od presne nezisteného dňa do 13.01.2025 v Bratislave v dome nachádzajúcom sa na ulici…..prechovával, disponoval a užíval veci vyjadrujúce, propagujúce, či viažuce sa k ideológii a myšlienkam národného socializmu (nacizmu) a fašizmu smerujúcim k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd a to:

– knihu Adolf Hitler Mein Kampf

– knihu Adolf Hitler Projevy

– knihu Dr. Joseph Goebbels – Vom Keiserhof zur Reichs-Kanzlei

Pokiaľ ide o knihu Adolfa Hitlera Mein Kampf tak tú nie je nutné bližšie predstavovať. Kniha Adolf Hitler Projevy, mapuje osemnásť verejných prejavov Adolfa Hitlera ktoré predniesol medzi rokmi 1939 až 1942 (v češtine vyšla v roku 2012) a sú podané v ich autentickej podobe a kniha Josehpa Goebbelsa je výsek jeho denníkov z rokov 1932 až 1933 (vyšla v češtine v roku 2014).

Z vyššie uvedených skutkových okolností je zrejmé, že obvinený verejne nepropagoval nacistické myšlienky, nevyzýval napríklad k násiliu, k tomu, aby sa nacizmus opätovne dostal k moci, aby ľudia verili v jeho ideológiu a postupovali podľa nej a podobne, ale obvinený tieto knihy iba mal doma; teda ich držal (mal v knižnici) a čítal ich (treba pripustiť aj to, že ich nikdy nečítal alebo zatiaľ nečítal).

Otázky teda znejú nasledovne:

Skutočne je držba historických kníh doma (v súkromí) od nacistických autorov sama osebe trestným činom? Je nutné trestnoprávne sankcionovať čítanie nacistických kníh? Alebo dokonca postihovať to, že sú takéto knihy súčasťou domácej knižnice? Nie je toto prepínanie trestnej represie? Iba účelové vytváranie tzv. extrémistickej kriminality kvôli štatistike? Má vôbec štát právo určovať, ktoré historické knihy môžeme čítať?

Podľa môjho názoru je neprijateľné, ak sa trestnoprávne sankcionuje prechovávanie historických kníh, prípadne čítanie historických kníh a je bez významu, že ide o knihy od nacistických autorov.

Zrejme netreba pripomínať, že diktatúra vždy začína dobrom. V záujme nášho dobra prikročí štát k regulovaniu, či obmedzovaniu slobody prejavu, ktoré sa prejavuje aj tak, že zakáže niektoré knihy a začne sankcionovať jeho porušenie. Štát teda podporuje čítanie, ale iba také, ktoré sám uzná za hodné čítania. Nepovažuje to za cenzúru, ale iba za preventívne opatrenie, ktoré je nutné k ochrane spoločnosti. Štát teda číta knihy za nás a už dopredu nás pred niektorými z nich chráni.

Netreba však zabúdať, že cenzúra (zákaz kníh bez ďalšieho) je náhradou za otvorenú diskusiu, za polemiku, za argumentáciu. Je to zákaz čítania, keď už sám štát nám dopredu svojím zákazom povie, že táto kniha je závadná a tým nám zamedzí aby sme na to prípadne prišli sami. Nikto sa nenaučí kriticky myslieť, keď mu budeme dopredu hovoriť, čo si má myslieť a keď bude iba mechanicky opakovať frázy, ktoré mu dali druhí, bez toho, aby sám o nich aktívne pochyboval. Práve preto treba čítať knihy, a to prípadne aj historické od nacistických autorov, aby človek sám „nasal“ ducha doby, jej slová, ich vtedajší obsah a aby sám mohol myšlienky v knihe posúdiť a prípadne aj odsúdiť. Čítanie kníh treba podporovať, nie trestnoprávne sankcionovať. Je to dôležité, nakoľko ľudstvo má nešťastný sklon prestať premýšľať o veciach, ktoré už nikto nespochybňuje.

V tomto smere je nutné poukázať na názory proti vyvodzovaniu trestnoprávnej zodpovednosti v takýchto prípadoch (teda pokiaľ ide nielen o vydávanie historických textov od nacistických autorov, ale aj ich prechovávanie a čítanie).

Napríklad Michal Bartoň vo svojej knihe Svoboda prejavu a její meze v právu České republiky[1] uvádza, že prípadný trestnoprávny postih naráža na slobodu prejavu, pričom tá môže byť obmedzená len v prípade, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Autor cituje napríklad profesora Jiřího Hájeka (bývalého vezňa koncentračného tábora), ktorý komentoval vybrané pasáže knihy Mein Kampf, pričom vo svojom komentári uviedol, že „nič nemôže nacizmus presvedčivejšie usvedčiť z jeho antihumanizmu než práve text Hitlerovho Môjho boja. Nestačí fašizmus a rasismus len všeobecne odsudzovať, je potrebné aby si najmä mladšia generácia mohla sama Hitlerove úvahy zblízka ohmatať a vytvoriť si na ne svoj vlastný názor“. Autor ďalej poukazuje na to, že problémom je aj otázka, či formou boja s extrémistickými názormi (a to platí o to viac ak ide o extrémistické názory z histórie uvádzané Adolfom Hitlerom, ktorého život, postoje, názory a skutky sú dostatočne známe) má byť trestný postih, teda právna represia alebo len argumentácia a presvedčovanie. Vo všeobecnosti totiž platí, že vždy je pre spoločnosť užitočnejšie pokiaľ je určitý postoj, či názor v spoločnosti väčšinovo zdieľaný preto, že sú jeho nositelia presvedčení o jeho správnosti a nie preto, že sú si vedomí postihu pri vyslovení názoru iného. Právo na šírenie informácií a na ich prijímanie (napríklad aj publikovaním názorov, postojov, či myšlienok historických postáv v ich autentickej podobe a následné držanie a čítanie takýchto kníh) môže totiž podľa okolností prevyšovať záujem na ochrane spoločnosti pred týmito informáciami.

Tento môj príspevok by mal preto slúžiť na pripomenutie toho, že vydávanie, prechovávanie, či čítanie odborných alebo historických textov sa nemá zakazovať a už vôbec nie kriminalizovať, nech už je ich autorom ktokoľvek a obsahom čokoľvek. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 130 ods. 8 Tr. zák. podľa ktorého sa za extrémistický materiál nepovažuje prechovávanie za účelom vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Ak teda chcem poznať autentický text kníh Adolfa Hitlera, či Josepha Goebbelsa, tak táto moja činnosť je pokrytá ustanovením § 130 ods. 8 Tr. zák. a nemôže ísť o trestnoprávnu problematiku.

Alebo povedané inak. Čo ak štát bude takéto zákazy kníh rozširovať aj ďalej a to napríklad aj na knihy iných osôb, ktoré sa „zaplietli“ s nacizmom? Alebo na akékoľvek knihy, ktorých obsah bude pre štát neprijateľný? A bude sa tváriť, že nejde o cenzúru?

Zakáže štát teraz aj knihy napríklad Martina Heideggera, originálneho filozofa (je považovaný za jedného z najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia), ktorý ovplyvnil nielen filozofiu ale aj celé nazeranie na svet a to iba preto, že absolvoval „flirt“ s nacistami? (bol členom NSDAP, stal sa rektorom, v roku 1934 z funkcie odstúpil, avšak členom strany zostal a nikdy sa nedištancoval od nacizmu).

Vydávaniu historických kníh, ich držbe, či čítaniu netreba brániť, obávať sa ho a ani takéto konanie kriminalizovať. Aby niekto mohol obsah knihy, či niektoré myšlienky alebo ideológie prevziať, odmietnuť, či spochybniť, musí ich najskôr poznať a to sám (ak chce) a nielen prostredníctvom štátu, ktorý knihy číta za nás a ktorý nám povie, čo si o nich máme myslieť a to prípadne aj prostredníctvom trestného stíhania.

Ak chce štát predchádzať možnému znovuprijatiu nacistickej ideológie a bojovať proti tomu, mal by tak urobiť formou prevencie, nie cenzúry. A tou prevenciu by malo byť kvalitné školstvo, ktoré by učilo deti kriticky myslieť a viesť ich k čítaniu, čo je v dnešnej dobe u detí vzácnosť. Ak bude spoločnosť dostatočne vzdelaná, sama si vyberie svoje smerovanie a žiadne závadové, či nesprávne knihy jej v tom nezabránia.

Úlohou štátu v takýchto prípadoch je teda vzdelávať, argumentovať (vysvetľovať) a to prípadne proti obsahu knihy, proti myšlienkam, teda viesť dialóg, ak to štát považuje za prospešné, avšak bez hrozby trestnoprávneho postihu. Trestný zákon totiž nie je politologická príručka.

JUDr. Peter Šamko

sudca Krajského súdu v Bratislave

Použitá literatúra:

John Stuart Mill: O svobodě myšlení a slova, Institute H2I, Praha, 2020

Svoboda projevu a po projevu; sborník ze smináře konaného 23. května 2023 v Senátu Parlamentu ČR pod záštitou senátorky Daniely Kovářové

Michal Bartoň: Svoboda prjevu: principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk