Kňazská služba je podľa neho službou spoločenstva, pokoja a nádeje aj tam, kde sa svet uzatvára zo strachu.

Homília Svätého otca Leva XIV.

pri svätej omši s kňazskými vysviackami

26. apríla 2026

Drahí bratia a sestry!

Týmto pozdravom sa obraciam osobitne na tých, ktorí boli práve predstavení a ktorí prijmú kňazskú vysviacku, na vašich rodinných príslušníkov, na rímskych kňazov – mnohí z nich si pamätajú svoju vysviacku na túto Štvrtú veľkonočnú nedeľu – i na vás všetkých prítomných!

Toto je nedeľa plná života! Aj keď nás obklopuje smrť, Ježišov prísľub sa už napĺňa: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). V ochote mladých, ktorých dnes Cirkev žiada vysvätiť za kňazov, vidíme veľkú štedrosť a nadšenie. Keď sa tak početní a rozmanití zhromažďujeme okolo jediného Učiteľa, cítime silu, ktorá nás obnovuje. Je to Duch Svätý, ktorý spája osoby a povolania v slobode, aby už nik nežil sám pre seba. Nedeľa – každá nedeľa – nás vyvádza z „hrobu“ izolácie a uzavretosti, aby sme sa stretli v záhrade spoločenstva, ktorej strážcom je Zmŕtvychvstalý.

Služba kňaza, nad ktorou nás povolanie týchto bratov vedie k zamysleniu, je službou spoločenstva. „Život v hojnosti“ totiž prichádza k nám v osobnom stretnutí s osobou Syna, ale hneď otvára naše oči pre ľud bratov a sestier, ktorí už zakúšajú alebo ešte len hľadajú „moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). Toto je prvé tajomstvo života kňaza. Drahí kandidáti na vysviacku, čím hlbšie bude vaše spojenie s Kristom, tým radikálnejšie bude vaše zakorenenie v spoločnej ľudskosti. Medzi nebom a zemou nie je protiklad ani súťaž: v Ježišovi sú navždy spojené. Toto živé a dynamické tajomstvo zaväzuje srdce k nerozlučnej láske: zaväzuje ho a napĺňa. Tak ako lásku manželov, aj lásku, ktorá inšpiruje celibát pre Božie kráľovstvo, treba chrániť a neustále obnovovať, lebo každá pravá náklonnosť dozrieva a prináša ovocie v čase. Ste povolaní k osobitnému, jemnému a náročnému spôsobu lásky a ešte viac k tomu, aby ste sa nechali milovať – v slobode. Takýto spôsob môže z vás urobiť nielen dobrých kňazov, ale aj čestných občanov, otvorených, budovateľov pokoja a sociálneho priateľstva.

V práve prečítanom evanjeliu (Jn 10, 1 – 10) upúta pozornosť Ježišova zmienka o postavách a skutkoch agresie: medzi ním a tými, ktorých miluje, sa totiž objavujú cudzinci, zlodeji a zbojníci, ktorí prekračujú hranice a – ako hovorí Ježiš – „prichádzajú, len aby kradli, zabíjali a ničili“ (Jn 10, 10), a najmä majú iný hlas než jeho, nepoznateľný (Jn 10, 5). V Pánových slovách je veľký realizmus: pozná krutosť sveta, v ktorom kráča s nami. Svojimi slovami pripomína formy fyzickej, ale predovšetkým duchovnej agresie. To ho však neodrádza od darovania vlastného života. Odhalenie nebezpečenstva sa nestáva ústupom, hrozba nevedie k úteku. Toto je druhé tajomstvo života kňaza: skutočnosť nás nesmie desiť. Ten, kto nás povoláva, je Pán života. Nech služba, ktorá vám je zverená, sprostredkuje pokoj toho, kto aj uprostred nebezpečenstva vie, prečo je pevný.

Dnes potreba bezpečia robí srdcia agresívnymi, uzatvára spoločenstvá do seba, vedie k hľadaniu nepriateľov a obetných baránkov. Okolo nás – a možno aj v nás – je často strach. Vaša istota nech nespočíva v úlohe, ktorú zastávate, ale v živote, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša, v dejinách spásy, na ktorých sa spolu so svojím ľudom podieľate. Je to spása, ktorá už pôsobí v mnohom dobre, konanom potichu medzi ľuďmi dobrej vôle, vo farnostiach a v prostrediach, ku ktorým sa priblížite ako spolupútnici. To, čo ohlasujete a slávite, vás bude chrániť aj v ťažkých situáciách a časoch.

Spoločenstvá, do ktorých budete poslaní, sú miestami, kde je už Zmŕtvychvstalý prítomný a kde ho mnohí už nasledovali príkladným spôsobom. Rozpoznáte jeho rany, rozlíšite jeho hlas, nájdete tých, ktorí vám ho ukážu. Sú to spoločenstvá, ktoré pomôžu aj vám stať sa svätými! A vy im pomáhajte kráčať jednotne za Ježišom, dobrým Pastierom, aby boli miestami – záhradami – života, ktorý vstáva z mŕtvych a rozdáva sa. Často ľuďom chýba miesto, kde by zakúsili, že spolu je lepšie, že spolu je krásne, že spolu sa dá žiť. Umožniť stretnutie, pomôcť zblížiť tých, ktorí by sa inak nikdy nestretli, priblížiť protiklady – to všetko patrí k sláveniu eucharistie a sviatosti zmierenia. Zhromažďovať znamená stále znova zakladať Cirkev.

Významný je v evanjeliu obraz, ktorým Ježiš v určitom okamihu začína hovoriť o sebe. Opisoval sa ako „pastier“, ale poslucháči zrejme nerozumeli. Preto mení obraz: „Veru, veru, hovorím vám: ja som brána ovciam“ (Jn 10, 7). V Jeruzaleme bola brána s týmto názvom – „ovčia brána“ – pri rybníku Betsata. Cez ňu vchádzali do chrámu ovce a baránky, najprv ponorené do vody a potom určené na obetu. Je prirodzené myslieť na krst.

„Ja som brána,“ hovorí Ježiš. Jubileum nám ukázalo, ako tento obraz stále oslovuje srdcia miliónov ľudí. Po stáročia brána – často skutočný portál – pozývala prekročiť prah Cirkvi. V niektorých prípadoch bol krstný prameň postavený vonku, ako starobylý probatiký rybník, pod ktorého stĺporadiami „ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých“ (Jn 5, 3). Drahí kandidáti na vysviacku, cíťte sa súčasťou tohto trpiaceho ľudstva, ktoré očakáva život v hojnosti. Keď budete uvádzať druhých do viery, oživíte aj svoju vlastnú. Spolu s ostatnými pokrstenými budete každý deň prekračovať prah tajomstva – prah, ktorý má tvár a meno: Ježiš. Nikdy túto svätú bránu neskrývajte, nezatvárajte ju, nebuďte prekážkou tým, ktorí chcú vstúpiť. „Sami ste nevošli a tým, čo chceli vojsť, zabránili ste“ (Lk 11, 52): to je trpká výčitka Ježiša tým, ktorí skryli kľúč od priechodu, ktorý mal byť otvorený všetkým.

Dnes viac než kedykoľvek predtým, najmä tam, kde sa zdá, že čísla naznačujú odstup medzi ľuďmi a Cirkvou, nechajte bránu otvorenú! Nechajte vstúpiť a buďte pripravení vyjsť. Toto je ďalšie tajomstvo vášho života: ste kanál, nie filter. Mnohí si myslia, že už vedia, čo je za tým prahom. Nesú si spomienky, možno z dávnej minulosti; často je v nich niečo živé, čo nevyhaslo a priťahuje; niekedy je tam však aj niečo iné – ešte stále krvácajúce a odrádzajúce. Pán to vie a čaká. Buďte odrazom jeho trpezlivosti a nehy. Patríte všetkým a ste pre všetkých! Nech je to základný profil vašej misie: držať prah otvorený a ukazovať ho bez potreby mnohých slov.

Ježiš ďalej zdôrazňuje: „Ja som brána: kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10, 9). Neudusí našu slobodu. Existujú príslušnosti, ktoré dusia, spoločenstvá, do ktorých je ľahké vstúpiť a takmer nemožné z nich vyjsť. Taká však nie je Cirkev Pánova, taká nie je spoločnosť jeho učeníkov. Kto je spasený, hovorí Ježiš, „vchádza, vychádza a nachádza pastvu“. Všetci hľadáme útočisko, odpočinok a starostlivosť: brána Cirkvi je otvorená. Nie preto, aby nás oddelila od života: život sa nevyčerpáva vo farnosti, združení, hnutí ani skupine. Kto je spasený, „vychádza a nachádza pastvu“.

Drahí, vyjdite a nájdite kultúru, ľudí, život! Nech vás udivuje to, čo Boh necháva rásť bez nášho zasadenia. Tí, pre ktorých budete kňazmi – veriaci laici a rodiny, mladí i starí, deti i chorí – žijú na pastvinách, ktoré musíte poznať. Niekedy sa vám bude zdať, že nemáte ich mapy. Má ich však dobrý Pastier, ktorého hlas je taký dôverne známy. Koľkí ľudia sa dnes cítia stratení! Mnohým sa zdá, že sa už nedokážu zorientovať. Nie je preto vzácnejšie svedectvo než to, ktoré dôveruje: „pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (Ž 23, 2 – 3). Jeho meno je Ježiš: „Boh zachraňuje“! Toho ste svedkami. „Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života“ (Ž 23, 6).

Bratia, sestry, drahí mladí: nech sa tak stane!

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk