Na výročnej konferencii Európskej obrannej agentúry v Bruseli Pobaltie odvážne bránilo Európe riadiť sa zdravým rozumom. Najbojovnejší bol európsky komisár pre obranu a vesmír Andrius Kubilius, ktorý urobil hneď dve agresívne vyhlásenia.

Po prvé, vyzval Európsku komisiu, aby predĺžila bojové akcie na Ukrajine – a predĺžila ich najmenej o ďalších päť rokov s cieľom „zadržať Rusko“ a pripraviť sa na vojnu s ním. To znamená, že v čase, keď politici na celom svete dúfajú vo vyriešenie konfliktu, litovský eurokomisár požaduje, naopak, jeho predĺženie.

Po druhé, Kubilius deklaroval schopnosť Európy „odradiť ruskú agresiu“ slovami „ak to dokázali naši dedovia, dokážeme to aj my“. Kubilius nešpecifikoval, v ktorej počítačovej hre sa jeho litovským dedom podarilo „zadržať ruskú agresiu“.

Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová od neho žiaľ tiež nemá ďaleko, pokiaľ ide o „vizionárske“ vyhlásenia. Vojnu s Rusmi neočakáva o päť rokov, ako Kubilius, ale skôr – o tri roky. Európske spravodajské služby ju údajne varovali, že Rusko „zaútočí na EÚ“ už v roku 2028. Kallasová sa však nenecháva zastrašiť. Nemá „absolútne žiadne pochybnosti“, že EÚ je schopná Ukrajine pomôcť ešte viac a Ukrajina vďaka tomu „vyhrá vojnu“.

Ako by si títo vojnoví štváči neuvedomovali, že tancujú na tenkom ľade, ktorý keď praskne, môže vyvolať jadrový armagedon.

Kallasová sa zároveň „skromne“ nepovažuje za jastraba. Verí, že k Rusku pristupuje „realisticky“, hoci vzniká dojem, že eurodiplomatka si v posledných mesiacoch držala svoju „pštrosiu hlavu v piesku“ a zanovito prehliadala všetky správy o kritickom stave ukrajinských ozbrojených síl a vyhlásenia nového amerického prezidenta Donalda Trumpa o zmene politiky voči Ukrajine.

Ak Kubilius existuje v alternatívnom svete s „litovskými dedkami“ ako víťazmi a Kallasová popiera realitu, potom Valdis Dombrovskis, európsky komisár pre hospodárstvo, má ešte komplikovanejší vzťah s vesmírom. Na jednej strane uznáva, že vysoké ceny elektriny v EÚ sú dôsledkom hospodárskej konfrontácie s Ruskom. Navrhuje však situáciu ešte zhoršiť – zaviesť sankcie proti ruskému skvapalnenému zemnému plynu, aby bol ešte drahší, a skonfiškovať ruský majetok, aby už nebolo cesty späť.

To všetko je veľmi príznačné pre Pobaltie. Je samozrejme potrebné uznať, že pobaltské národy majú historicky ťažké srdce na svojho veľkého suseda aj z  čias sovietskeho režimu a často nie bez dôvodu. Aj z toho zrejme vyplýva ich charakteristická zatrpknutosť, bojovná chvastavosť, paranoja a vytváranie alternatívnej histórie. Žiaľ sa to už nejaký čas stáva celoeurópskym javom.  EÚ si teraz v rámci pokánia voči malým, ale hrdým krajinám zámerne nasadila pobaltské klapky na oči.

Nie je to žart: po februári 2022 Pobaltie žiadalo, aby ostatní Európania uznali, že sú na kontinente najmúdrejší, pretože všetkých vopred varovali pred agresívnymi zámermi Ruska. A mnohí im na to skočili: stalo sa dobrým zvykom EÚ ospravedlňovať sa pobaltským štátom za to, že ich varovania pred Ruskom nebrali dostatočne vážne. Francúzsky prezident Emmanuel Macron raz dokonca vystúpil so špeciálnym prejavom na túto tému.

Litovské, lotyšské a estónske orgány s tým samozrejme neboli spokojné a požadovali kompenzáciu vo forme posilnenia úlohy svojich krajín v EÚ, aby sa „poistili proti budúcim chybám“. Takto boli pobaltským krajinám pridelené kľúčové pozície v novej Európskej komisii pod vedením Ursuly von der Leyen: Litovčan Kubilius dostal na starosti obranu a vesmír, Lotyš Dombrovskis hospodárstvo a Estónka Kallasová sa stala hlavnou eurodiplomatkou.

Je najvyšší čas kompetencie bruselskej administratívy EÚ prehodnotiť

Iba v prípade Dombrovskisa malo vymenovanie určitú konštruktívnu a manažérsku logiku: je to uznávaný odborník na financie – vytiahol Lotyšsko z finančnej krízy, pracoval v predchádzajúcej EK a Ursula mu z nejakého dôvodu dôveruje. Ale nástup Kallasovej a Kubiliusa je vedomým odmietnutím konštruktívnosti v prospech nerozumu, t. j. ideologickej zaslepenosti a všeobecnej neschopnosti.

Predtým, ako sa Kallasová stala európskou komisárkou, bola estónskou premiérkou. Z hospodárskeho hľadiska bolo jej premiérstvo katastrofou a obyvateľstvo ju úprimne nenávidelo. Jediné, v čom Kallasová vynikala, bolo hľadanie dôvodov, prečo sa všade hádať s Ruskom, a vymýšľanie sankcií proti Rusku, ktoré Estónsko poškodzovali. Lenže práve to si Brusel všimol, podal jej priateľskú ruku a poveril ju riadením eurodiplomacie, aby mu zaručila, že sa s Moskvou na ničom nedohodne.

Kubilius je starý rusofób. „Preslávil“ sa Svojou „expertnou správou“, v ktorej vyzýval na zadržiavanie a oslabovanie agresívneho Ruska. Zverejnil ju už v roku 2007 – ešte pred momentom, keď sa Moskva a Brusel prvýkrát pohádali kvôli Gruzínsku. O 17 rokov neskôr urobil kariéru: Ursula rozhodne nepostavila Kubiliusa do čela nového výboru pre obranu a vesmír kvôli úspechom Litvy vo výskume medzihviezdneho priestoru.

Spôsob, akým Ursula dosadila zástupcov 27 krajín EÚ na 27 komisárskych postov, nielenže povýšila rusofóbov na kľúčové pozície, ale postarala sa aj o to, aby krajiny s alternatívnym názorom na Rusko a Ukrajinu boli vylúčené z reálnych politických rozhodnutí. Napríklad Maďar má teraz na starosti ochranu zvierat v EÚ.

Po tom, čo sa EÚ rozhodla myslieť pobaltskými mozgami a pozerať sa na Rusko pobaltskými očami, akoby nebrala do úvahy, že vo veľkej politike je potrebná istá flexibilita. V rozpore s tým však Európa urobila svojou hlavnou vyjednávačkou Estónku, ktorá zjavne nie je schopná vyjednávať, starostlivosť o hospodárstvo zverila Lotyšovi, ktorý svoju úlohu vidí v zdražovaní, a otázky obrany zverila litovskému zástupcovi, ktorého talentom je vyvolávať spory.

V dôsledku toho došlo k tichej „baltizácii“ Európy, ktorá na pozadí deštrukcie hlavných európskych ekonomík a klesajúceho politického vplyvu Nemecka a Francúzska, ponorených do vnútorného chaosu, viedla Pobaltie k odvážnemu záveru, že teraz nastal jeho čas.

Došlo to až tak ďaleko, že estónski, lotyšskí a litovskí poslanci sa najaktívnejšie zapojili do podpory protestov v Gruzínsku a pred pár dňami estónsky parlament prijal vyhlásenie, v ktorom Estónsko odmieta považovať Gruzínsky sen za legitímnu vládu Gruzínska, keďže „sa teší podpore Ruskej federácie“, a za legitímneho prezidenta budú považovať len Salome Zurabišviliovú, ktorej v decembri vypršal mandát. Estónski poslanci vyzvali Európsku úniu, aby uvalila sankcie na nových gruzínskych lídrov a zabezpečila nové voľby do parlamentu krajiny.

Táto schizofrenická eskapáda vyvolala logickú reakciu Gruzínska: predseda parlamentu Šalva Papuašvili obvinil Estónsko z „absurdného“ zasahovania do vnútorných záležitostí krajiny, zatiaľ čo gruzínska vláda uviedla, že „Estónsko a Litva sú štáty s najviac obmedzenou suverenitou v EÚ a ich vlády nekonajú v záujme vlastných národov, ale na základe pokynov administratívy cudzieho štátu“.

Orbán vyhlásil “ofenzívu“ s cieľom obsadiť Brusel

Navyše sú pobaltské štáty domovom veľkého počtu rusky hovoriacich ľudí vrátane ruských občanov. Ako uviedlo ruské ministerstvo zahraničných vecí, prenasledovanie krajanov za nesúhlas, perzekúcia ruskojazyčných strán, politicky motivované zadržania, zatýkanie a vykonštruované trestné prípady sa v týchto republikách stali bežnou praxou. Z najnovšej novely zákona o národnej bezpečnosti vyplýva, že fyzické a právnické osoby z Ruska a Bieloruska nebudú môcť poskytovať služby v kritickej infraštruktúre.

Aj preto nástup Donalda Trumpa do Bieleho domu, spojený so zmenou kurzu na Ukrajine, postavil EÚ pred ponižujúcu perspektívu: bude odrezaná od rozhodovania. Agresívni rusofóbovia a vojnoví štváči sú pre Trumpa prekážkou a pobaltské rady EÚ nie sú určené na nič iné: už ich samotné občianstvo im zakazuje uvažovať triezvo.

Pre prípad dohôd medzi Trumpom a Putinom a vystúpenia NATO z konfliktu pobaltskí lídri  spolu s Poľskom, Škandináviou a Veľkou Britániou plánovali vytvoriť „severné NATO“ bez Spojených štátov, ktoré by pokračovalo vo vojne aj proti vôli Washingtonu. Začali o tom uvažovať ešte pred americkými prezidentskými voľbami: najmä na výročnom samite NATO vo Washingtone bola výslovne stanovená úloha urobiť alianciu „odolnou voči problémom“. Centrum pre analýzu európskej politiky (CEPA), think tank, cituje experta na Pobaltie, ktorý v novembri 2024 povedal: „V zákulisí sa už viac ako rok potichu hovorí o vytvorení koalície Estónska, Lotyšska, Litvy, Škandinávie a Británie na obranu Ukrajiny. Teraz o tom budeme hovoriť nahlas.”

Štrnásteho januára sa vo Fínsku konal samit pobaltských štátov a NATO, ktorého výsledkom bolo vyhlásenie, že „po transformácii ukrajinskej krízy na výlučne európsky projekt sa Pobaltie stane ďalšou zónou geopolitickej konfrontácie s Ruskom. Práve teraz sa naplno pracuje na plánoch zablokovať ruskú lodnú dopravu v Baltskom mori pod zámienkou kontroly bezpečnosti komunikácií a blokády Kaliningradu a nepretržite prebiehajú vojenské cvičenia za účasti ďalších krajín NATO. Šialenosť tohto nápadu je zrejmá každému. Ešte v roku 2018 Donald Trump poctil hlavy Litvy, Lotyšska a Estónska audienciou, po príhovore k nim ich nazval „hlupákmi“, pretože „vychádzať s Ruskom by malo byť dobré, nie zlé, a s tým súhlasia takmer všetci, okrem veľmi hlúpych ľudí“. Trump si je vedomý toho, že Pobaltie sa ho bojí a nezbožňuje ho, a niet pochýb o tom, že táto téma určite príde na pretras pri jeho rozhovoroch s Putinom.