Od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky uplynie 33 rokov

Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR – 17. júl – je na základe zákona Národnej rady SR z 20. októbra 1993 pamätným dňom SR.

Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa začína slovami: „My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.“

Jedným z autorov tohto historického dokumentu je spisovateľ Peter Jaroš. „Bola to povinnosť načase. Som rád, že som spolu s Ivanom Hudecom napísal text deklarácie, ktorá znamenala samostatnosť Slovenska. Jej text vychádzal zo srdca a preto sa rodil ľahko,“ povedal TASR Jaroš.

Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. – 6. júna 1992, sa víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku, Občianska demokratická strana (ODS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie. Zo strán, ktoré sa po voľbách dostali do parlamentu, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). Víťazné HZDS navrhovalo prijatie deklarácie aj novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní.

Ihneď po voľbách, 9. júna 1992, sa začali rokovania slovenskej a českej reprezentácie a premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom.

Predsedníctvo SNR sa rozhodlo zvolať tretiu schôdzu SNR na 17. júla a na jej program zaradiť rokovanie o návrhu Deklarácie o zvrchovanosti SR.

Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne – teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia, ale tak, že každý poslanec menovite a verejne ohlásil svoje rozhodnutie.

Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola schválená 17. júla 1992 na schôdzi, ktorú viedol predseda SNR Ivan Gašparovič. Za jej prijatie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.

Tri dni po schválení deklarácie, 20. júla 1992, rezignoval československý prezident Václav Havel so slovami: „Tak ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom.“

Mečiar a Klaus sa napokon na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.

V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky.

Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.