciu jeho neprajníkom. Ľahko sa to povie, ale ako z kaše von?

Nuž, vyberajme si prezidenta na svoj prospech, podľa toho, ako konal, komu a čomu naozaj slúžil doteraz. To je významné. Pripomeňme si ono biblické: Strom poznáš podľa ovocia. V tom je záruka jeho pravdivosti, a nie v uhladenom spôsobe podávania starostlivo premyslených prázdnych sľubov, poloprávd a klamstiev. Pravda, forma podania myšlienky je významná, ale obsah je dôležitejší, lebo kto oklamal raz, ten oklame zas, nech by bol jeho úsmev stokrát vábivý. Nepodliehajme taktike sobášnych podvodníkov, ktorou sa riadia hrané postupy mnohých našich politikov. Vybrať si človeka len podľa umelého imidžu stvoreného najatými radcami je neopatrné a nebezpečné. Presvedčili sme sa o tom už neraz. Načo opakovať tie isté chyby nanovo.

Lajčákove predvolebné triky

Pekné tváre ani uhladené reči našu republiku a jej občanov neochránia pred ničím. Opak je pravdou. Tvoriť medzinárodné dokumenty, v ktorých sa stanovuje prednosť starostlivosti o cudzích ľudí pred vlastným občanom, či bezpríčinne sa podrobovať cudzej vôli nie je vec súcitu ani ľudských práv. To je zrada na národe, nech sa pri tom autori tvária akokoľvek pokorne či svetovo a nech rozprávajú čokoľvek. Politická strana Roberta Fica už o tom vie svoje.

Ako mohol jeden z jej hlavných predstaviteľov konštruovať dokument OSN, ktorý zvažuje, aj u nás, zákaz kritického myslenia v súvislosti so správaním migrantov. Dokument, v ktorom sú migranti automaticky považovaní za nevinných a za obete, čím sa prakticky útočí proti slobode prejavu množstva čestných, racionálne zmýšľajúcich ľudí doma i v zahraničí. Navyše sa vyhrážal demisiou, ak by sa SR postavila proti paktu o riadenej migrácii. Prečo svoje názory v takejto podobe nepredstavil verejnosti v čase, keď vstupoval do volieb či na funkciu ministra. Bolo by neprístojné obranné konštatovanie, že k marrákešskému paktu sme sa nepripojili, lebo sa tak stalo nie zásluhou tohto ministra. Aj na tomto prípade je vidieť, koľko manipulačných úskalí sa skrýva v našej personálnej politike a koľko odpadlíkov reprezentuje náš štát v zahraničí.

Aké ohrozenia občanov sa z práce týchto ľudí dajú očakávať, ak právom predpokladáme, že aspoň časť, ak nie väčšina z Lajčákom predvedených trikov, sa pred zraky verejnosti ani nedostane. A táto strana sa nepoučila, lebo sa poučiť nechcela. Podstrkáva verejnosti ďalšieho svojho nominanta, líšiaceho sa len tým, že je zatiaľ mimo zorného poľa škandálov. Propagandistické postoje síce zaujali aj predstavitelia ostatných parlamentných strán, ale aké môžu byť ich organizačné a zákonotvorné iniciatívy, to ukázali pomarcové udalosti roka 2018. Ospravedlňovačské zahraničné misie predsedu SNS a NR SR zosobnené v Andrejovi Dankovi radšej ani nespomínam, pretože tie nám predstavujú „osobnosť“ prinajmenšom roztrojenú.

Nediplomatický vydierač

Kľúčové slová cieľového programu politickej strany Práca slovenského národa, ktorej som predsedom, sú sústredené do výrazov zvrchovaný, suverénny, nezávislý, územne celistvý štát s nedotknuteľnými hranicami, sloboda a prospech občana, ochrana jeho majetku, rozvoj štátotvorného národa a podpora štátotvorných menšín. Od týchto hodnôt odvíjame ďalšie postoje vo vzťahu k hospodárstvu, sociálnej politike, zahraničnej politike, ale aj svoj vzťah k osobnostiam domácej i zahraničnej politiky. Som však zvedavý, koľkí účastníci prezidentských volieb sa nimi začnú „dočasne“ oháňať. Viem však, že len malá časť bude odhodlaná naozaj presadzovať skutočné, významové hodnoty týchto slov. Samozrejme, po voľbách im zo slovníka zmiznú a budú nahradené slovným smetím, ktoré označia za diplomaciu.

Podobným postrehom sa dá vysvetliť, ako sa mohol z majstrovského diplomata vládnucej strany stať hroziaci a napokon utekajúci, vzápätí na milosť vzatý, v podstate už nediplomatický vydierač. Aby sme sa vyhli opakovaniu nežiaducej situácie, máme mnoho východísk. Brána k nim je poznanie pravdy. Akoby bol predvídal našu situáciu, svätý Metod zanechal odkaz kráľovi Svätoplukovi – Napomenutie vladárom. Jeho obsah je veľmi aktuálny aj dnes: … a nikto z vás nech neklame prázdnymi slovami… inak ťa budú ustavične haniť a utláčať… vystavíš si dom, lež iný bude v ňom bývať… cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty! Hádam by mohli jeho múdrosť nasledovať naši redaktori, naša inteligencia, aj naši cirkevní predstavitelia a pomôcť tak svojmu národu, vybrať si ozajstných štátnikov a nie prázdne nádoby, zásobujúce z našich zdrojov cudzie studne. Veď celý náš štát stojí na základoch cyrilo-metodského duchovného dedičstva. Občianska statočnosť je potrebná na všetkých vplyvných postoch a ľudia by sa mali dozvedať o myšlienkach našich dávnych velikánov pri každej príležitosti, tobôž v kritických chvíľach, obzvlášť z úst uznávaných autorít.

Roman Stopka

Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus, www.extraplus.sk