PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
počas návštevy pracovníkov a klientov sociálneho projektu „CEDIA 24 horas“

Informačné a prijímacie centrum, Madrid
Sobota 6. júna 2026

Ďakujem veľmi pekne. A ako vidíte, ani ja som si môj prejav nezapamätal. Tak teda, keďže sme tu všetci ako rodina. No…

Eminencia,
Excelencie,
drahí bratia a sestry,
úprimne som veľmi rád, že môžem svoju návštevu Madridu začať práve tu. Ako povedal pán kardinál, kto je v Madride, ten je Madridčan. A preto, preto som aj ja medzi vami ako ďalší Madridčan. Ďakujem ti, Madrid, za toto prijatie, vďaka ktorému sa cítim byť súčasťou veľkej a nádhernej rodiny, v ktorej sa, ako vo všetkých rodinách, dejú zázraky lásky. Osobitne v tomto dome, kde nikto nezostáva sám.

Tu je radosť i bolesť každého radosťou a bolesťou všetkých. Keď sa navzájom počúvame, spoločne čelíme výzvam bez toho, aby sme ignorovali zložitosť situácií, a zároveň bez toho, aby sme odkladali požiadavky lásky a spravodlivosti, „v dialógu so všetkými, ktorým úprimne záleží na človeku a jeho svete“ (Deus caritas est, 27).

Takto CEDIA kráča cestou evanjelia v Ježišových stopách. Boží Syn sa stal človekom nielen preto, aby uzdravil naše choroby a biedu, ale aby ich vzal na seba, okrem hriechu. Žil ako jeden z nás v slabosti a stotožnil sa s každým trpiacim človekom až do tej miery, že nám povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

V tomto svetle môžeme chápať slová piesne, ktorú sme práve počuli: „V každom sne som ťa hľadal a žiaden nebol márny“. Tieto slová veľmi dobre vystihujú svedectvá, ktoré sme počuli, aj prácu, ktorá sa tu každý deň vykonáva.

Vďaka snu a malým otvoreným dverám, malým svojou veľkosťou, ale nesmiernymi svojím milosrdenstvom, ako povedal pán kardinál, darovala Niurka Aresovi a Atene život, svoju materskú lásku, milosť krstu i prísľub šťastnej budúcnosti.

Vďaka snu a tým istým malým dverám prešiel Khadri temným tunelom pandémie a cestou plnou neistoty. S pomocou tých, ktorí mu podali ruku a dali mu pocítiť, že si ho vážia a veria v neho, našiel prácu a predovšetkým znovuobjavil chuť nielen pokračovať ďalej, ale stať sa oporou aj pre iných, tak ako boli iní oporou jemu.

Vďaka snu a tým istým malým dverám Alicia a ďalší dobrovoľníci projektu Esperanza (Nádej) každý deň pomáhajú mnohým ženám znovuobjaviť dôstojnosť, samostatnosť, nádej a úctu k posvätnej hodnote vlastnej osoby a začať nový život.

Aj symboly, ktoré ste mi darovali, nesú posolstvo pre všetkých. Stuha s menami detí vyjadruje radosť, ktorú prináša svetu každé narodenie. Povolenie na pobyt rozpráva príbeh námahy, ale predovšetkým príbeh angažovanosti, poctivosti a prijatia. Sandále, pripomínajúce Mojžišovo stretnutie s Bohom na Horebe (porov. Ex 3, 1 – 6), nám zasa pripomínajú „svätú zem“, ktorú sme povinní rešpektovať v každom ľudskom živote.

Zo srdca vám preto ďakujem za to, že ste sa podelili o bolestné, ale predovšetkým svetlom naplnené skúsenosti, ktoré ako zrkadlá odrážajú Božiu lásku.

Vaše svedectvá nám otvárajú okno do nesmierneho sveta plného matiek ako Niurka, detí, mužov a žien, dobrovoľníkov. Toľko ľudí, toľko bratov a sestier, toľko príbehov, že, ako hovorí svätý Ján: „Keby sa mali všetky zapísať, myslím, že ani celý svet by neobsiahol knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21, 25).

A toto prirovnanie k evanjeliu nie je prehnané, pretože práve v týchto príbehoch pokračujú „skutky, ktoré robil Ježiš“ (tamtiež), o ktorých hovorí evanjelista.

Arcibiskup vo svojom príhovore pripomenul cestu, ktorá vedie z Betlehema do raja. Madrid je známy aj svojimi betlehemami, ktoré zdobia mesto počas Vianoc. Ich krása je však len slabým odrazom ešte väčšieho a hlbšieho zázraku, ktorý dnes nachádzame tu. Svetlá, hlasy a zvuky, ktoré sa počas Vianoc dotýkajú nášho srdca a vháňajú nám slzy do očí, nosíme v skutočnosti počas celého roka v sebe, s nami a medzi nami. Dnes sú živšie než kedykoľvek predtým práve v týchto priestoroch, okolo týchto jednoduchých a pohostinných „jaslí“, ktoré s Božou pomocou pripravujete deň čo deň, ba doslova vo dne i v noci, pre Ježiša prítomného v ľuďoch, ktorí prekračujú prah tohto centra a hľadajú pomoc.

Ako motto tejto návštevy boli zvolené Ježišove slová adresované svojim učeníkom: „Zdvihnite oči“ (Jn 4, 35).

Sú výzvou pozerať sa na polia zrelé na žatvu, ktoré čakajú na zber, a pripomínajú nám, že láska k blížnemu nepozná odklad. Ak sa nezožne obilie, keď je zrelé, úroda sa stratí. A práve taká je naša zodpovednosť voči tým, ktorí sú v núdzi: zodpovednosť, ktorá premieňa každé stretnutie s druhým na kairos, jedinečný a neopakovateľný okamih milosti na prejavenie lásky, ktorý nesmieme premárniť ani odložiť. Kristova láska nás pohýna k bratom a sestrám (porov. 2 Kor 5, 14) a láska i starostlivosť, s akou odpovedáme na jej podnety, sú skúškou pravosti našej viery.

Ak to dobre premyslíme, „aj kresťania sa v mnohých prípadoch nechávajú nakaziť postojmi poznačenými svetskými ideológiami alebo politickými či ekonomickými orientáciami, ktoré vedú k nespravodlivým zovšeobecneniam a klamivým záverom. Skutočnosť, že vykonávanie lásky k blížnemu je pohŕdané alebo zosmiešňované, ako keby išlo o obsesiu niektorých a nie o žeravé jadro cirkevného poslania, ma núti myslieť si, že treba vždy znova čítať evanjelium, aby sme neriskovali, že ho nahradíme svetskou mentalitou. Nie je možné zabudnúť na chudobných, ak nechceme vyjsť zo živého prúdu Cirkvi, ktorý prúdi z evanjelia a oplodňuje každú historickú dobu“ (Dilexi te, 15).

Ježišove slová sú zároveň pozvaním pestovať citlivé srdce voči potrebám druhých (porov. Ž 112, 1 – 9) a udržiavať v sebe živú túžbu po dobre, ktoré Boh vložil do našej vlastnej ľudskosti a ktoré viera oslobodzuje a posilňuje. Pápež František v tejto súvislosti povedal: „Tvárou v tvár tajomstvu osobného života a výzvam spoločnosti veriaci človek pocíti vnútorné vzrušenie, vášeň, sen, ktorý treba rozvíjať, záujem, ktorý ho vedie k osobnému nasadeniu“ (Homília pri svätej omši na štadióne Vélodrome v Marseille, 23. septembra 2023). Zároveň varoval pred nebezpečenstvom „otupeného, chladného srdca, uspokojeného pokojným životom, ktoré sa uzatvára do ľahostajnosti, stáva sa nepreniknuteľným a zatvrdzuje sa“ (tamže). Živé srdce je teplé a pulzujúce, dáva život. Zľadovatené srdce je nehybné, už nečerpá krv a vedie k smrti človeka.

Rád by som však zdôraznil ešte jeden rozmer Pánovej výzvy. Je to totiž aj výzva pozerať sa do očí tým, ktorí trpia, a premieňať pomoc predovšetkým na stretnutie bratov a sestier zjednotených v jedinom Otcovom objatí. Aj na toto pápež František často upozorňoval. Pýtal sa: „Keď dávaš almužnu, pozrieš sa žobrákovi do očí? Dotkneš sa jeho ruky, aby si pocítil jeho telo?“ (Anjel Pána, 27. októbra 2024). A dodával: „Almužna nie je dobročinnosť. Ten, kto z almužny prijíma viac milosti, je ten, kto ju dáva, pretože sa pozerá očami Pána“ (tamže). Tí, ktorí naozaj milujú, „sa neobmedzujú na to, že niečo dajú. Počúvajú, vedú dialóg, snažia sa pochopiť situáciu a jej príčiny […], všímajú si materiálne aj duchovné potreby a usilujú sa o integrálny rozvoj človeka“ (Posolstvo k VII. svetovému dňu chudobných, 13. júna 2023, 5).

Na záver môžeme obrátiť pohľad na Pannu Máriu, v ktorej láske nachádza toto všetko svoje naplnenie: v jej starostlivej láske v Káne (porov. Jn 2, 1 – 11), v jej láskyplnom nasledovaní krokov svojho Syna (porov. Lk 2, 41 – 49; 8, 19 – 21), v jej blízkosti a účasti až do konca pod krížom (porov. Jn 19, 25 – 27).

Jej zverujem vás všetkých i vašu prácu v tejto krajine, ktorá je jej zasvätená. Prajem si, aby čoraz viac práve duch jej univerzálneho materstva oživoval volanie viery. Povedzme jej: „Nauč nás vždy poznať ťa ako Matku, prameň milosrdenstva, lono odpustenia, objatie nádeje a bránu slávy.“ (Modlitba svätého Jána Pavla II. k Panne Márii Almudenskej, 15. júna 1993). Ďakujem.

Dobre, pred udelením požehnania sa na chvíľu pomodlime modlitbou, ktorú nás naučil sám Ježiš Kristus…

Otče náš

Apoštolské požehnanie

Blahoželám vám všetkým a veľká vďaka za toto svedectvo lásky.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk