Pri svätej omši v Lateránskej bazilike zdôraznil, že služba biskupa má viesť k tým, ktorých spoločnosť odsúva na okraj. Pripomenul, že Kristus – „kameň zavrhnutý ľuďmi a vyvolený Bohom“ – zostáva stredom ohlasovania Cirkvi, ktorá má byť blízka perifériám a svedčiť o jednote, pokoji a nádeji v meniacom sa svete.

Homília Svätého otca Leva XIV.

pri svätej omši s biskupskými vysviackami

Lateránska bazilika, 2. mája 2026

Drahí bratia a sestry,

keď sa primkýname ku Kristovi, stávame sa pevným a pohostinným domom: to je radosť, ktorú zakúšame najmä vo veľkonočnom období, a osobitne dnes, keď slávime vysviacku štyroch nových pomocných biskupov Rímskej diecézy.

Táto cirkev má osobitné povolanie k univerzálnosti a láske vďaka svojmu jedinečnému spojeniu s Kristom, vzkrieseným a živým, ktorý je základom duchovnej stavby zo živých kameňov, svätého Božieho ľudu. Priblížiť sa ku Kristovi znamená priblížiť sa navzájom a spoločne rásť v jednote: to je tajomstvo, ktoré nás zasahuje a premieňa zvnútra aj samotné mesto. Do služby tejto dynamike, ktorú do Ríma priniesli apoštoli Peter a Pavol, naši bratia Andrea, Stefano, Marco a Alessandro budú vysvätení za biskupov. Je to sviatok ľudu, pretože pochádzajú z tohto ľudu a z presbytéria, ktoré sa oň s láskou stará.

Naše diecézne spoločenstvo sa dnes zhromažďuje vo vzývaní Ducha Svätého, ktorý pomazáva nových biskupov, aby boli úplne zasvätení službe Kristovho evanjelia. On je kameň zavrhnutý, ktorý „vyvolený Bohom“ sa „stal uholným kameňom“ (1 Pt 2, 4.7; porov. Ž 118, 22).

Pre prvých kresťanov sa táto metafora, bola veľmi blízka, pretože jej prítomosť v žalme, sa musela javiť ako osobitne výrečná. Mesiáš Ježiš bol zavrhnutý nielen preto, že nebol uznaný ako Boží Syn, ale ešte skôr preto, že prijal stav stvorenia, chápaný ako nehodný Boha. Verný tejto ceste milosrdnej lásky vyhľadával zavrhnuté ovce, sadal si s nimi k stolu, odzbrojoval ruky i srdcia tých, ktorí ich chceli kameňovať. Takto, ako hovorí evanjelium ohlasované v tejto liturgii, Syn zjavil tvár Otca: v ňom sa uskutočňujú jeho skutky. „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?“ (Jn 14, 8 – 10).

Cirkev, ktorá žiješ v Ríme, kameň zavrhnutý je srdcom mesiášskeho ohlasovania voči tým, ktorých spoločnosť zavrhovala a stále zavrhuje. Je to srdce nášho ohlasovania, našej misie. Videli sme Svätého dotýkať sa nečistého, Spravodlivého odpúšťať hriešnikom, Život uzdravovať chorých, Učiteľa umývať špinavé a unavené nohy svojich učeníkov.

V tomto meste, hlavnom meste veľkej ríše, sa zavrhnutý kameň stal zástavou novej nádeje – nádeje Božieho kráľovstva, ako ju predstavujú blahoslavenstvá a spieva Magnifikat. Obracajúc logiku nadvlády, logiku tých, ktorí sledujú nezmyselnú ambíciu určovať architektúru sveta, sa v Kristovi deje to, že zavrhnutí znovu nachádzajú svoju dôstojnosť a cítia sa vyvolení pre Božie kráľovstvo. „Keby to tak nebolo – hovorí Ježiš svojim učeníkom – bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2 – 3).

Najdrahší bratia a sestry, preto sa až dodnes stáva, že sa človek stáva kameňom zavrhnutým ľuďmi a vyvoleným Bohom: keď sa životom i slovom stavia proti projektom, ktoré utláčajú slabých, nerešpektujú dôstojnosť každej osoby, využívajú konflikty na výber silnejších a pritom zanedbávajú tých, ktorí zostávajú pozadu, ktorí nevládzu, a tých, čo podľahnú, považujú za odpad dejín. Ježiš kráčal medzi nami ako odzbrojený a odzbrojujúci prorok a keď bol zavrhnutý, nezmenil svoj štýl.

Teraz sa obraciam na vás, drahí bratia, ktorí sa odo dneška stanete pomocnými biskupmi tejto cirkvi, ktorej starostlivosť mi bola zverená ako dar; na vás, ktorí spolu s kardinálom vikárom budete môcť pomáhať, aby som bol odrazom Dobrého pastiera pre rímsky ľud a aby som predsedal láske celého svätého Božieho ľudu rozptýleného po zemi.

Povzbudzujem vás, aby ste vyhľadávali zavrhnuté kamene tohto mesta a ohlasovali im, že v Kristovi, našom uholnom kameni, nikto nie je vylúčený z toho, aby sa stal živou súčasťou svätej stavby, ktorou je Cirkev, a bratstva medzi ľuďmi. V tomto obraze zaznieva výzva apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium pápeža Františka: byť Cirkvou ako „poľná nemocnica“, byť pastiermi na cestách, mať v srdci materiálne i existenciálne periférie. Ako presbyteri ste túto výzvu prijali spolu so spoločenstvami farností, ktoré ste sprevádzali. Teraz prichádza nové povolanie, ďalšie povolanie, ktoré má stále to isté srdce: nikto, naozaj nikto sa nesmie považovať za zavrhnutého Bohom – a vy budete hlásateľmi tejto radostnej zvesti, ktorá stojí v centre evanjelia.

Nechajte v sebe pôsobiť Ducha proroctva: neusádzajte sa v privilégiách, ktoré by vám mohol ponúknuť váš stav, nenasledujte svetskú logiku prvých miest, buďte svedkami Krista, ktorý neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil (porov. Mk 10, 45). Budete prorokmi vo svojej službe, ak budete mužmi pokoja a jednoty, ak budete s niťami milosti a milosrdenstva spájať široké a početné priestory tejto diecézy, zosúlaďovať rozdiely, prijímať, počúvať a odpúšťať.

Nedajte sa hľadať, dajte sa nájsť. A postarajte sa o to, aby sa presbyteri, diakoni, rehoľníci a rehoľníčky, laici a laičky angažovaní v apoštoláte nikdy necítili sami. Pomáhajte im oživovať nádej v ich rôznych službách a cítiť sa súčasťou jedného poslania. Vedzte vždy, neúnavne povzbudzovať osoby i spoločenstvá a jednoducho pripomínať krásu evanjelia.

Chudobní Ríma, pútnici i návštevníci, ktorí sem prichádzajú z celého sveta, nech nachádzajú v obyvateľoch tohto mesta, v jeho inštitúciách a v jeho pastieroch tú materinskosť, ktorá je pravou tvárou Cirkvi. Salus Populi Romani, Matka našej dôvery, nech nás vedie a stále chráni na našej ceste.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk