Myšlienka, že mainstreamové médiá nejakým spôsobom slúžia pravde alebo verejnému záujmu, je už úplne pochovaná

V roku 2023 Jacka Teixeiru sleduje britská tajná služba Bellingcat v spolupráci s New York Times a súbežne s Washington Post, ale nie preto, aby mu pomohla utiecť, alebo aby mu pomohla zverejniť alebo prezradiť ľuďom jeho motívy, ale aby ho pomohla štátu ho zatknúť.

Tieto médiá sa pritom dostali k úložisku ďalších najmenej 300 tajných dokumentov – a udržiavali ich v tajnosti s výnimkou niekoľkých útržkov, ktoré posúvajú oficiálny štátny príbeh.

Tento kontrast s obdobím spred desiatich rokov hovorí o veľmi reálnej a do očí bijúcej pravde. Myšlienka, že staršie médiá nejakým spôsobom slúžia pravde alebo verejnému záujmu, je teraz úplne pochovaná. Dedičné médiá slúžia štátu a štát slúži miliardárom.

Wikileaks je teraz tak obmedzená útokmi na jej financie, personál a logistiku, že je takmer nefunkčná. Propagandistická organizácia Bellingcat bola koncipovaná ako spôsob, ako jej čeliť, a to tak, že bude produkovať materiály s prívlastkom tajného prístupu, ale v skutočnosti ako odbytisko bezpečnostných služieb. Prepadlo mu prekvapujúce množstvo “liberálnej mienky”.

Podobne aj Intercept, podobne ako Guardian, bol predmetom vnútorného prevzatia, ktoré ho úplne odovzdalo do rúk neokonzervatívcov.

Ani údajní novinári New York Times, Washington Post, ani Bellingcat nerobili tie najzákladnejšie veci, ktoré by skutočný novinár mal robiť.

Nekontaktovali sa s Teixeirom, neporozprávali sa s ním, nepožiadali ho o vysvetlenie jeho motivácie a nepreskúmali ďalšie tajné materiály, ku ktorým mal prístup, aby získali Texeirov názor na ich význam a dôsledky a zverejnili to, čo v nich bolo vo verejnom záujme.

Namiesto toho ho jednoducho predali FBI a zvyšné dokumenty uzavreli.

Vôbec ma neprekvapuje Bellingcat, ktorý je očividne strašidelnou organizáciou. Dúfam, že to umožní viacerým ľuďom, aby ich prezreli. Ale správanie New York Times a Washington Post je skutočne šokujúce. Svoje poslanie teraz vidia v tom, že slúžia bezpečnosti štátu, a nie verejnosti.

Za desať rokov medzi Snowdenom a Teixeirom sa svet veľmi zmenil k horšiemu. Nielenže zmizlo obrovské množstvo slobody, ale bývalí strážcovia slobody boli zvrhnutí. Bolo to desať rokov katastrofy.

Úložisko obrázkov niektorých uniknutých dokumentov na Twitteri je tu. Neviem o žiadnej širšej skrýši – odkazy na ne môžete vložiť do komentárov.

Prvotnou reakciou na uniknuté dokumenty bolo ich zmietnutie mémami, ktoré sa dnes bežne používajú na všetky informácie, ktoré sú pre štát nepohodlné – buď ide o “ruské hackerské útoky”, alebo o “sfalšované či pozmenené dezinformácie”.

Tieto útoky boli mimoriadne dôležité, pretože posolstvo, ktoré jasne vyplynulo z týchto únikov Teixeira, bolo presne také isté ako posolstvo, ktoré vyplynulo z pôvodného úniku Pentagon Papers Daniela Ellsberga pred 50 rokmi – že verejnosti sa klame o tom, ako prebieha vojna.

Ukrajina bola obzvlášť znepokojená oficiálnymi údajmi USA, podľa ktorých boli ukrajinské straty oveľa vyššie a ruské straty oveľa nižšie ako ukrajinské oficiálne údaje, ktoré USA údajne schválili.

Musím povedať, že údaje o ukrajinských aj ruských obetiach považujem vždy za smiešne nepravdivé. Zdá sa mi, že myšlienka, že niektorá zo strán hovorí pravdu, nemôže napadnúť žiadneho aspoň trochu rozumného človeka. Predpokladal som, že je to všeobecný názor.

Odhalenia o krehkosti ukrajinskej protivzdušnej obrany a zásobovacích línií sa mi zdajú byť rovnako zjavným tvrdením.

Nepomohlo ani odhalenie, že USA aktívne špehujú prezidenta Zelenského, ako aj spojencov ako Južná Kórea a Izrael. Ale opäť, je to trápne v tom zmysle, ako je trápne, keď niekto zverejní vaše fotografie na záchode; nie je to tak, že by si nikto nemyslel, že používate záchod.

Nežije diplomat, ktorý by nevedel, že USA robia takéto veci.

Nakoniec sa médiá a bezpečnostné služby s Bellingcatom v čele rozhodli, že najlepšou cestou bude priznať, že dokumenty sú pravé, ale povedať nám len o veľmi vybraných, a to ešte s pozitívnym nádychom.

Takže máme príbehy o tom, aké sú americké tajné služby brilantné v prenikaní do ruských mocenských štruktúr a komunikácie, a o tom, že skutočné nebezpečenstvo únikov informácií spočíva v odhalení rozsahu amerických úspechov Rusom.

Táto línia bola v posledných dňoch roztrúsená po celom dedičstve a sociálnych médiách. Keďže verejnosti sú odopreté pôvodné dokumenty, z ktorých sa tento záver extrapoluje, je ťažké ho posúdiť. Novinári ho, samozrejme, nevyhodnotili, len skopírovali a vložili túto vetu.

Zverejňujú sa aj iné užitočné úryvky pre bezpečnostné služby, napríklad hodnotenie, že generálny tajomník OSN je proruský, alebo štandardné veci o severokórejských jadrových ambíciách. V poslednom týždni je nápadné, že odkedy sa na verejnosť prestali dostávať originálne dokumenty, nebolo zverejnené nič, čo by neslúžilo propagandistickým naratívom USA.

Záhadou zostáva, že zdroje týchto dokumentov sa zdajú byť mimoriadne rôznorodé – najmä niektoré sú zrejme interné CIA -, aby sa k nim dostal spravodajský dôstojník v Národnej leteckej garde, ale nie je to nemožné.

Jack Texeira je stredobodom tejto skladačky, ale zostáva chýbajúcim kúskom. Zatiaľ sme o ňom nič nepočuli. V dosť nepresvedčivom rozhovore s podozrivo plynulým, pixelovým známym, ktorý ho zatrávnil pre Washington Post, sa uvádza, že je pravicový vlastenec.

Teixeira bol vykreslený jednak ako nejaký zúrivý Trumpov prívrženec nahnevaný na štát, jednak ako neadekvátny frajer, ktorý odhaľuje dokumenty len preto, aby sa mohol pochváliť kolegom hráčom. K pokusom o jeho charakteristiku by sme mali zostať podozrievaví: Som si veľmi dobre vedomý mediálnych obrazov Juliana Assangea, ktoré sú úplne nepravdivé.

Je škoda, že denníky Washington Post, New York Times, Guardian a Bellingcat nemali žiadny záujem o novinárske pátranie po pravde o tejto mimoriadnej epizóde. Žijeme výlučne v bezpečnostných štátoch: o tom niet pochýb.