Pápež v homílii zdôraznil: „Najmä tvárou v tvár núdzi a útlaku majú kresťania ako základný zákon lásku: robme druhým to, čo chceme, aby robili oni nám. Cirkev, oživovaná týmto zákonom, ktorý Boh vpisuje do sŕdc, je stále v zrode: tam, kde je zúfalstvo, zapaľuje nádej, kde je bieda, prináša dôstojnosť, kde je konflikt, prináša zmierenie.”

Homília Svätého otca

Svätá omša, Annaba, Bazilika svätého Augustína

14. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

Božie slovo prechádza dejinami a obnovuje ich ľudským hlasom Spasiteľa. Dnes počúvame evanjelium, radostnú zvesť pre všetky časy, v tejto bazilike v Annabe zasvätenej svätému Augustínovi, biskupovi starobylého Hippo. V priebehu storočí sa názvy miest, ktoré nás hostia, menili, no svätí zostali našimi patrónmi a vernými svedkami puta so zemou, ktoré pochádza z neba. Práve túto dynamiku osvetľuje Pán v noci Nikodéma: je to sila, ktorú Kristus vlieva do slabosti jeho viery i do vytrvalosti jeho hľadania.

Poslaný Duchom Božím, o ktorom „nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide“ (Jn 3, 8), je Ježiš pre Nikodéma osobitným hosťom. Pozýva ho totiž k novému životu a odovzdáva svojmu partnerovi v rozhovore, ale aj nám, prekvapujúcu úlohu: „musíte sa narodiť zhora“ (v. 7). Toto je výzva pre každého, kto hľadá spásu! Z Ježišovej výzvy vychádza poslanie pre celú Cirkev, a teda aj pre kresťanské spoločenstvo v Alžírsku: znovu sa narodiť zhora, čiže z Boha. V tejto perspektíve viera premáha pozemské ťažkosti a milosť Pána dáva rozkvitnúť púšti. Krása tohto povzbudenia však so sebou nesie aj skúšku, ktorou nás evanjelium pozýva prejsť spoločne.

Kristove slová majú totiž všetku silu príkazu: musíte sa narodiť zhora! Tento imperatív znie našim ušiam ako nemožný príkaz. Keď však pozorne načúvame tomu, kto ho vyslovuje, chápeme, že nejde o tvrdé nariadenie ani o nátlak, a už vôbec nie o odsúdenie na neúspech. Naopak, povinnosť, ktorú Ježiš vyslovuje, je pre nás darom slobody, pretože nám odhaľuje nečakanú možnosť: môžeme sa narodiť zhora vďaka Bohu. Preto to máme urobiť podľa jeho vôle lásky, ktorá chce obnoviť ľudstvo tým, že ho povoláva do spoločenstva života, ktoré sa začína vierou. Kým nás Kristus vyzýva obnoviť od základu celý náš život, zároveň nám dáva silu to uskutočniť. Dobre to vyjadruje svätý Augustín, ktorý sa modlí takto: „Daj, Pane, čo prikazuješ, a prikazuj, čo chceš“ (Confessiones X, 29, 40).

Keď sa teda pýtame, ako je možná budúcnosť spravodlivosti a pokoja, svornosti a spásy, pamätajme, že kladieme Bohu tú istú otázku ako Nikodém: môže sa naozaj naša história zmeniť? Sme tak zaťažení problémami, nástrahami a skúškami! Môže sa náš život naozaj začať odznova? Áno! Pánovo uistenie, plné lásky, napĺňa naše srdcia nádejou. Nezáleží na tom, ako veľmi nás tlačí bolesť alebo hriech: Ukrižovaný nesie všetky tieto bremená s nami a za nás. Nezáleží na tom, ako veľmi nás zneisťujú naše slabosti: práve vtedy sa prejavuje Božia sila, ktorá vzkriesila Krista z mŕtvych, aby dala život svetu. Každý z nás môže zakúsiť slobodu nového života, ktorý prichádza z viery vo Vykupiteľa. Opäť nám to ukazuje svätý Augustín: ešte skôr kvôli jeho múdrosti ho obdivujme kvôli jeho obráteniu. V tomto znovuzrodení, prozreteľne sprevádzanom slzami jeho matky svätej Moniky, sa stal sám sebou, keď zvolal: „Nebolo by ma, Bože môj, nebolo by ma vôbec, keby si nebol vo mne. Alebo skôr: nebol by som, keby som nebol v tebe“ (Confessiones I, 2).

Áno: kresťania sa rodia zhora, znovuzrodení Bohom ako bratia a sestry Ježiša, a Cirkev, ktorá ich živí sviatosťami, je prijímajúcim lonom pre všetky národy zeme. Ako sme práve počuli, Skutky apoštolov o tom svedčia opisom štýlu, ktorý charakterizuje ľudstvo obnovené Duchom Svätým (porov. Sk 4, 32 – 37). Aj dnes treba tento apoštolský vzor prijať a uskutočňovať, meditovať o ňom ako o pravom kritériu cirkevnej reformy: reformy, ktorá sa začína v srdci, aby bola pravdivá, a týka sa všetkých, aby bola účinná.

Predovšetkým totiž „množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (v. 32). Táto duchovná jednota je svornosť: slovo, ktoré dobre vyjadruje spoločenstvo sŕdc bijúcich spolu, pretože sú zjednotené so srdcom Krista. Zrod Cirkvi sa teda nezakladá na spoločenskej zmluve, ale na harmónii vo viere, v citoch, v myšlienkach i v životných rozhodnutiach, ktoré majú v strede Božiu lásku, vtelenú pre spásu všetkých národov zeme.

Po druhé, obdivujme hmotný dôsledok tejto duchovnej jednoty veriacich: „všetko mali spoločné“ (v. 32). Všetci mali všetko, podieľali sa na dobrách jednotlivcov ako údy jedného tela. Nikto nebol o nič ukrátený, pretože každý sa delil o to, čo mal. Táto bratská oddanosť, ktorá premieňa vlastníctvo na dar, nie je utópiou, iba ak pre srdcia rozdelené rivalitou a pre duše chamtivé pre seba. Naopak, viera v jediného Boha, Pána neba i zeme, zjednocuje ľudí v dokonalej spravodlivosti, ktorá všetkých pozýva k láske, teda k tomu, aby milovali každé stvorenie láskou, ktorú nám Boh dáva v Kristovi. Preto najmä tvárou v tvár núdzi a útlaku majú kresťania ako základný zákon lásku: robme druhým to, čo chceme, aby robili oni nám (porov. Mt 7, 12). Cirkev, oživená týmto zákonom, ktorý Boh vpisuje do sŕdc, je stále v zrode: tam, kde je zúfalstvo, zapaľuje nádej, kde je bieda, prináša dôstojnosť, kde je konflikt, prináša zmierenie.

Po tretie, v texte Skutkov apoštolov nachádzame základ tohto nového života, ktorý zahŕňa národy všetkých jazykov a kultúr: „apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť “ (Sk 4, 33). Láska, ktorá ich oživuje, ešte skôr než morálnym záväzkom, je znakom spásy: apoštoli ohlasujú, že náš život sa môže zmeniť, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Prvou úlohou pastierov, služobníkov evanjelia, je teda vydávať svetu svedectvo o Bohu s jedným srdcom a jednou dušou, bez toho, aby nás starosti kazili strachom alebo módy oslabovali kompromisom. Spolu s vami, bratia v biskupskej službe, a s vami, kňazi, neustále obnovujme toto poslanie pre dobro tých, ktorí sú nám zverení, aby celá Cirkev bola vo svojej službe posolstvom nového života pre tých, ktorých stretávame.

Na tejto zemi, drahí kresťania v Alžírsku, zostaňte pokorným a verným znamením Kristovej lásky. Vydávajte svedectvo o evanjeliu jednoduchými gestami, pravdivými vzťahmi a dialógom prežívaným deň čo deň: tak dávate chuť a svetlo tam, kde žijete. Vaša prítomnosť v krajine pripomína kadidlo: malé rozžeravené zrnká, ktoré šíria vôňu, pretože vzdávajú slávu Pánovi a prinášajú radosť i útechu mnohým bratom a sestrám. Toto kadidlo je malý, vzácny prvok, ktorý nestojí v centre pozornosti, ale pozýva obrátiť naše srdcia k Bohu a povzbudzuje nás navzájom vytrvať v súčasných ťažkostiach. Z kadidelnice nášho srdca sa totiž dvíha chvála, požehnanie i prosba a šíri sa ľúbezná vôňa (porov. Ef 5, 2) milosrdenstva, almužny a odpustenia. Vaše dejiny sú poznačené štedrým prijatím a vytrvalosťou v skúške: tu sa modlili mučeníci, tu svätý Augustín miloval svoje stádo, hľadal pravdu s vášňou a slúžil Kristovi s horiacou vierou. Buďte dedičmi tejto tradície a vydávajte v bratskej láske svedectvo o slobode tých, ktorí sa rodia zhora ako nádej spásy pre svet.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk