V roku 1944 bol katolíckym kňazom v obci Sklené, v okrese Martin, otec Jozef Pöss. Tamojšie zmiešané slovensko-nemecké obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a pálením uhlia pre kremnické bane. Spolužitie Slovákov a Nemcov v obci bolo po celé stáročia bezproblémové, až do septembra 1944, krátko po začatí povstania, ktoré bolo pre túto obec tragédiou. Otec Josef Pöss, si na povstanie takto spomína:

„Už v druhej polovici augusta roku 1944 sa rozchýrilo, že partizáni vpadli do severných častí Slovenska. Aj o vraždách sa hovorilo, ale nedalo sa nič presnejšie dozvedieť, a my sme si to ani nevedeli predstaviť, veď sme ticho a spokojne žili ďaleko od veľkého vojnového lomozu v našej dedinskej uzavretosti. No čoskoro sme sa mali dozvedieť, že chýry boli pravdivé, lebo už v posledných augustových dňoch partizáni obsadili susedné slovenské dediny. 1. septembra 1944 obsadili aj Sklené.

Vrátil som sa práve zo zaopatrovania chorého a chcel som si sadnúť k obedu, keď ma vyľakali výstrely. O niekoľko minút obkľúčili partizáni budovu školy vedľa kostola. Na každom rohu stál guľomet. Hneď nato dali na známosť, že treba odovzdať rádiá, fotografické aparáty a zbrane. I ja som odniesol svoje rádio a fotoaparát na obecný úrad.

Neskoro popoludní 20. septembra prišla nová skupina partizánov a tiahla od horného konca k meštianskej škole. Mali ťažké zbrane, a zazrel som i prvú vojačku. Tento nástup nepredpovedal už nič dobré a ustarostení sme si líhali. Asi o siedmej hodine prišiel ku mne na faru pán Hacaj, jeden z mála Slovákov, a upozornil ma, že partizáni urobia raziu, že on ich bude sprevádzať a aby som schoval, ak mám niečo podozrivé. Celý večer som čakal a keď bolo už neskoro, išiel som si ľahnúť. Spal som napriek všetkému dobre a ráno som vstal v navyknutú hodinu.

Keď som naproti fare počul niekoľko výstrelov, kričanie žien a plač detí, veľmi som sa znepokojil, išiel som však, aby som odslúžil ranné bohoslužby. Na ceste do kostola som počul, že už v noci vytiahli chlapov z postelí a odviedli ich.

Keď som sa po skončení omše vracal na faru, dávali bubnovaním na známosť, že sa všetci muži od šestnástich do šesťdesiatich rokov majú hlásiť pred meštianskou školou. Nato som sa išiel hlásiť i ja so svojím otcom a s naším pomocníkom. Medzitým som sa dozvedel, že ma už hľadali počas omše.

Na ceste k meštianskej škole som stretol už skupinu mužov, ktorých – ako som sa neskoršie dozvedel – hnali ťažko ozbrojení partizáni na stanicu. Hlásil som sa u starostu, či mám i ja nastúpiť. Po otázke na ruského veliteľa, odpoveď znela, že bezpodmienečne, vraj dlho nezostaneme. Niektorí chlapi hlásili, že sú chorí, tých prepustili. Ostatní sme museli nastúpiť a viedli nás na stanicu. Tam stál dlhý vlak s nákladnými vozňami, do ktorých nás naložili.

Ženy netušili nič dobré a s plačom a zalomenými rukami obstáli staničný priestor, nikto sa však nesmel priblížiť k vozňom. Medzitým sa chýlilo k poludniu a vlak sa pohol smerom na Hornú Štubňu. Boli sme ešte pevne presvedčení, že ideme na nejaké zemné práce a že sa večer vrátime.

Vlak zastal pri strážnom domčeku, pri lese, ktorý sa nazýval Ebener Wald, a my sme cez malé okienka nákladného vozňa mohli pozorovať, ako z niektorých vozňov vybrali dvanásť či pätnásť mladých silných chlapov a mládencov. Tých vyzbrojili rýľmi a lopatami a viedli ich na pokraj lesa, kde začali kopať na okraji železničného násypu vedľajšej koľaje. Nás ostatných odviezol vlak o niekoľko sto metrov ďalej, takže sme na nich nedovideli. Nálada vo vozni s asi štyridsiatimi piatimi chlapmi bola veľmi stiesnená. Jeden z mužov povedal: „Teraz nás postrieľajú. Ešte dobre, že je farár s nami, môže nás požehnať a potom v Božom mene.“ Vtom sa otvorili dvere a my sme museli všetci vystúpiť. Otvorili aj druhý vozeň. Zbadal som svojho otca a usiloval som sa dostať k nemu.

Museli sme nastúpiť do trojstupov a vrátiť sa k miestu, kde tí prví kopali. Tu sme zbadali, že náš masový hrob je už pripravený. Chlapi, čo kopali, boli v jame, dlhej asi osem metrov, poldruha metra širokej a asi päťdesiat – šesťdesiat centimetrov hlbokej, a my, asi deväťdesiati, sme museli tiež do nej skočiť. Okolo jamy vo vzdialenosti šesť – osem metrov boli na nás namierené ťažké guľomety. Vedeli sme, že udrela naša posledná hodina.

V prvom ľaku sme boli ako omráčení. Chlapi začali prosiť a nariekať, ale nič nepomohlo. Ruský komisár, v koženom obleku, dal rozkaz ku streľbe.

Pri prvom výstrele som padol do jamy a čoskoro ma zavalili mŕtvi a zranení. Počul som však všetko, čo sa hovorilo. Hrôzu týchto okamihov neviem popísať, chýbajú mi slová. Myslím si, že peklo nemôže byť horšie.

Keď všetci boli mŕtvi alebo ťažko zranení, guľomety stíchli a tých, čo prejavovali ešte známky života, dobíjali ručnými granátmi alebo dávkami zo samopalov. Mňa zasiahla črepina z ručného granátu a cítil som, ako mi krv tečie po tele. Pri mne musel ešte niekto žiť a hýbať sa, lebo som počul: „Tam sa ešte niekto hýbe!“ Zasa padol výstrel, bol určený asi mne, ale šiel mi tesne pri hlave do ľavého ramena. Ako som už povedal, neviem popísať myšlienky a pocity týchto chvíľ. Ešte som požehnal všetkých, vzbudil som si sám ľútosť a čakal som na smrť. Nevedel som poriadne ani len Otčenáš odrecitovať.

Po strele do môjho ramena nastalo ticho. Teraz išli po cennostiach, po peniazoch a cigaretách. Hľadali predovšetkým mňa, lebo vedeli, že som bol i ja medzi ostatnými. Jeden z nich povedal: „Tento to bude, lebo má lepší kabát.“ A naozaj ma ťahali za okraj kabáta z jamy, a zobrali mi všetko, čo som mal pri sebe, hodinky a peniaze i doklady, tie potom hodili späť do jamy. Keď už nevedeli nič nájsť, kopol ma jeden z ich do ľavého boku a do krížov a kričal: „Ty farárisko, už ani ten švábsky Kristus ti nepomôže.“ Potom začali obete zahrabávať.

Bol som celkom ticho, a rozmýšľal som, ako by som sa zachránil. V tom som počul ruský rozkaz, ktorému som však nerozumel a zdalo sa, že partizáni odchádzajú. Bál som sa, či nepostavili stráže. Ale stavil som všetko na jednu kartu, bolo mi už všetko jedno, vyhrabal som sa z hliny, aby som utiekol, ale zbadal som za sebou istého slovenského železničiara, ktorý prišiel takisto zbierať cennosti postrieľaných. Keď sa potom stratil, vstal som a ešte rýchlo som vyhľadal otca. Našiel som ho asi na dva metre od seba s prestrelenou hlavou, nemohol som mu pomôcť.

Utekal som krížom cez lúky k potoku, k Turcu, tam som sa skryl na niekoľko minút v kroví, aby som si oddýchol. Ďalej som utekal po potoku, aby som nezanechal po sebe krvavé stopy. Cestou som stretol istú ženu, čo kosila na lúkach otavu, a poprosil som ju, aby utekala na faru, a nahovorila moju matku a sestry na útek, lebo pri masovom hrobe som počul, že „chlapov už máme, teraz sú na rade ženy a deti.“

Začul som streľbu, ktorá skosila druhú stovku chlapov. Utekal som ďalej, stretol som známeho muža, Jozefa Kappla. Odrezal mi rukáv z košele a obviazal mi ranu na ramene. Po určitom čase prišli moji príbuzní na dohovorené miesto a spolu sme sa vydali na cestu krížom cez lesy smerom na západ. Večer, keď sa už stmievalo, narazili sme však na partizánov, ktorí nás zaistili. Ženy zavreli do horárne a mňa hnali pred sebou so šestnásťročným Ottom Antonim, ktorý býval u mňa.

Pochodovali sme celú noc cez Chrenovec, Ráztočno do Kunešova, cez Kozí chrbát do Kremnice, kde nás predviedli pred partizánskeho veliteľa, vyššieho českého dôstojníka. Keď sa ma spýtali, odkiaľ pochádza moje zranenie, odpovedal som, že od partizánov, dostal som poriadnu bitku, až som sa po zemi váľal.

Po krátkom vypočúvaní nás naložili do nákladného auta a odviezli do Banskej Bystrice. Tam nás vláčili z miesta na miesto, až k večeru sme sa dostali na GPU, ktorá už úradovala. Tam začali strašlivé vypočúvania. Vždy boli prítomní štyria muži. Jeden diktoval, druhý písal, jeden, čo stále pritláčal pištoľ na šiju a druhý, čo šermoval s obuškom. Kládli mi za vinu, že som vyzýval na odpor proti nim, že som mal vo veži tajnú vysielačku a že v sakristii farského kostola a pod oltárom našli zbrane.

Na druhý deň, bola to sobota 23. septembra, nás naložili na otvorené nákladné auto a viedli na východ. Vyložili nás v zámku v Slovenskej Ľupči. Tam zriadili partizáni koncentračný tábor, keď chovancov polepšovne ako aj ich vychovávateľov, školských bratov, prepustili. Stretol som sa tam s viacerými známymi zo susedných dedín svojej farnosti. V ten večer prišla ešte skupina asi dvadsiatich chlapov z môjho rodiska, z Handlovej. Telocvičňa bola ozaj plná. Bolo nás asi stoosemdesiat chlapov, ležali sme na holej zemi. Medzi nami boli aj ťažko chorí.

Tri razy sme dostávali denne jesť, riedku osolenú polievku a tenučký krajec chleba, raz denne nás vyháňali na dvor. Každý deň ma o štvrtej hodine odviedli a bili. V tom čase bolo v celom zámku asi päťsto-šesťsto ľudí, medzi nimi aj starí chlapi, ženy, ba i dojčatá.

Najhoršie sme znášali neistotu, čo bude ďalej. Kolovali rozličné chýry, no boli málo potešujúce. Koncom októbra bolo badať nepokoj medzi dozorcami, a bolo počuť aj streľbu. Čo bude s nami?

Dna 25. októbra pred večerou naši dozorcovia odišli, a nás nechali zatvorených v zámku. Dvere sme teda vylomili a rozbehli sme sa. Každý sa zachraňoval ako vedel. Utekajúc dole zámockým vrchom, začuli sme guľometnú paľbu, a hľadali sme úkryt. Otto a ja sme sa skryli pri dedinskom dome za kopou hnoja a keď paľba utíchla, usilovali sme sa dostať do niektorého senníka, aby sme sa v ňom skryli. Istá slovenská žena nás však prezradila partizánom a tí nás zajali a postavili na náprotivnej strane k záhradnému múru. Teraz sa naozaj zdalo, že prišla naša posledná hodina, lebo sme počuli, ihneď odstreliť. No i v tejto najväčšej núdzi prišla nám nečakaná pomoc v osobe slovenského dôstojníka, ktorý nás vyslobodil z rúk partizánov. Na noc nás zavrel do hostinca, a keď zistil, že naše výpovede o situácii na zámku boli pravdivé, nechal nás odísť. Čo teraz ? V Slovenskej Ľupči sa len tak tmolili partizáni a vojaci. Vlakové spojenie na západ bolo prerušené, lebo od Zvolena sa už blížili Nemci. Našli sme našťastie veľmi dobrú slovenskú rodinu, ktorá nás ešte na dva dni prichýlila, dala sa nám najesť a na cestu nás vystrojila ešte aj čistou bielizňou.

V poslednú októbrovú nedeľu – 29. októbra, na sviatok Krista Kráľa – som sa, zlomený na tele a duši, dostal na svoju faru. Bola veľmi poškodená. Zdalo sa mi to ako zázrak, že žijem.

Moja farnosť stratila v týchto strašlivých dňoch asi dvesto mužov. Nebolo rodiny, kde by neboli za niekým smútili.“

V tom čase bolo veľa chlapov zo Skleného na sezónnych prácach v Rakúsku, ináč by bol počet obetí oveľa vyšší. Prvý pamätník obetiam mohli postaviť pri obci až v roku 1994. Obdobné masakre sa udiali aj v ďalších obciach: Veľké Pole, Ružomberok, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Handlová, Nitrianske Pravno atď.

Otec Jozef Pöss sa narodil 19. augusta 1916 v Handlovej. Za katolíckeho kňaza bol vysvätený 18. mája 1940 v Banskej Bystrici biskupom Mariánom Blahom. Pôsobil v Handlovej, vo Veľkom Poli a v Sklenom. Po týchto dramatických vojnových udalostiach sa mu podarilo dostať do Rakúska a potom do Nemecka, kde od roku 1946 pôsobil ako duchovný pre Karpatských Nemcov. Zomrel v obci Ehningen 21. februára 1973.

Zdroj: Kniha od Petra Sokoloviča: Premiér mal predsa pravdu

Svedectvo kňaza Jozefa Pössa priniesol časopis Kultúra, ktorý ho prebral z nemeckej knihy Adalberta Hudáka a Izidora Lassloba: Cesta utrpenia Karpatských Nemcov v rokoch 1944-1946. HUDAK, A. – LASSLOB, L: DerLeidenswegderKarpatendeutschen 1944 -1946. Stuttgart 1983; František Sýkora, Kultúra 14.-15./2001

Branislav Zaujec