Piaty deň apoštolskej cesty: Barcelona a Montserrat v znamení odzbrojenej lásky

Svätý Otec dopoludnia navštívil väznicu Brians 1, na Montserrate viedol modlitbu ruženca a pozdravil pútnikov z balkóna opátstva. Popoludní sa v Kostole sv. Augustína stretol so zástupcami charitatívnych a pomocných diel a večer slávil svätú omšu v Bazilike Sagrada Família, po ktorej požehnal vežu Ježiša Krista.

Vo väznici Brians 1: Chyby života neurčujú identitu človeka

Prvou zastávkou dňa bola väznica Brians 1 pri Barcelone, kde si Svätý Otec vypočul svedectvá dvoch osôb vo výkone trestu, Montse a Josefiny, a väzenského kaplána. Pripomenul, že každý človek má dôstojnosť už len preto, že bol „chcený, stvorený a milovaný Bohom“, a niet situácie, pre ktorú by od neho Pán odvrátil svoj pohľad. „Chyby života neurčujú identitu človeka,“ zdôraznil s odkazom na Augustínove Vyznania. Každému prítomnému adresoval pozvanie snívať Boží sen: „Boh ťa miluje takého, aký si, ale sníva o tebe v ešte krajšej podobe!“ Byť kresťanom podľa neho neznamená nikdy sa nepomýliť, ale rásť v schopnosti obrátiť sa, oľutovať a napraviť svoje chyby, zmieriť sa a odpúšťať.

Na Montserrate: Zložme panciere, ktoré zatvrdili srdce

Z väznice sa pápež presunul do Opátstva Panny Márie Montserratskej, kde napoludnie viedol modlitbu ruženca. Morenete s plnou dôverou v jej materinský príhovor zveril svoju petrovskú službu i poslanie Cirkvi „vo svete, ktorý volá po spravodlivosti a pokoji“, a zaspomínal si na roky, keď pôsobil ako farár farnosti Santa Maria de Montserrat v Trujille v Peru. Upozornil, že skryté násilie slov a postojov sa neraz zahaľuje do zdanlivých pancierov, ktorými si človek chráni svoje zranenia: „Zložme dnes k jej nohám panciere, ktoré postupne zatvrdili naše srdce.“ Božské Dieťa v Máriinom náručí nenosí brnenie, pripomenul Lev XIV., a obnažený na kríži sa úplne odovzdá Otcovi, „aby nás zachránil odzbrojenou a odzbrojujúcou silou lásky“. Veriacich napokon vyzval prosiť Máriu, Kráľovnú pokoja, aby ich naučila zriekať sa zraňujúcich slov, rýchleho posudzovania a ohovárania.

Pozdrav z balkóna: Viera dáva život a nádej

Posledné slová na Montserrate adresoval pápež z balkóna svätyne. Viac než siedmim tisícom veriacich na nádvorí poďakoval za to, že prišli pripomenúť Katalánsku, Španielsku i svetu, „že viera dáva život a viera dáva nádej“. Katalánsku zároveň poďakoval za prijatie toľkých ľudí z iných krajín, „pretože ukazuje, ako možno všetkých začleniť do jednej rodiny“. V opátstve potom obedoval s benediktínskou komunitou.

V Kostole sv. Augustína: V každom trpiacom je sám Pán

Podvečer sa Svätý Otec vrátil do Barcelony, kde sa v Kostole sv. Augustína stretol so zástupcami diecéznych charitatívnych a pomocných diel a odpovedal na otázky chlapca Renza. „Tu sa naozaj cítim ako doma,“ povedal v chráme, ktorý spravujú augustiniáni a ktorý prvý raz navštívil v roku 1984. Pred blížiacimi sa majstrovstvami sveta pripomenul, že futbal nám pripomína dôležitú vec: „život nie sú preteky, v ktorých sa má človek predvádzať sám, ale cestou, po ktorej sa učíme kráčať spoločne“. Renzovi odkázal, že každé dieťa je Božím snom, a vyzval prítomných, aby boli súcitní a milovali nezištne s vedomím, „že v každom trpiacom bratovi a sestre je sám Pán“.

Sagrada Família: Nemôžeme veriť v Ježiša a podporovať vojnu

Vyvrcholením dňa bola večerná svätá omša v Bazilike Sagrada Família, ktorú pápež slávil v deň stého výročia smrti architekta, ctihodného Antonia Gaudího. V homílii pripomenul, že baziliku v roku 2010 konsekroval Benedikt XVI. ako viditeľný znak neviditeľného Boha, a chrám zložený z mnohých kameňov predstavil ako obraz kresťanského života, ktorý je vždy cestou, „pretože ide o projekt, ktorý uskutočňuje Boh“. Najnaliehavejšie zazneli slová o pokoji: „Nemôžeme veriť v Ježiša a podporovať vojnu. Nemôžeme veriť v Ježiša a zabíjať nevinného. Nemôžeme veriť v Ježiša a opustiť toho, kto trpí, kto plače, kto uteká pred biedou.“ Chrám označil za výrečnú katechézu z kameňov, farieb a svetla a pripomenul, že je najvyšším kostolom sveta nie preto, „aby vynikal vo svetských rebríčkoch, ale aby viedol kroky Božieho ľudu“. Po homílii požehnal vežu Ježiša Krista, najvyššiu vežu baziliky.

Piaty deň cesty tak spojil väzenie, pútnické miesto, charitatívne diela i baziliku do jednej línie: Cirkev, ktorá neprichádza len do veľkých chrámov, ale aj k väzneným, trpiacim, chudobným a hľadajúcim, a ktorej silou je láska, ktorá sa nevnucuje, ale odzbrojuje.

Martin Jarábek – VaticanNews

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk