Na jedného pracujúceho pripadá 14-tisíc eur dlhu a suma ďalej rastie

„Každé deviate euro, ktoré štát minie, si musí požičať. To znamená, že náš dlh neustále rastie a prognóza je veľmi zlá,“ zdôrazňuje.

Slovensko tak ide do náročného obdobia so zlými verejnými financiami, pričom dlh už presiahol 80 miliárd eur a tento rok sa vyšplhá na úroveň 60 % HDP, čo je vysoko nad optimom, s ktorým sa pôvodne pri zavedení dlhovej brzdy počítalo.

Ďurana pripomína, že pôvodná logika dlhovej brzdy počítala s tým, že Slovensko bude v čase priaznivej demografie hospodáriť s prebytkami, aby mohlo čeliť tlaku v budúcnosti, keď tzv. Husákove deti odídu do dôchodku. Namiesto toho však už dnes vstupujeme do tohto obdobia s dlhom, ktorý podľa analytika nie je možné splatiť.

„Na jedného pracujúceho vychádza približne 14-tisíc eur dlhu, čo zodpovedá celému jeho ročnému čistému príjmu. Inými slovami, dlh je nesplatiteľný a vlády sa spoliehajú na ekonomický rast. Lenže ten je na Slovensku príliš slabý, aby dokázal pomer dlhu k HDP znižovať,“ vysvetľuje Ďurana .

Najväčší problém vidí analytik v štruktúre výdavkov. Namiesto toho, aby sa požičané peniaze investovali do projektov s návratnosťou, Slovensko ich míňa najmä na spotrebu.

„To, čo si požičiame, prejeme. Vyplácame 13. dôchodky, plošné príspevky rodinám či energetickú pomoc aj tým, ktorí to vôbec nepotrebujú. Veľká časť ide aj na rast platov vo verejnom sektore, kde 450-tisíc zamestnancov každoročne znamená nárast mzdových výdavkov o miliardu eur,“ zdôrazňuje Ďurana.

Ako dodáva, v zdravotníctve a školstve sa navyše podarilo vylobovať prudký rast platov, čo ešte viac zvyšuje tlak na rozpočet.

Podľa Ďuranu je výsledkom nezodpovedného hospodárenia kombinácia rastúcich výdavkov a len čiastočne rastúcich príjmov, čo vedie k pretrvávajúcim deficitom. Poukazuje aj na kontrast so susednou Českou republikou, ktorá čelí rovnakým demografickým aj ekonomickým výzvam, no dokáže udržať deficit pod hranicou 3 % HDP.

„U nás je to len o miere populizmu a neochote povedať si pravdu o stave verejných financií,“ hovorí analytik.

Šanca na zásadnú reformu je podľa neho nízka. Kým by sa dalo ušetriť na sociálnych dávkach či v počte verejných zamestnancov, chýba politická vôľa prijať tvrdé rozhodnutia.

„Minimálne dve tretiny nového konsolidačného balíka sa opäť postavia na plecia občanov,“ uzatvára skepticky Ďurana.