“Je zrejmé, že to nie je len demokratické šírenie vlastných názorov, ale platená informačná kampaň,” konštatoval prezident. So Stoltenbergom rokovali o tom, ako tomuto fenoménu čeliť, ako úspešne bojovať aj na tomto fronte.

Generálny tajomník NATO na otázku TASR, či má aliancia účinné nástroje na tento boj, pripomenul, že spôsobov je viacero, NATO však nesmie na propagandu reagovať ďalšou propagandou.

“Zhodli sme sa, že lož má krátke nohy,” opísal Kiska rokovania so šéfom aliancie na túto tému. Pripomenul, že v dôsledku konfliktu na Ukrajine vplyv informačnej vojny paradoxne zdvihol dôveru krajín v NATO. Modelom úspechu v boji proti informačnej vojne je podľa neho aj účinnejšie zaangažovanie občianskej spoločnosti a politických lídrov.

Čo si o takýchto názoroch myslí napríklad Jiří Vyvadil, český právnik a politik, v 90. rokoch 20. storočia predseda Československej strany socialistickej a poslanec Českej národnej rady a Poslaneckej snemovne za koalíciu Liberálno sociálnej únie, neskôr za ČSSD, v rokoch 1996-2000 senátor za obvod č. 2 – Sokolov, bývalý sudca Najvyššieho správneho súdu? Prečítajte si ďalej:

“Naše spravidla havlistické médiá a politici TOP 09 a ODS nariekajú nad účinnosťou ruskej propagandy, ktorá na rozdiel od Poľska, Pobaltia narúša morálne politickú proatlantickú jednotu ľudu … Je to smiešne.

Úvahy tohto typu navyše vedú k záverom pre naše médiá úplne potupným.

Ako to, že im takmer nikto neverí?

Niet sporu o tom, že rozhlas aj televízia, denníky či týždenníky futrujú protiruské naladenie, volajú po dodávkach zbraní na Ukrajinu a podporujú bojovné postoje Poľska, Británie, Litvy, Lotyšska či Estónska.

Ako to, že táto propaganda zlyháva?

Sociálne siete a nepreberné množstvo internetových portálov totiž silne vyvažujú totálne protiruskú jednostrannosť českých televízií aj rádií a všetkých tlačovín takmer bez rozdielu. Predstava, že niekde nejaké články na ruských portáloch môžu ovplyvniť naše obyvateľstvo, je scestná.

Nejde len o nás. Anje Volmerová, ktorá sa kedysi za opozíciu zasadzovala za prijatie relatívne zmierlivej česko-nemeckéj deklarácie (aj keď som ako senátor pre ňu nehlasoval, lebo som odmietol akceptovať slovo vyhnanie sudetských Nemcov, ktoré tam bola dané kvôli Kohlovi), jasne uvádza, že 60% Nemcov si želá spoluprácu s Ruskom. A k tomu dodávam, že ich médiá sú v celosvetovom zozname úplne najviac protiruské a silne bojové.

Ukazuje sa teda, že to v obsahu vlastných médií nebude.

Poďme sa pozrieť na typického predstaviteľa proruskej politiky, ktorým nepochybne môžem byť ja, pejoratívne označovaný za Priateľa Ruska.

Každý deň ráno si prečítam, resp. prelistujem denníky Dnes, Lidové noviny, Hospodárske noviny a Právo. Niečo podrobnejšie, inokedy len nadpisy. U Romancova, Mitrofanova či Fifštejna vopred viem, že to budú state plné protiruskéj žlčovitej nenávisti. Tak prečo tie blbiny čítať.

Kedysi pred vypuknutím ukrajinskej krízy som čítal aj týždenníky: Rešpekt, Reflex a pod.. Dnes už to je len žumpa a nekupujem ich.

Ďalej potom nakliknem na všeobecný portál – opäť český: Práve dnes.cz a tak 20 minút brázdim úvahami tam popísanými. Sú tam názory ako proruské, tak protiruské. Je tam všetko.

A konečne zablúdim na naše skupiny, kde najmä Priatelia Ruska v ČR a Občania proti fašizmu … majú pestrú zmes názorov a článkov.

Ale nič z toho, čo si prečítam, nemení moje zásadné presvedčenie.

Každý človek ho má. Po prvých dňoch Majdanu, kde boli zapaľovaní policajti, budovy aj autá a naši redaktori, najmä Tvaružková, hovorili o pokojných demonštrantoch, som založil skupinu – áno už vtedy: Ukrajina rozhodne teraz do Európy nepatrí.

Putin v tom čase mal olympiádu v Soči, nevyjadroval sa. Nijako ma nemohol ovplyvniť. To len naše médiá drnčali o demokratickej revolúcii …

Môj názor bol a je jasný: Chcem svet bez vojen a viem, že po roku 1989 USA a Západ v rozpore s medzinárodným právom iniciovali jednu vojenskú akciu za druhou s treskúcimi dôsledkami. A jedine Rusko sa imperialistickej agresii môže postaviť.

Od prvého dňa Majdanu bolo jasné, že ide o pokus zničiť Rusko, ponížiť ho a vytlačiť ďalej k Vladivostoku.

To pochopil každý blbec. A vlastne, iste to prizná aj každý, kto Rusko nenávidí.

A celý problém je, že tento pokus nevyšiel a tí, čo chceli Rusko pokoriť, vychádzajú naprázdno.

Zúria, zlostia sa a volajú do vojny …

USA si samozrejme vojnu želajú, chcú ju republikáni, ale možno ešte viac ju bude chcieť fanatická Clintonová, pre ňu a jej manžela (humanitárne bombardovanie Juhoslávie) je vojna a krviprelievanie korením života a symbolom idealistickej, pravda krvavej zahraničnej politiky USA (dodnes asi Obama ľutuje, že ho zlomila v útokoch na Líbyu).

A nachádza spojenca v Británii, Poľsku, Pobaltí či Ukrajine …

O vojne sa fakt nerozhoduje kdesi na Donecku. To je lokálna, hoci občianska vojna.

O vojne sa rozhoduje v časti Európy.

A racionálne krajiny, akými sú Nemecko, Francúzsko a uvážlivé krajiny bývalého Rakúsko-Uhorska: Česko, Slovensko, Rakúsko či Maďarsko sa rozpútaniu vojny európskych vojnových jastrabov vedených Poliakmi a Britmi musia postaviť.

Jeden rok dobrodružstva od Majdanu stačil. Nepotrebujeme ruskú propagandu k tomu, aby sme chceli zabrániť vojne.

Na to stačí obyčajný rozum…”

Senátor Vyvadil zarezonoval aj vystúpením v ČT24, kde veľmi pokojne vyargumentoval moderátorku snažiacu sa vnútiť divákom demagogický pohľad na situáciu na Ukrajine.

Z dnešného pohľadu možno vidieť, že všetko, čo pred rokom predpovedal, sa žiaľ splnilo.

ad