Lev XIV. v Malabe: Skutočne veľká spoločnosť obklopuje slabosť láskou

Pripomenul, že kresťanská tradícia priniesla do dejín nový pohľad na slabosť ako na miesto blízkosti a lásky a vyzdvihol význam duchovného rozmeru zdravotnej starostlivosti.

Pozdrav Svätého otca

Návšteva psychiatrickej nemocnice „Jean Pierre Olie“

Malabo

21. apríla 2026

Pán generálny riaditeľ,
vážené autority,
drahí bratia a sestry!

Ďakujem vám zo srdca za toto prijatie, za vašu pohostinnosť, za vaše spevy a tance. Veľká vďaka!

Zakaždým, keď navštívim nemocnicu, domov alebo zariadenie, kde žijú ľudia s rôznymi chorobami a ťažkosťami, prežívam rozličné pocity: na jednej strane cítim bolesť a smútok tých, ktorí trpia a často nesú veľmi veľké bremeno. Niekedy ide o rany, ktoré je vidieť, a inokedy o rany, ktoré nevidí nikto, ale človek sám vie, že ich nosí vo svojom srdci, vo svojom živote. Cítim aj bolesť rodín, ktoré často nevedia, ako chorého sprevádzať a pomôcť mu.

Zároveň však prežívam obdiv a útechu nad všetkým, čo sa tam každý deň robí v službe ľudskému životu. To isté prežívam aj tu, ale dnes vo mne – a dúfam, že aj vo vás všetkých – prevláda radosť a nádej: radosť zo stretnutia v Pánovom mene, radosť a nádej z vedomia, že sa staráme o tých, ktorí žijú v podmienkach krehkosti.

Niektoré slová, ktoré som teraz počul, ma dojali.

Pán riaditeľ povedal: „Skutočne veľká spoločnosť nie je tá, ktorá skrýva svoje slabosti, ale tá, ktorá ich obklopuje láskou.“ Áno, je to tak. Ide o princíp civilizácie s kresťanskými koreňmi, pretože to bol Kristus, kto v dejinách ľudstva oslobodil zdravotné postihnutie spod kliatby a navrátil mu plnú dôstojnosť. Spasiteľ nás však nechce a nemôže zachrániť bez našej spolupráce, tak na osobnej, ako aj na spoločenskej úrovni. Preto nás žiada, aby sme milovali svojich bratov a svoje sestry nie slovami, ale skutkami. Takéto zariadenie starostlivosti o chorých, ako je toto, sa môže s Božou pomocou a nasadením všetkých stať znakom civilizácie lásky.

Pán Pedro Celestino chcel svoje vystúpenie zakončiť dojemnou vetou: „Ďakujeme, že nás milujete takých, akí sme.“ Ja hovorím: ďakujem aj vám za vaše svedectvo! Ďakujem vám všetkým, že ste tu a vydávate svedectvo o tom, že na tomto mieste je prítomná skutočná láska.

Boh nás miluje takých, akí sme. Iba Boh nás naozaj miluje úplne takých, akí sme. No nie preto, aby nás nechal takých, akí sme! Nie, Boh nechce, aby sme zostali stále chorí, stále s bolesťou, chce nás zdravých. Boh nám chce darovať túto milosť, aby nám pomohol uzdravovať rany, ktoré si nesieme.

Vidíme to mnohokrát v evanjeliu: Ježiš nás prišiel milovať takých, akí sme, ale nie preto, aby nás takých ponechal, ale aby sa o nás staral. A nemocnica, najmä nemocnica s kresťanskou inšpiráciou, je práve týmto miestom: miestom, kde sú ľudia prijatí takí, akí sú, rešpektovaní vo svojej krehkosti, ale zároveň sprevádzaní, aby sa mali lepšie, s integrálnym pohľadom na človeka. Preto je duchovný rozmer nevyhnutný; veľmi ma potešilo, že pán riaditeľ na to osobitne upozornil.

Na záver ďakujem pánovi Tarcisiovi za jeho báseň. Chcel by som povedať, že v prostredí, ako je toto, vznikajú každý deň mnohé skryté „básne“, možno nie slovami, ale z drobných gest, z citov, z pozornosti vo vzťahoch medzi vami. Je to báseň, ktorú môže v plnosti čítať iba Boh a ktorá potešuje milosrdné Srdce Krista.

Drahí bratia, prosím vás, odovzdajte moju blízkosť všetkým pacientom tejto nemocnice, najmä tým najťažšie chorým a tým, ktorí najviac trpia samotou. Každému z vás, pacientom, zdravotníckemu personálu i ostatným zamestnancom, zo srdca udeľujem svoje požehnanie a zverujem vás pod ochranu Panny Márie, Uzdravenia chorých. Veľká vďaka.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk