Roman Michelko: Oligarchizácia médií

Bratislava 23. októbra 2014 (HSP/Foto:TASR)

Top témou týchto dní je pokus o prvé nepriateľské prevzatie v mediálnej brandži, a to spoločnosti Petit Press, vydavateľa denníka SME spoločnosťou Penta.

Trend skupovania médií oligarchami pritom nie je nový. V priebehu deväťdesiatych rokov ovládli český a slovenský mediálny priestor veľké vydavateľské domy zo západnej Európy. Ich primárnym cieľom bolo zarábať, a ovplyvňovanie spoločenského vedomia v daných krajinách nebolo prioritou, skôr len bonusom navrch.

Masívnym nástupom internetu a všeobecne bezplatnej dostupnosti základných spravodajských informácií nastal prudký pokles čítanosti printových verzií novín a časopisov, čo bolo, samozrejme, sprevádzané poklesom ich nákladu, a tým aj príjmov z tržieb. Ako sa ukázalo, tento pokles nebol kompenzovaný nárastom príjmov z inzercie internetových vydaní denníkov. Postupne sa tak vydavatelia dostávali v horšom prípade do strát, v lepšom prípade ich obchodná bilancia oscilovala niekde okolo nuly. V tomto štádiu prestalo mať držanie východoeurópskych periodík pre nemeckých majiteľov z Rheinisch-Bergische Verlagsgesellschaf¬t ekonomickú logiku. Zároveň však mali veľké šťastie.

V časoch, keď biznis v tejto brandži prudko padal, si jeden český oligarcha (Andrej Babiš) zmyslel, že chce ísť do politiky. Kúpa všetkých voľných mienkotvorných periodík – konkrétne českej mediálnej spoločnosti MAFRA, ktorá vydáva denníky Lidové noviny a Mladá fronta DNES – Andrejom Babišom sa tak stala skutočnosťou. Samozrejme, samotné vlastníctvo médií netreba preceňovať. Médiá s dlhoročnou históriou a rešpektovanými novinármi nemožno zo dňa na deň premeniť na nástroj priehľadnej politickej agitky pre tú ktorú politickú stranu či jej lídra. Ako sa neskôr ukázalo, na to, aby jeho politický projekt hnutie ANO vyletelo do výšin, stačilo, ak ho ním vlastnené médiá nekritizovali a neotvárali sporné otázky z jeho problematickej podnikateľskej minulosti. Na dosiahnutie tohto cieľa neboli pritom potrebné žiadne drakonické zmeny vo vedení jeho novín. Totiž výmena rešpektovaných žurnalistických osobností za servilných straníckych propagandistov ani nie je možná bez likvidácie mienkotvornosti novín. Ako alibi teda do vedenia kľúčového denníka dosadil rešpektovanú investigatívnu žurnalistku Sabinu Slonkovú. Tá síce na poste veľmi dlho nevydržala, ale aj vďaka nej nový majiteľ ustál zmenu vlastníckej štruktúry bez toho , aby sa jeho kúpa znehodnotila odchodom kľúčového počtu kvalifikovaných novinárov.

Ale poďme k podstate veci. Na to, aby sa rešpektované a obávané média stali neškodnými, stačí prirodzená autocenzúra vedenia novín, ako aj jej redaktorov. Je skutočne problematické písať o kauzách svojho vlastníka. Nakoniec i redaktori si svoju žurnalistickú česť sami pred sebou obhajujú tým, že oni predsa nie sú jedinými médiami v štáte, preto kauzy svojho vlastníka radi prenechajú konkurencii. V kryštalickej podobe to predviedol šéfredaktor týždenníku Respekt Erik Tabery, keď v redakčnom úvodníku verejne priznal, že po dlhej diskusii v redakcii sa nakoniec rozhodli, že sa kauzou bytov OKD nebudú zaoberať, lebo je to kauza ich vlastníka – kontroverzného oligarchu a uhľobaróna Zdenka Bakalu.

Ako sa teda ukázalo, vlastníctvo médií má ešte jeden rozmer – chráni svojich vlastníkov pred útokmi iných oligarchov. Inak povedané, ak by Babiš otvoril Bakalove kauzy, Bakala by mohol otvoriť tie Babišove. Existuje tak niečo podobné, čo existovalo v čase studenej vojny, takzvané jadrové (mediálne) zastrašovanie. Oligarchovia – vlastníci médií sa tak vzájomne držia stále v šachu a nemusia sa báť, že len tak vypukne nejaká kauza, ktorá by ich mohla ťažko poškodiť.

To zrejme presne pochopili aj chlapíci z Penty. Ich záujem ovládnuť mienkotvorné médiá je eminentný (kúpu Trendu a spoločnosti 7 Plus, a. s. už ukončili), v hrdle im však zatiaľ uviazol denník SME. Ako to nakoniec skončí, ťažko povedať. Ak budú veľmi tlačiť na pílu, môžu vyprodukovať hromadný exodus redaktorov, čím im ostane v rukách len značka bez akejkoľvek hodnoty. Podľa posledných informácii už uvažujú aj nad tým, že by sa stali len minoritnými akcionármi. Spoločnosť, ktorá bola hlavným hrdinom kauzy Gorila, totiž vie, že ak by v tom čase vlastnila vplyvné médiá, už len prirodzená autocenzúra jej zamestnancov by spôsobila, že by nakoniec celá kauza pravdepodobne vyznela úplne inak.

Politológ Roman Michelko