Marín sa s novým pápežom podelil o podstatné momenty a etapy jeho života a služby. V tomto rozhovore pre vatikánske médiá španielsky biskup ponúka cenný kľúč k pochopeniu začínajúceho pontifikátu a intelektuálneho, duchovného a pastoračného zázemia Leva XIV.

Novozvolený pápež sa predstavil ako „syn svätého Augustína“. Akú stopu zanecháva augustinizmus? Aké augustiniánske črty uvidíme v jeho pontifikáte?

Keď 13. mája prišiel do nášho domu sláviť Eucharistiu a obedovať s nami, povedal veľmi krásne slová: „Budem sa musieť vzdať mnohých vecí, môj život sa zmenil, ale nikdy sa nevzdám toho, že som augustinián.“ Tieto slová ma hlboko dojali. Pre nás je centrom, ktoré všetko drží pohromade, spoločenstvo. Preto pápež nalieha na spoločenstvo, na jednotu. Spoločenstvo chápeme nielen ako spoločné bývanie pod jednou strechou alebo spoločnú prácu, ale, ako čítame v Skutkoch apoštolov, ako skutočnosť, že máme jedno srdce a jednu dušu na ceste k Bohu. To je spoločný menovateľ, ktorý všetko spája.

Aké ďalšie črty možno zahrnúť do tejto augustiniánskej perspektívy?

Vnútorný život, hlboký život modlitby, osobné stretnutie s Bohom a zároveň prítomnosť vo svete. Augustínova spiritualita nie je spiritualitou oddelenia alebo neprítomnosti, ale prítomnosti. Existujú aj iné spirituality, odlišné od našej, rovnako krásne a dôležité, ale my augustiniáni sme povolaní ísť do sveta, evanjelizovať, byť vo svete, po boku ľudí, najmä s osobitnou citlivosťou na chudobných, na sociálne otázky, v boji za spravodlivosť a pokoj. Charakterizuje nás aj naša láska k Cirkvi. Augustiniáni sú otvorení všetkým formám apoštolátu, pripravení robiť to, čo od nich Cirkev žiada. Preto máme farnosti, univerzity, nemocnice, väzenskú pastoráciu, misie.

Aké boli prvé signály, ktoré nám umožnili nahliadnuť do priorít pontifikátu Leva XIV?

Nájdeme ich v samotnom názve, ktorý odkazuje na Leva XIII, pápeža, ktorý vedel čítať znamenia doby. Časy sa menia a dnes sa menia neuveriteľnou rýchlosťou. Nejde teda o to, aby sme reagovali na výzvy, ktoré už možno neexistujú, alebo aby sme pokračovali v živote vo svete, ktorý už zanikol. Je nevyhnutné pochopiť, aké sú výzvy našej doby. Okrem toho pápež Pecci začal sociálnu náuku Cirkvi so silnou citlivosťou voči najviac znevýhodneným a voči svetu práce. U pápeža Prevosta vidíme silný dôraz na mier. Vždy koná v duchu spoločenstva, vytvára putá, integruje, nikdy nevychádza z konfrontácie alebo konfliktu. Je to človek, ktorý stavia mosty. Vždy ním bol: ako rehoľník, biskup a kardinál sa snažil spájať a integrovať. Je to Boží muž pre našu dobu.

Akým spôsobom podľa vás Prevostova pastoračná skúsenosť v Peru formovala jeho víziu poslania Cirkvi v súčasnosti?

Jeho misionársky duch má korene vo viacerých zdrojoch. Prvým je jeho rodina, ktorá bola vždy veľmi zapojená do života farnosti a kresťanského spoločenstva. Ďalším zdrojom je augustiniánska spiritualita, ktorá je spiritualitou misie, svedectva a otvorenosti. A tretím je jeho osobná skúsenosť. Veľmi mladý odišiel do misií a dlhé roky bol formátorom augustiniánskych kňazov v Chulucanas v Peru. Toto obdobie bolo pre neho veľmi významné. Vždy si pestoval silné misionárske cítenie. Potom sa presťahoval do Chiclaya. Hoci sa narodil v Spojených štátoch, väčšinu svojho života strávil mimo Severnej Ameriky. Nie je typom človeka, ktorý zostáva doma: je to človek, ktorý chodí von, cestuje do iných kultúr, kým sa dokonale neasimiluje a neintegruje do kultúry, v ktorej žije.

Biskup Prevost z diecézy Chiclayo: nový pápež ako misionár

Ako by ste interpretovali jeho štýl biskupskej správy v Chiclayo a tiež počas jeho mandátu prepošta augustiniánov? Aké črty tohto štýlu by sa mohli odraziť v jeho spôsobe riadenia univerzálnej Cirkvi?

Je to človek s veľmi jasnými myšlienkami. Má matematické a kánonické myslenie. Je mimoriadne dôkladný, neúnavný vo svojej práci, rozvážny. Nikdy nerobí ľahkovážne rozhodnutia. Medituje, premýšľa a modlí sa. Je to človek, ktorý vo vernosti augustiniánskemu duchu vždy pracuje v tíme. V tomto prostredí sa formoval a vždy žil. Jeho štýl vedenia sa vždy vyznačoval veľkou schopnosťou počúvať. Je to človek, ktorý vie počúvať, veľa počúva a načúva rôznym názorom. To neznamená, že s každým súhlasí, ale počúva ich a vedie dialóg. Vie, ako riadiť. Rozhoduje, ale vždy v štýle dialógu. Vždy to tak vo svojom živote robil. V Chiclayo presadzoval veľkú účasť, presadzoval synodalitu, spoločnú zodpovednosť všetkých, aktívnu účasť celého spoločenstva.

Jedným z kľúčových pojmov, ktoré zazneli v jeho prvom prejave, bola synodalita. Ako ju žil a uplatňoval doteraz?

Je hlboko synodálnym človekom. Nie je to však politická synodalita, ale cirkevná synodalita. Nie je to len teoretická synodalita, ale aj praktická, konkrétna synodalita, ktorá sa musí vteliť do života, štruktúr a štýlu Cirkvi. Vo svojej diecéze od začiatku propagoval kurzy o synodalite, aby vysvetlil jej význam, a vždy sa aktívne zapájal do synodálnych procesov. A bude v tom pokračovať aj naďalej.

Akú úlohu priradí Lev XIV. vo svetle svojich skúseností laikom?

Úlohu, ktorá im patrí v synodálnej perspektíve, ktorá vychádza zo spoločenstva a má podobu diferencovanej spoločnej zodpovednosti. Nemali by sme od neho očakávať klerikalizáciu laikov, ani laicizáciu klerikov. Každý podľa svojho vlastného poslania. Vychádzame teda z rovnosti všetkých v krste a uznávame, že práve krst nás robí Kristovými údmi. Tvoríme jednotu: nie sú ani lepší, ani horší. Treba však rešpektovať rôznorodosť povolaní, chariziem a služieb. Bolo by absurdné, keby biskup chcel slúžiť Cirkvi ako laik alebo laik ako kňaz. Každý podľa svojho povolania, podľa poslania, ku ktorému bol povolaný. Ďalším dôležitým aspektom, ktorý bude pápež naďalej rozvíjať, ako to robil vždy, je vzájomné prepojenie všetkých týchto rôznych povolaní, chariziem a služieb. Je potrebné nadviazať vzťahy, vzájomne si pomáhať, spájať sa, obohacovať sa a kráčať spoločne. Toto vzájomné prepojenie všetkých členov Cirkvi je výzvou, ale on je na ňu dobre pripravený, pretože jej počas celého svojho života venoval veľkú pozornosť.

Nuncius v Peru o Levovi XIV: jeho misionárske skúsenosti budú prínosom pre pontifikát

Robert Francis Prevost sa zaslúžil o presadenie Komisie pre ochranu detí pri peruánskej biskupskej konferencii. Zneužívanie detí je pre neho znepokojujúcou témou? Je to pre neho priorita?

Je to téma, ktorá ho hlboko znepokojuje a o ktorej sa od začiatku vyjadroval veľmi jasne. Jeho osobný príbeh to potvrdzuje. Treba tiež zdôrazniť nedávne vyhlásenia súčasného biskupa Chiclayo a Peruánskej biskupskej konferencie na túto tému. O tom niet pochybností. Vždy stál na strane obetí. Vždy. A dôsledne dodržiaval všetky protokoly. Jeho konanie bolo bezúhonné. Bol jedným z mála, ktorí od začiatku stáli na strane obetí. Samotné obete to zdôrazňovali: „Vždy tu bol pre nás.“ Bol jedným z mála, ktorí ich mohli sprevádzať od začiatku. Vďaka nemu sa dosiahla spravodlivosť.

Myslíte si, že budete pokračovať v šľapajach svojho predchodcu, pápeža Františka?

Rád používam výraz „kontinuita v diskontinuite“. Práve František objavil brilantnú a bohatú osobnosť Roberta Františka Prevosta. Vymenoval ho za biskupa v Chiclayo, povolal ho do Ríma za prefekta dikastéria pre biskupov, vymenoval ho za kardinála, často ho prijímal… Je to Františkov človek, zdieľa túto líniu. Obaja sú synmi Druhého vatikánskeho koncilu. Vo všetkých týchto procesoch obnovy synodálnej, misionárskej, otvorenej Cirkvi, Cirkvi milosrdenstva, Cirkvi, ktorá vyzýva k pokoju a zasadzuje sa za mier vo svete, Cirkvi spoločnej zodpovednosti, je cítiť kontinuitu. Je tu kontinuita, ale v diskontinuite. Nie je to kópia: má svoj vlastný štýl. Bude veľkým svetovým vodcom. Jeho hlas bude počuť. Bude autoritatívnym hlasom v tomto svete, ktorý tak veľmi potrebuje osobnosti, ktoré by boli skutočnými vzormi.

Lorena Pacho/cirkev.cz

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.