Regina caeli: Žime z viery vo vzkrieseného Krista aj uprostred skúšok sveta

Svätý Otec sa k nim prihovoril z okna Apoštolského paláca a povzbudil ich k životu z viery vo vzkrieseného Krista uprostred výziev dnešného sveta.

Drahí bratia a sestry, peknú nedeľu a ešte raz požehnanú Veľkú noc!

Dnes, na Druhú veľkonočnú nedeľu, ktorú svätý Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, v evanjeliu čítame o zjavení zmŕtvychvstalého Ježiša apoštolovi Tomášovi (Jn 20, 19 – 31).

Táto udalosť sa odohráva osem dní po Veľkej noci, keď je spoločenstvo zhromaždené spolu. Práve tam Tomáš stretáva Učiteľa, ktorý ho vyzýva, aby videl stopy po klincoch, vložil ruku do rany na jeho boku a uveril (porov. v. 27). Je to scéna, ktorá nás vedie k zamysleniu nad naším vlastným stretnutím so zmŕtvychvstalým Ježišom. Kde ho možno nájsť? Ako ho spoznať? Ako veriť?

Svätý Ján, ktorý túto udalosť opisuje, nám dáva presné usmernenia: Tomáš stretáva Ježiša na ôsmy deň, v zhromaždenom spoločenstve, a spoznáva ho podľa znakov jeho obety. Z tejto skúsenosti vyviera jeho vyznanie viery – najvyššie z celého štvrtého evanjelia: „Pán môj a Boh môj!“ (v. 29).

Samozrejme, veriť nie je vždy jednoduché. Nebolo to ľahké pre Tomáša a nie je to jednoduché ani pre nás. Viera potrebuje byť živená a posilňovaná. Preto nás Cirkev v „ôsmy deň“, teda každú nedeľu, pozýva robiť to, čo robili prví učeníci: zhromažďovať sa a spoločne sláviť Eucharistiu.

V nej počúvame Ježišove slová, modlíme sa, vyznávame svoju vieru, v láske sa delíme o Božie dary, obetujeme svoj život v spojení s Kristovou obetou a prijímame jeho Telo a Krv. Potom sme poslaní stať sa svedkami jeho zmŕtvychvstania, ako to naznačuje samotný výraz „svätá omša“, teda „poslanie“, „misia“ (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1332). Nedeľná Eucharistia je nevyhnutná pre kresťanský život.

Zajtra odchádzam na apoštolskú cestu do Afriky a práve niektorí mučeníci africkej Cirkvi z prvých storočí – mučeníci z Abitiny – nám o tom zanechali krásne svedectvo. Keď dostali ponuku zachrániť si život pod podmienkou, že sa zrieknu slávenia Eucharistie, odpovedali, že nemôžu žiť bez slávenia dňa Pána.

Práve tam sa naša viera živí a rastie. Práve tam sa naše – hoci obmedzené – úsilie z Božej milosti spája ako skutky údov jedného tela, Kristovho tela, do uskutočňovania jedného veľkého plánu spásy, ktorý zahŕňa celé ľudstvo.

Práve prostredníctvom Eucharistie sa aj naše ruky stávajú „rukami Zmŕtvychvstalého“, svedkami jeho prítomnosti, jeho milosrdenstva a jeho pokoja – v znameniach práce, obiet, choroby i pribúdajúcich rokov, ktoré sú do nich často vpísané ako nežnosť pohladenia, stisku ruky či skutku lásky.

Drahí bratia a sestry, vo svete, ktorý tak veľmi potrebuje pokoj, nás to ešte viac zaväzuje byť vytrvalí a verní nášmu eucharistickému stretnutiu so Zmŕtvychvstalým, aby sme z neho vychádzali ako svedkovia lásky a nositelia zmierenia.

Nech nám v tom pomáha Panna Mária, blahoslavená preto, že uverila bez toho, aby videla (porov. Jn 20, 29).

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk