„Dobré ráno všetkým, dúfam, že sa máte dobre a že ste pripravení na ďalšiu cestu. Už s nabitými batériami!“ Pápež Lev XIV. ukončil dlhú apoštolskú cestu v Afrike a počas letu z Malaba, poslednej zastávky v Rovníkovej Guinei, do Ríma odpovedal na otázky piatich z približne sedemdesiatich novinárov, ktorí ho sprevádzali na tejto medzinárodnej ceste.

Medzi témami, ktorým sa pápež počas rozhovoru venoval, boli vojna, rokovania medzi USA a Iránom, otázka migrácie, trest smrti a požehnávanie homosexuálnych párov. Rozhovoru predchádzala úvaha pápeža Leva o skúsenosti, ktorú práve prežil v Afrike.

„Keď sa vydávam na cestu, hovorím sám za seba, ale dnes, ako pápež, rímsky biskup, je to predovšetkým apoštolská pastoračná cesta s cieľom stretnúť, sprevádzať a spoznať Boží ľud. Veľakrát je záujem skôr politický: ‚Čo pápež hovorí o tejto alebo inej téme? Prečo neposudzuje vládu v tej či inej krajine?‘ A je, samozrejme, veľa vecí, ktoré možno povedať. Hovoril som o spravodlivosti a s tým súvisia určité témy. Ale to nie je prvé slovo: cestu treba chápať predovšetkým ako prejav vôle ohlasovať evanjelium, hlásať posolstvo Ježiša Krista, čo je spôsob, ako sa priblížiť k ľudu v jeho radosti, v hĺbke jeho viery, ale aj v jeho utrpení. Tam je, pravdaže, veľakrát potrebné niečo povedať alebo hľadať, ako povzbudiť samotný ľud, aby prevzal zodpovednosť za svoj život. Je dôležité hovoriť aj s hlavami štátov, aby sa podporila zmena zmýšľania alebo väčšia otvorenosť myslieť na dobro ľudu, možnosť vnímať otázky, ako je rozdeľovanie bohatstva krajiny. V rozhovoroch, ktoré sme mali, sme robili trochu zo všetkého, ale predovšetkým sme videli a stretali ľud s týmto nadšením. Som veľmi spokojný s celou cestou, ale žiť, sprevádzať a kráčať s ľudom Rovníkovej Guiney bolo naozaj požehnaním s vodou… Tešili sa z dažďov toho druhého dňa, ale predovšetkým z toho, že sa môžu podeliť s celosvetovou Cirkvou o to, čo oslavujeme vo svojej viere.“

Ignazio Ingrao (Tg1): Svätý Otče, ďakujeme za túto cestu bohatú na stretnutia, príbehy a tváre. Na stretnutí za mier v Bamende v Kamerune ste opísali svet obrátený naruby, kde hŕstka tyranov riskuje zničenie planéty. Mier sa podľa vás nemá vynachádzať, ale prijímať. Rokovania o konflikte v Iráne sú v chaose a majú ťažké dôsledky na svetovú ekonomiku. Prajete si zmenu režimu v Iráne, vzhľadom na to, že aj občianska spoločnosť a študenti v uplynulých mesiacoch vyšli do ulíc a vo svete panujú obavy z jadrového zbrojenia? Akú výzvu adresujete Spojeným štátom, Iránu a Izraelu, aby sa podarilo vyjsť zo slepej uličky a zastaviť eskaláciu? Mali by sa NATO a Európa zapojiť viac?

Pápež:

Chcel by som na úvod povedať, že treba podporovať nový postoj a kultúru mieru. Veľakrát, keď posudzujeme určité situácie, prvou odpoveďou je, že treba vstúpiť násilím, vojnou, útokom. To, čo sme videli, je, že zomrelo mnoho nevinných. Práve som videl list niektorých rodín detí, ktoré zomreli v prvý deň útoku. A oni hovoria o tom, že už prišli o svoje deti, ktoré v tom (útoku) zomreli. Otázkou nie je, či sa režim zmení alebo nezmení, otázkou je, ako podporovať hodnoty, v ktoré veríme, bez smrti toľkých nevinných. Otázka Iránu je zjavne veľmi zložitá. Samotné rokovania, ktoré prebiehajú, vyzerajú tak, že jedného dňa Irán povie áno a Spojené štáty povedia nie, a naopak, a nevieme, kam to smeruje. Vznikla táto chaoticka situácia, kritická pre svetovú ekonomiku, no zároveň je tu celé obyvateľstvo v Iráne, nevinní ľudia, ktorí trpia v dôsledku tejto vojny. Čo sa týka zmeny režimu, áno alebo nie: nie je jasné, aký režim tam v tejto chvíli vlastne je, po prvých dňoch útokov Izraela a Spojených štátov na Irán. Skôr by som chcel povzbudiť k pokračovaniu dialógu za mier, aby sa strany usilovali vynaložiť všetko úsilie na podporu mieru, odstránenie hrozby vojny a na rešpektovanie medzinárodného práva. Je veľmi dôležité, aby boli nevinní chránení, čo sa na rôznych miestach nestalo. Mám pri sebe fotografiu jedného moslimského chlapca, ktorý počas návštevy v Libanone stál a čakal s plagátom s nápisom: ‚Vitaj, pápež Lev‘, a potom bol v tejto poslednej časti vojny zabitý. Je mnoho takýchto ľudských situácií a myslím si, že musíme mať schopnosť uvažovať týmto spôsobom. Ako Cirkev, a hovorím to znovu, ako pastier, nemôžem byť za vojnu. A chcel by som všetkých povzbudiť, aby sa usilovali hľadať odpovede, ktoré vychádzajú z kultúry mieru, a nie z nenávisti a rozdelenia.

Eva Fernández (Radio Cope): Opúšťame kontinent, na ktorom si mnohí ľudia želajú, snívajú o tom, že budú cestovať do Európy. Vaša najbližšia cesta bude do Španielska, kde otázka migrácie zohráva dôležitú úlohu najmä na Kanárskych ostrovoch. Viete, že téma migrácie v Španielsku vyvoláva veľkú diskusiu a polarizáciu; ani medzi katolíkmi neexistuje jednotné stanovisko. Čo budeme môcť povedať Španielom a osobitne katolíkom o migrácii? A potom, ak dovolíte: najbližšia cesta bude do Španielska, ale vieme, že máte túžbu, úmysel cestovať do Peru a možno do Argentíny a Uruguaja, no chceli by ste pozdraviť aj Pannu Máriu Guadalupskú?

Pápež:

Otázka migrácie je veľmi zložitá a týka sa mnohých krajín, nielen Španielska, nielen Európy, ale aj Spojených štátov, je to celosvetový fenomén! Preto sa moja odpoveď začína otázkou: čo robí Sever sveta, aby pomohol Juhu sveta alebo tým krajinám, kde dnes mladí ľudia nenachádzajú budúcnosť, a preto žijú tento sen ísť na Sever? Všetci chcú ísť na Sever, ale často Sever nemá odpovede na to, ako im ponúknuť možnosti. Mnohí trpia… Otázka obchodovania s ľuďmi, „trafficking“, patrí tiež k migrácii.

Osobne si myslím, že štát má právo stanoviť pravidlá na svojich hraniciach. Nehovorím, že všetci musia vstúpiť bez poriadku, čím by sa niekedy na miestach, kam prichádzajú, vytvárali ešte nespravodlivejšie situácie než tie, ktoré opustili. Ale keď toto poviem, pýtam sa: čo robíme v bohatších krajinách, aby sme zmenili situáciu v chudobnejších krajinách? Prečo sa nemôžeme, tak prostredníctvom štátnej pomoci, ako aj prostredníctvom investícií veľkých bohatých podnikov, nadnárodných spoločností, snažiť zmeniť situáciu v krajinách, ako sú tie, ktoré sme navštívili počas tejto cesty?

Afrika je pre mnohých považovaná za miesto, kam sa ide po nerastné suroviny, po jej bohatstvo pre obohatenie iných krajín. Možno by sme na svetovej úrovni mali viac pracovať na podpore väčšej spravodlivosti, rovnosti a rozvoja týchto krajín Afriky, aby nemali potrebu emigrovať do iných krajín, do Španielska a podobne.

A ďalší bod, ktorý by som chcel zdôrazniť: v každom prípade ide o ľudské bytosti a musíme s ľudskými bytosťami zaobchádzať ľudsky, nemôžeme s nimi často zaobchádzať horšie než so zvieratami. Je tu veľmi veľká výzva: krajina môže povedať, že už nemôže prijať viac než toto, ale keď ľudia prichádzajú, sú to ľudské bytosti a zaslúžia si úctu, ktorá patrí každému človeku pre jeho dôstojnosť.

A budúce cesty?

Mám veľkú túžbu navštíviť rôzne krajiny Latinskej Ameriky. Zatiaľ to nie je potvrdené, uvidíme. Počkáme.

Arthur Herlin (Paris Match): Svätý Otče, veľmi vám ďakujeme za túto mimoriadnu cestu. Bola úžasná. Počas tejto cesty ste sa stretli s niektorými z najautoritárskejších lídrov sveta. Ako sa vyhýbate tomu, aby vaša prítomnosť dodávala týmto režimom morálnu autoritu? Nejde takpovediac o „zlepšovanie obrazu“ vďaka pápežovi?

Pápež:

Prítomnosť pápeža pri akomkoľvek štátnikovi možno interpretovať rôznymi spôsobmi. Môže sa interpretovať – a niektorí to tak interpretovali – akoby pápež alebo Cirkev hovorili, že je v poriadku žiť takým spôsobom. Iní môžu hovoriť niečo iné.

Chcel by som sa vrátiť k tomu, čo som povedal vo svojich úvodných poznámkach o dôležitosti pochopiť hlavný cieľ ciest, ktoré robím, ktoré pápež uskutočňuje: navštevovať ľudí. A tiež o veľkej hodnote, ktorú Svätá stolica naďalej pripisuje, niekedy aj za cenu veľkých obetí, udržiavaniu diplomatických vzťahov s krajinami na celom svete.

A niekedy máme diplomatické vzťahy s krajinami, ktoré majú autoritárskych lídrov. Máme možnosť hovoriť s nimi na diplomatickej úrovni, na formálnej úrovni. Nie vždy robíme veľké vyhlásenia kritiky, súdu alebo odsúdenia. Ale existuje veľmi veľa práce, ktorá sa deje v zákulisí na podporu spravodlivosti, na podporu humanitárnych vecí, niekedy na hľadanie situácií, v ktorých sú politickí väzni, a nájdenie spôsobu, ako ich oslobodiť. Situácie hladu, chorôb a podobne.

Svätá stolica teda tým, že si zachováva neutralitu a hľadá spôsoby, ako pokračovať v pozitívnych diplomatických vzťahoch s mnohými rôznymi krajinami, sa v skutočnosti snaží uplatňovať evanjelium v konkrétnych situáciách, aby sa život ľudí mohol zlepšiť. Ľudia si zvyšok budú interpretovať, ako budú chcieť, ale myslím si, že pre nás je dôležité hľadať čo najlepší spôsob, ako pomôcť ľudu ktorejkoľvek krajiny.

Verena Shälter (ARD Rundfunk): Svätý Otče, blahoželáme k vašej prvej pápežskej ceste na globálny Juh. Videli sme veľké nadšenie a dokonca by som povedala aj eufóriu. Predpokladám, že to bolo veľmi dojímavé aj pre vás. Chcela by som sa opýtať, ako hodnotíte rozhodnutie kardinála Reinharda Marxa, arcibiskupa Mníchova a Freisingu, povoliť požehnávanie párov rovnakého pohlavia vo svojej arcidiecéze. A vo svetle rôznych kultúrnych a teologických perspektív, najmä v Afrike, ako chcete zachovať jednotu univerzálnej Cirkvi v tejto otázke?

Pápež:

Predovšetkým si myslím, že je veľmi dôležité pochopiť, že jednota alebo rozdelenie Cirkvi by sa nemali točiť okolo sexuálnych otázok. Máme sklon myslieť si, že keď Cirkev hovorí o morálke, jedinou morálnou témou je sexualita. V skutočnosti si myslím, že existujú oveľa väčšie a dôležitejšie otázky, ako sú spravodlivosť, rovnosť, sloboda mužov a žien, náboženská sloboda, ktoré by mali mať prednosť pred touto konkrétnou otázkou.

Svätá stolica už hovorila s nemeckými biskupmi. Svätá stolica objasnila, že nesúhlasíme s formalizovaným požehnávaním párov, v tomto prípade homosexuálnych párov, ako ste spomenuli, ani párov v neregulárnych situáciách, nad rámec toho, čo výslovne dovolil pápež František, keď povedal, že všetci ľudia majú dostať požehnanie.

Keď kňaz udeľuje požehnanie na konci svätej omše, keď pápež udeľuje požehnanie na konci veľkého slávenia, ako bolo to, ktoré sme mali dnes, ide o požehnania pre všetkých ľudí. Známy Františkov výraz „všetci, všetci, všetci“ vyjadruje presvedčenie Cirkvi, že všetci sú prijatí, všetci sú pozvaní, všetci sú pozvaní nasledovať Ježiša a všetci sú pozvaní hľadať obrátenie vo svojom živote.

Ísť dnes ďalej než toto by podľa mňa mohlo spôsobiť viac rozdelenia než jednoty a mali by sme sa usilovať budovať našu jednotu na Ježišovi Kristovi a na tom, čo učí Ježiš Kristus. To je moja odpoveď na túto otázku.

Anneliese Taggart (News Max TV): Svätý Otče, počas tejto cesty ste hovorili o tom, ako ľudia hladujú a smädia po spravodlivosti. Práve dnes ráno bolo oznámené, že Irán popravil ďalšieho člena opozície, a to v situácii, keď režim verejne obesil mnohých ďalších ľudí a zavraždil tisíce vlastných občanov. Odsudzujete tieto činy? Máte odkaz pre iránsky režim?

Pápež:

Odsudzujem všetky nespravodlivé činy. Odsudzujem zabíjanie ľudí. Odsudzujem trest smrti. Myslím si, že ľudský život musí byť rešpektovaný a že život všetkých ľudí – od počatia až po prirodzenú smrť – musí byť rešpektovaný a chránený. Preto keď režim alebo krajina prijíma rozhodnutia, ktoré nespravodlivo berú život iným ľuďom, je to zjavne niečo, čo treba odsúdiť.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk