Kto hovorí v mene neziskového sektora? Kto je vlastne partnerom štátu pre MNO?

V posledných týždňoch sa v médiách objavujú titulky o tom, že mimovládne organizácie prežívajú najťažšie obdobie za posledné roky. Odkazujú sa pritom na „štúdiu Komory MNO“ a na vyjadrenia jej koordinátorky Alexandry Demetrianovej, podľa ktorých novela zákona o neziskových organizáciách spôsobila sektoru neúnosnú byrokratickú záťaž.

Lenže táto „štúdia“ neexistuje. A samotná Komora MNO, ktorá v mene neziskového sektora vystupuje, má za sebou prekvapivo krehkú a nejasnú infraštruktúru.

Komora bez vlastnej identity

Kým ešte pred niekoľkými rokmi mala Komora mimovládnych organizácií (MNO) samostatnú webovú stránku a zreteľnú identitu, dnes je jej online prítomnosť „podvesená“ pod web Platformy dobrovoľníckych centier a organizácií (PDCO).

Doména komoramno.sk, ktorá by logicky mala patriť Komore ako zastupiteľskému orgánu celého neziskového sektora, bola pritom zaregistrovaná až 21. mája 2025 – teda po prijatí novely zákona č. 109/2025 Z. z. Držiteľom domény nie je samotná Komora, ale Platforma dobrovoľníckych centier a organizácií, so sídlom v Banskej Bystrici, IČO 42257221. Podľa údajov SK-NIC bola doména naposledy aktualizovaná 13. júna 2025 a nikdy neobsahovala žiadny obsah – na adrese sa zobrazuje len prázdna stránka s oznamom „Nothing to see here yet“.

O personálnom prepojení oboch organizácií svedčí aj to, že doc. PhDr. Alžbeta Brozmanová Gregorová, PhD., dlhoročná odborníčka na dobrovoľníctvo, je prezidentkou PDCO, zároveň pôsobí ako jej trénerka a koordinátorka projektov a členka Výkonného výboru Komory MNO.

Tento personálny prienik dokresľuje, že Komora MNO a PDCO nie sú samostatné subjekty, ale súčasť jednej siete s rovnakým vedením, donorstvom aj komunikačnou líniou. V praxi to znamená, že orgán, ktorý voči štátu vystupuje ako reprezentant celého neziskového sektora, nemá vlastnú právnu ani organizačnú autonómiu.

Je de facto závislý od platformy financovanej prevažne zo zahraničných grantov,  čím sa vytráca dôveryhodnosť jeho postavenia partnera štátu a podkopáva sa aj princíp transparentnosti, ktorú novela zákona o neziskových organizáciách práve posilňuje.

Závislosť, ktorá ruší nezávislosť

Tento fakt má ďaleko väčší dosah než len na technické detaily. Ak orgán, ktorý má byť partnerom štátu, nemá vlastné právne postavenie ani financovanie, nemôže byť nezávislý.

PDCO je dlhodobo príjemcom grantov Európskej komisie a EHP fondov, pôsobí v oblasti dobrovoľníctva a komunitného rozvoja – teda má vlastné programy, priority a donorov.

Ak zároveň drží doménu a infraštruktúru Komory MNO, je logické predpokladať, že aj komunikácia Komory reflektuje postoje PDCO a jej donorského prostredia.

Zjednodušene povedané – Komora nie je nezávislý hlas občianskej spoločnosti, ale predĺžená ruka grantovej štruktúry, ktorá voči štátu vystupuje ako „partner“ v dialógu.
Tým vzniká konflikt záujmov: subjekt financovaný zo zahraničia hovorí štátu, ako má upravovať pravidlá pre domácu občiansku spoločnosť.

Faktom je, že Komora MNO komunikuje so štátom už nejaký piatok a má svojich zástupcov v Rade vlády SR pre MNO, ktorá nastavuje pravidlá pre fungovanie sektora. Čo jednu z najvýznamnejších platforiem v štáte vedie k tomu, že nemá vlastnú právnu identitu?

Falošný obraz o „celom sektore“

Médiá však tieto fakty nezohľadňujú. Vyjadrenia Komory MNO prezentujú ako stanovisko celého neziskového sektora – akoby všetky MNO, od miestnych dobrovoľníckych centier až po charitatívne nadácie, hovorili jedným hlasom. V skutočnosti je to veľmi úzky okruh organizácií, prevažne napojených na medzinárodné programy a grantové siete. Tí, ktorí reálne tvoria občiansku spoločnosť v pravom zmysle slova – malé, komunitné, sociálne, cirkevné či športové organizácie – s postojmi Komory často nesúhlasia. Ich činnosť nie je ohrozená zákonom o transparentnosti, ale skôr nedostatkom zdrojov a pozornosti médií.

O týchto organizáciách nie je počuť, pretože sa venujú práci, nie politike.

Zákon a jeho kritici

Novela zákona č. 109/2025 Z. z. zavádza povinnosť neziskových organizácií zverejňovať zmluvy, faktúry, objednávky a poskytovať informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tieto povinnosti začnú platiť až od druhého polroka 2025, keď nadobudlo účinnosť aj opatrenie Ministerstva financií s novým výkazníctvom.

Reálne teda ešte neuplynul ani jeden celý mesiac, v ktorom by organizácie museli vykonávať všetky nové úkony. Napriek tomu už Komora MNO v júli – teda mesiac po zverejnení zákona v Zbierke – vydala „výzvu na jeho zmenu“, v ktorej tvrdila, že novela prináša „administratívne náročné, duplicitné a diskriminačné“ povinnosti.

V čase, keď tieto povinnosti ešte neboli vôbec účinné a neexistovali žiadne dáta o ich reálnych dopadoch.
Takéto tvrdenie pôsobí skôr ako politický postoj než odborné zhodnotenie s cieľom živiť naďalej negatívnu emóciu voči zákonu, ktorého snahou je vniesť viac svetla do „šedej“ ekonomiky tretieho sektora.

Pôvodná verzia zákona z dielne poslancov SNS mala byť nástrojom na obmedzenie politických vplyvov v mimovládnom sektore. Zavádzala prísnejšie zverejňovanie zmlúv, väčší dohľad nad financovaním a jasné rozlíšenie medzi organizáciami, ktoré vykonávajú verejnoprospešnú činnosť, a tými, ktoré zasahujú do politických procesov.

Počas legislatívneho procesu však návrh výrazne zmäkol – najmä zásahmi strany Hlas-SD. Z pôvodného zámeru zostala napokon len požiadavka na transparentnosť financovania – teda povinnosť zverejňovať zmluvy, objednávky a faktúry.

Zákon nijako neodlíšil „politické“ MNO od bežných občianskych združení, ale rozšíril rovnaké povinnosti na všetkých – bez ohľadu na rozsah činnosti, počet členov či zdroj peňazí.

Tým sa oslabil jeho pôvodný cieľ – zviditeľniť zahranične financované vplyvové štruktúry, ktoré sa správajú ako neformálna opozícia a zasahujú do verejnej diskusie v prospech záujmov cudzích donorov.
Výsledkom je paradox: zákon, ktorý mal zvýšiť zodpovednosť mocensky pôsobiacich mimovládok, dnes zaťažuje najmä malé verejnoprospešné organizácie, ktoré s politikou nemajú nič spoločné. A tým dal tým politickým náboje, aby proti nemu ešte viac brojili.

Rada vlády pre MNO: rokovanie bez riešenia

O novele zákona rokovala aj Rada vlády Slovenskej republiky pre mimovládne neziskové organizácie na svojom 40. zasadnutí dňa 23. septembra 2025. V bode 3. programu, ako vyplýva so zápisnice z rokovania, sa na návrh Komory MNO venovala práve dopadom novely zákona o neziskových organizáciách a s ňou súvisiacim zmenám zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Diskusiu k bodu 3 otvoril Marcel Zajac, ktorý vystúpil v mene Komory MNO. Upozornil, že novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje pre MNO, ktoré prijímajú verejné zdroje vo forme grantov a dotácií, neprimeranú administratívnu a finančnú záťaž. Monika Fričová z Platformy rodín detí so zdravotným postihnutím poukázala na negatívny dopad nových povinností na malé a komunitné organizácie, ktoré môžu obmedziť alebo zrušiť niektoré služby. Na jej vystúpenie reagovala štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti Katarína Roskoványi, ktorá zdôraznila, že cieľom zákona nebolo obmedziť činnosť MNO a že rezort je pripravený rokovať o úpravách – ak Komora predloží konkrétne podklady. Katarína Batková (Platforma pre demokraciu) upozornila na riziká pre watchdogové organizácie. Podľa Batkovej dnes tieto čelia ostrej kritike súčasnej vlády a pritom žijú len z 2 % daní.

Takzvané watchdogové organizácie samé seba označujú ako „strážcovia demokracie“ – sledujú politikov, štátne inštitúcie a verejné financie. Samotná kontrolná funkcia občianskej spoločnosti je dôležitá, problém však vzniká vtedy, keď sú tieto organizácie financované prevažne zo zahraničia a ich kritika sa opakovane sústreďuje len na vlády či politikov, ktorí nie sú v súlade s agendou ich donorov. Tak sa z „nezávislého dohľadu“ stáva nástroj politického vplyvu zvonka. To. Že dnes čelia ostrej kritike zo strany súčasnej vlády je len dôsledok ich selektívneho prístupu.

Rada prijala uznesenie č. 3/2025, ktorým odporučila Ministerstvu financií SR zohľadniť pripomienky mimovládnych organizácií k metodike výkazníctva podľa opatrenia MF z júla 2025. Zároveň schválila uznesenie č. 4/2025, ktorým odporučila Ministerstvu spravodlivosti SR pripraviť participatívnu novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám – opäť na základe analýzy Komory MNO.

A práve tu vzniká zásadná otázka: ak existujú pochybnosti o nezávislosti Komory a jej prepojení na sieť mimovládnych platforiem financovaných zo zahraničia, prečo by mali štátne orgány vychádzať práve z jej hodnotení?

Namiesto ďalšieho prenechávania iniciatívy jednému zástupcovi sektora, ktorého postavenie nie je jasne definované, by bolo na mieste, keby Rada prijala aj uznesenie o vytvorení nezávislého monitorovacieho projektu.

Ten by v priebehu roka po nadobudnutí účinnosti zákona objektívne zmapoval, ako novela o neziskových organizáciách ovplyvnila rôzne typy subjektov v praxi.

Takýto monitoring by mal viesť nezávislý štátny alebo odborný orgán, nie samotná Komora MNO.
Len objektívne dáta by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť medializované tvrdenia o údajnom „kolapse sektora“ – a vytvoriť tak podklad pre racionálnu, nie emotívnu, debatu o budúcnosti zákona.

Problém reprezentácie

Ak má štát viesť dialóg s občianskou spoločnosťou, potrebuje partnera, ktorému možno dôverovať – transparentného, reprezentatívneho a schopného niesť zodpovednosť. Komora MNO v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa.

Nemá vlastnú právnu subjektivitu, financovanie ani webovú identitu. Držiteľom jej domény je iná organizácia, jej komunikáciu ovplyvňujú zahraniční donori a jej mediálne výstupy nereprezentujú celé spektrum MNO.

Je to paradox v priamom prenose: organizácia, ktorá požaduje menej byrokracie a viac dôvery, sama nie je schopná preukázať ani základné prvky transparentnosti.

Ako ďalej – a s kým?

Ak má byť spolupráca štátu a neziskového sektora zmysluplná, treba začať od základov. Slovensko potrebuje nový, reprezentatívny orgán občianskej spoločnosti, ktorý bude mať jasnú právnu formu, vlastnú infraštruktúru a financovanie, nebude závislý od jednej grantovej siete a bude skutočne zastupovať pluralitu – od veľkých nadácií až po malé miestne iniciatívy.

Len tak možno obnoviť dôveru medzi štátom a občianskou spoločnosťou. Členmi takejto organizácie by mali byť všetky mimovládne neziskové organizácie. Financovanie by mohlo byť založené na symbolických členských príspevkoch (napríklad vo výške jedného eura), čo by postačovalo pri počte 30 tisíc MNO na prevádzku a zároveň by zaručilo nezávislosť od externých donorov.

Nová štruktúra by mala mať hierarchický regionálny model, v ktorom by jednotlivé organizácie delegovali svojich zástupcov do nadradených celkov – až po celoslovenskú strešnú platformu. Tá by mohla fungovať ako hlavný reprezentant a legitímny partner občianskej spoločnosti vo vzťahu so štátom, nie ako úzka sieť napojená na konkrétnu ideologickú alebo finančnú skupinu.

Dnes totiž platí, že ten, kto najhlasnejšie hovorí o „neziskovom sektore“, hovorí len za seba – a často aj za svojich donorov.