Veriacich povzbudil, aby zostali „nenápadnou a vzácnou prítomnosťou“ v spoločnosti a pokračovali v poslaní modlitby, charity a jednoty ako znamenia nádeje pre celý alžírsky ľud.

Príhovor Svätého otca

Stretnutie s katolíckou komunitou v Alžírsku, Alžír, Bazilika Panny Márie Africkej

13. apríla 2026

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Pokoj vám!

Drahí bratia v biskupskej službe,
drahí kňazi a diakoni, rehoľníci a rehoľníčky,
milované deti Cirkvi v Alžírsku!

S veľkou radosťou a otcovskou náklonnosťou sa dnes stretávam s vami, ktorí ste nenápadnou a vzácnou prítomnosťou zakorenenou v tejto krajine, poznačenej starobylou históriou a žiarivými svedectvami viery.

Vaše spoločenstvo má veľmi hlboké korene. Ste dedičmi zástupu svedkov, ktorí darovali život z lásky k Bohu i k blížnemu. Myslím osobitne na devätnástich rehoľníkov a rehoľníčok – mučeníkov Alžírska, ktorí sa rozhodli zostať po boku tohto ľudu v jeho radostiach i bolestiach. Ich krv je živým semenom, ktoré neprestáva prinášať ovocie.

Ste aj dedičmi ešte starobylejšej tradície, ktorá siaha do prvých storočí kresťanstva. Na tejto zemi zaznel zanietený hlas svätého Augustína z Hippa, ktorému predchádzalo svedectvo jeho matky svätej Moniky i ďalších svätých. Ich pamiatka je žiarivou výzvou byť dnes vierohodnými znakmi spoločenstva, dialógu a pokoja.

Vám všetkým, drahí, i tým, ktorí toto stretnutie sledujú na diaľku, lebo sa ho nemôžu osobne zúčastniť, vyjadrujem vďačnosť za každodenné úsilie, ktorým zviditeľňujete materinskú tvár Cirkvi. Ďakujem Jeho Eminencii za slová, ktoré mi adresoval, a tiež ďakujem Rakel, Alimu, Monii a sestre Bernadette za ich svedectvá. Vo svetle toho, čo sme počuli, by som sa s vami rád zastavil pri troch rozmeroch kresťanského života, ktoré pokladám za mimoriadne dôležité najmä pre vašu prítomnosť: v modlitbe, charite a jednote.

Predovšetkým modlitba. Všetci ju potrebujeme. Zdôrazňoval to svätý Ján Pavol II., keď hovoril mladým: „Človek nemôže žiť bez modlitby, tak ako nemôže žiť bez dýchania“ (Stretnutie s moslimskou mládežou v Casablanke, 19. augusta 1985, 4). Rozhovor s Bohom tak predstavil ako nevyhnutný prvok nielen pre život Cirkvi, ale pre život každého človeka. Pochopil to aj svätý Charles de Foucauld, ktorý vo svojej modliacej sa prítomnosti rozpoznal vlastné povolanie. Písal: „Som šťastný, teší ma, že môžem byť po všetky hodiny pri Najsvätejšej sviatosti oltárnej“ (List Raymondovi de Blic, 9. decembra 1907) a odporúčal: „Veľa sa modlite za druhých. Obetujte sa za spásu blížneho všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii: modlitbou, dobrotou, príkladom“ (List Louisovi Massignonovi, 1. augusta 1916).

Ali nám pri rozprávaní o svojej službe v bazilike povedal, že mnohí sem prichádzajú stíšiť sa, zveriť svoje starosti i blízkych, ktorých majú radi, a stretnúť niekoho, kto ich vypočuje a podelí sa o bremená ich sŕdc. A všimol si, že mnohí odchádzajú pokojní a šťastní, že sem prišli. Modlitba spája a poľudšťuje človeka, posilňuje a očisťuje srdce. Cirkev v Alžírsku vďaka modlitbe rozsieva okolo seba ľudskosť, jednotu, silu a čistotu a zasahuje miesta i prostredia, ktoré pozná iba Pán.

Druhým aspektom života Cirkvi je láska. Hovorila o nej najmä sestra Bernadette, keď sa podelila o svoju skúsenosť pomoci deťom so zdravotným postihnutím a ich rodičom. V jej slovách vidíme hodnotu milosrdenstva a služby nielen ako podpory najslabších, ale predovšetkým ako miesta milosti, kde každý, kto sa nechá zapojiť, rastie a obohacuje sa. Sestra Bernadette nám rozprávala, ako z jednoduchého počiatočného gesta blízkosti, ako je návštevy chorých, postupne vyrástol najprv systém prijatia a potom čoraz rozvinutejšia forma organizovanej pomoci: skutočné spoločenstvo, v ktorom sa mnohí zúčastňujú radostných i bolestných chvíľ života, spojení putami dôvery, priateľstva a blízkosti. Takéto prostredie je zdravé a prospešné. Preto neprekvapuje, že v ňom trpiaci nachádzajú silu zlepšiť svoj zdravotný stav a zároveň prinášať radosť druhým, ako to bolo v prípade Fatimy.

Veď práve láska k bratom inšpirovala aj svedectvo mučeníkov, na ktorých sme spomínali. Zoči-voči nenávisti a násiliu zostali verní láske až po obetu života spolu s mnohými ďalšími mužmi a ženami, kresťanmi i moslimami. Urobili to bez nárokov a bez rozruchu, s pokojom a pevnosťou tých, ktorí neprepadajú ani pýche, ani zúfalstvu, lebo vedia, komu uverili (porov. 2 Tim 1, 12). Spomeňme aspoň jednoduché slová brata Luca, staršieho rehoľníka-lekára z komunity Notre-Dame de l’Atlas. Keď sa naskytla možnosť odísť do bezpečia, no za cenu opustenia pacientov a priateľov, odpovedal: „Chcem zostať s nimi“, a tak aj urobil. Pápež František pri príležitosti ich blahorečenia povedal: „Ich odvážne svedectvo je zdrojom nádeje pre katolícku komunitu v Alžírsku a semenom dialógu pre celú spoločnosť. Nech je toto blahorečenie pre všetkých podnetom budovať spolu svet bratstva a solidarity“ (8. decembra 2018).

Prichádzame tak k tretiemu bodu našej úvahy: k záväzku podporovať pokoj a jednotu. Heslom tejto návštevy sú slová vzkrieseného Ježiša: „Pokoj vám!“ (porov. Jn 20, 21). A na jednom z mozaikových motívov z Tipasy čítame: „In Deo, pax et concordia sit convivio nostro“ – „V Bohu nech vládne pokoj a jednota v našom spoločnom živote“. Pokoj a jednota boli základnými znakmi kresťanského spoločenstva už od počiatkov (porov. Sk 2, 42 – 47) podľa samotnej Ježišovej túžby (porov. Jn 17, 23), ktorý povedal: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci: ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).

Svätý Augustín o tom hovoril, že Cirkev „rodí národy, ale sú údmi jedného tela“ (Sermo 192, 2), a svätý Cyprián napísal: „Najväčšou obetou Bohu je pokoj medzi nami, naša bratská jednota a to, že sme ľud zjednotený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého“ (De oratione dominica, 23). Je krásne dnes počuť, ako toto bohatstvo slov a príkladov nachádza ozvenu v tom, čo sme počuli.

Znakom toho je, ako pripomenula Jeho Eminencia, aj táto bazilika, symbol Cirkvi z živých kameňov, v ktorej sa pod plášťom Panny Márie Africkej buduje spoločenstvo medzi kresťanmi a moslimami. Tu materinská láska Lalla Meryem zhromažďuje všetkých ako deti, každého obohateného svojou odlišnosťou, no spojeného túžbou po dôstojnosti, láske, spravodlivosti a pokoji. Deti túžiace kráčať spolu, žiť, modliť sa, pracovať a snívať vo viere, ktorá neizoluje, ale otvára; zjednocuje, ale nemieša; približuje bez uniformity a umožňuje rásť skutočnému bratstvu, ako povedala Monia a ako dosvedčila Rakel vo svojom svedectve zo spoločenstva Tlemcen Fellowship. Vo svete, kde rozdelenia a vojny prinášajú medzi národmi, komunitami i rodinami bolesť a smrť, je vaše spoločné a pokojné spolužitie veľkým znamením. Zjednotení šírite bratstvo a vzbudzujete v ľuďoch okolo seba túžbu po spoločenstve a zmierení, o to silnejšie, že ho dosvedčujete jednoducho a pokorne.

Veľkú časť územia tejto krajiny tvorí púšť. A v púšti nemožno prežiť sám. Tvrdosť prírodných podmienok zbavuje človeka ilúzie sebestačnosti a pripomína nám všetkým, že sa navzájom potrebujeme – a že potrebujeme Boha. Práve uznaná krehkosť otvára srdce vzájomnej podpore a vzývaniu toho, ktorý môže darovať to, čo žiadna ľudská moc nemôže zaručiť: hlboké zmierenie sŕdc a s ním aj pravý pokoj.

Preto vás, drahí bratia a sestry, povzbudzujem, aby ste pokračovali vo svojom poslaní na alžírskej zemi ako pevne zjednotené a otvorené spoločenstvo viery, ako prítomnosť Cirkvi, „sviatosti univerzálnej spásy“ (porov. Lumen gentium, 48). Ďakujem vám za všetko, čo robíte: za vašu modlitbu, za vašu lásku, za vaše svedectvo jednoty. Uisťujem vás o svojej modlitbovej blízkosti a zverujúc vás Panne Márii Africkej vám zo srdca udeľujem svoje požehnanie.

Preklad Martin Jarábek

Pápeža na stretnutí privítal kardinál Jean-Paul Vesco OP, arcibiskup Alžíru. Príhovoru Svätého Otca predchádzali vystúpenia štyroch zástupcov alžírskej kresťanskej komunity, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti so životom Cirkvi.

Starostlivosť o núdznych v podaní sestry Bernadety

Sestra Bernadeta z komunity Notre-Dame du Lac Bam hovorila o svojej skúsenosti so starostlivosťou o deti s hendikepom a ich rodiny. Spomenula, že veľký podiel na rozvoji tohto charitatívneho diela mali samotní rodičia týchto detí, ktorí reagovali na prostú skutočnosť, že nebolo v silách sr. Bernadety a jej sestier venovať každému dieťaťu a každej rodine toľko času a úsilia, koľko by bolo potrebné. Zdôraznila, že tieto deti „nie sú problém, ktorý treba vyriešiť, ale bratia a sestry, ktorých treba s láskou prijať“.

Zo svojich konkrétnych skúseností sa sr. Bernadeta podelila o príbeh Fatimy, dievčatka, ktoré spočiatku ledva dokázalo sedieť. Veľmi dlhým a vytrvalým úsilím sa sestrám v spolupráci s rodinou podarilo naučiť malú Fatimu štvornožkovať, potom vstať a napokon aj chodiť a hovoriť. Dnes Fatima chodí do školy s ostatnými deťmi a často s veľkou radosťou navštevuje komunitu sestier.

K niečomu takému je podľa slov Bernadety „nevyhnutne potrebná vytrvalosť, trpezlivosť, láska a motivácia u všetkých, vrátane rodičov a súrodencov“. Služba týmto „maličkým životom“ je pre ňu „zdrojom neopísateľnej radosti“ zo spoločného dobrého diela. „Boh nám pomáhaj, pretože Fatima nie je jediná,“ uzavrela sr. Bernadeta svoje svedectvo.

Rakel, študentka z letničného prostredia

Rakel Anzere je študentka pôvodom z Kene, z rodiny letničných kresťanov. Počas svojho štúdia v alžírskom Tlemcene sa zapojila do činnosti komunity Tlemcen Fellowship. Táto skupina približne päťdesiatich študentov rôznych vyznaní pôsobí v miestnej katolíckej farnosti sv. Michala. Organizuje pravidelné modlitbové stretnutia v duchu Taizé, schádza sa k modlitbe, sprevádza slávenie Vianoc a Veľkej noci a spoluorganizuje duchovné obnovy.

Spoločné stretávania s bratmi a sestrami vo viere sú pre Rakel „posilou pre vlastnú cestu kresťanky v láske a jednote“. V Alžírsku – na rozdiel od svojej rodnej krajiny – objavila „krásny zmysel pre spoločenstvo, ktoré zhromažďuje veriacich napriek denominačným hraniciam“ a napĺňa tak Kristovu modlitbu „aby všetci boli jedno“. Sama presvedčená letničná kresťanka poďakovala pápežovi Levovi za to, že je „dobrým pastierom cirkvi, ktorý venoval svoj čas návšteve afrického ľudu“.

Oáza ticha a modlitby v alžírskej bazilike podľa Emmanuela-Aliho

Bazilika Matky Božej, Našej Panej Afriky, v alžírskom hlavnom meste je miestom stretávania ľudí najrôznejších národov a náboženstiev. Do sprievodcovskej služby sa tu zapája Emmanuel-Ali. Ľudia sem prichádzajú sami aj s rodinami, niektorí za tichom, iní zapáliť sviečku, ďalší sú vďační, keď sa môžu s niekým o svojich starostiach porozprávať.

Sám Emmanuel-Ali sa počas svojej služby v bazilike naučil mnohým dôležitým veciam: „stíšiť sa, byť nablízku druhým, trpezlivo odpovedať na otázky v jednoduchosti a s láskou“. Bazilika je miestom, kde „sa všetci pokúšame stavať mosty medzi kresťanmi a moslimami, aby sme mohli žiť v pokoji“. Alžírčania bez rozdielu náboženstva toto miesto pokoja a bratstva nazývajú Lalla Meryem, teda „Pani Mária“, dodáva Emmanuel-Ali.

Svedectvo Monie Zergane, moslimky

Za moslimskú väčšinu v Alžírsku prehovorila Monia Zergane. Dosvedčila, že v Alžírsku sa „služba najzraniteľnejším – ženám, deťom, starým a chorým ľuďom“ odohráva ako spoločné dielo kresťanov a moslimov „bok po boku, ruka v ruke“. A nie je to len charitatívne dielo; aj spoločné slávenie kresťanských i moslimských sviatkov je pre Moniu posilou „k vnútornej dispozícii hľadať Boha, učiť sa viac ho milovať a nechať sa premieňať na lepšieho človeka pre druhých“.

Konkrétna skúsenosť s komunitou hnutia Fokoláre pomáha Monii pochopiť, že „život netvoria hlavne veľké viditeľné skutky, ale spoločenstvo prežívané deň po dni práve tam, kam nás Pán postaví“. Práve tam sa môžu uskutočniť prosté gestá bratstva: „úsmev, srdečný pozdrav, láskavé slovo, služba bez nároku na odplatu, malé každodenné veci“. Za toto zdieľanie v rôznosti, ktorá „nie je hrozbou, ale darom“, Monia Zergane poďakovala „Bohu, ktorý je Jeden a ktorý miluje rôznorodosť, ktorú on sám stvoril.“

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk