Bratislava 29. novembra 2018 (HSP/Foto:SITA-Diana Černáková)

Už je takmer jasné, že minister financií Peter Kažimír, ktorý je zároveň podpredsedom Smeru-SD, odchádza zo svojej funkcie a stane sa guvernérom Národnej banky Slovenska (NBS). Tento týždeň to potvrdili aj čelní predstavitelia strany. Je však v poriadku, že na apolitický post sa postaví dlhoročný politik? 

Podľa ekonóma Juraja Karpiša sú centrálne banky nezávislé len navonok, pretože vo všetkých štátoch nominujú guvernérov a celé vedenie týchto bánk politici. Málokedy sa však na túto stoličku posadí minister financií.

Podľa súčasného premiéra Petra Pellegriniho ide o najúspešnejšieho ministra financií v slovenskej histórii. Bývalý premiér Robert Fico zašiel ešte ďalej a Kažimíra označil za najlepšieho šéfa rezortu financií v eurozóne. Podľa oboch je odchod Kažimíra do NBS stratou pre Slovensko aj preto, že práve pod jeho vedením sa podarilo zostaviť prvý vyrovnaný rozpočet Slovenskej republiky.

Kažimírov presun z vládneho postu do kresla guvernéra NSB je ďalším z dôkazov prepojenia centrálnych bánk s politikou, pričom centrálne banky sa snažia budovať apolitický nestranný dojem. Tento názor vo svojom komentári nedávno rozviedol Juraj Karpiš – ekonóm, analytik, spoluzakladateľ protrhového think-tanku INESS – Inštitút ekonomických a spoločenských analýz a autor bestselleru Zlé peniaze.

Vysvetľuje, že centrálne banky vyspelých krajín zrastenie so štátom vehementne popierajú a posledné desaťročia si potrpia na vytváraní zdania absolútnej nezávislosti od štátneho aparátu a politikov. Nezávislosť podľa neho býva garantovaná v ich zakladacích listinách, kde sú definované ekonomické ciele, ktoré má centrálna banka výlučne sledovať, ako tempo rastu cien alebo nízka nezamestnanosť. “Od politického vplyvu ich má izolovať samostatný, od štátu nezávislý rozpočet a špeciálne podmienky zamestnávania centrálnych bankárov s minimálnou dobou trvania kontraktu a nemožnosťou politikov ovplyvniť ich plat či prepustenie.”

“Mýtus o nezávislosti centrálnej banky plnej akademikov slúžiacich spoločnosti pomáha ekonómom pracovať pre túto inštitúciu bez strachu o stratu vedeckej reputácie a výčitiek svedomia, ktoré vyplývajú z asistencie v napĺňaní politických cieľov konkrétnych ľudí. Moderné centrálne banky sú menej okato prepojené na politickú triedu, majú viac voľnosti a zväčša neposkytujú priame úvery vláde. To však neznamená, že sú nezávislé. Centrálni bankári nežijú vo vákuu. Na ich dobre platené a statusovo atraktívne miesta ich vymenovali konkrétni politici a nie trhový proces na základe ich objektívnych schopností pomáhať ekonomike.”

Karpiš píše, že aby sa guvernér stal guvernérom a nejaký čas ním aj zostal, musí mať vycibrený politický cit a dobrých známych, ktorých nesklame. “Voči svojim tútorom tak majú neformalizované záväzky, čo vedie k tomu, že môže byť pre nich extrémne náročným činom vyvolať politicky nákladnú recesiu ekonomicky racionálnym zastavením poskytovania lacnej likvidity. Netlačia na nich len politici, ale aj bankári, s ktorými úzko spolupracujú. Sprísnená monetárna politika je proti záujmom všetkých najbližších ľudí, v ktorých prostredí centrálni bankári pôsobia, z čoho vyplýva, že u nich musí existovať predpojatosť skôr k inflačnej ako ku konzervatívnej monetárnej politike. Tú vidno aj v praxi.”

“Ako hovorí ekonóm Thomas Havrilesky, ktorý zistil, že index signalizácie požiadaviek americkej administratívy na monetárnu politiku komunikovaných cez Wall Street Journal má vplyv na vývoj peňažnej zásoby: „Predseda Fedu, ktorý ignoruje priania prezidenta, to robí na vlastné riziko.“ Nástroje na skrotenie nelojálneho úradníka dosadeného na predsednícku stoličku majú politici v rukách aj dnes. Vláda s dostatočným počtom poslancov môže rovno zmeniť zákon o centrálnej banke či v krajnom prípade dokonca centrálnej banke odobrať exkluzívne právo emisie zákonného platidla.”

Centrálne banky sú preto podľa Karpiša nezávislé len odtiaľ potiaľ:

“Ako 14-ročný rebelujúci mladík, ktorý v škole zabáva vďačné publikum vrstovníkov, ale doma bez reptania umyje riady, postráži sestričku a vyvenčí psa. Dobre vie, že ak by to so svojou hrou na nezávislosť prehnal, nemal by kde bývať a čo jesť. Nezávislosť centrálnych bánk je nepriamo úmerná ekonomickým problémom krajiny; čím horšie na tom ekonomika je, tým väčší tlak na centrálnu banku a viac jej ochoty napĺňať ciele vlády môžeme čakať. Pokrízová monetárna stimulácia nie je výnimkou. Prijaté opatrenia treba vnímať aj v politicko-finančnom kontexte ľudí, ktorí ich prijímali. Idealizovaný obraz centrálneho bankára, s ktorým pracuje moderná ekonómia, hovorí o človeku, ochotnom robiť ekonomicky nepopulárne opatrenia napriek nevôli finančného sektora, vlády a zvyšku ekonomiky. Že vo svojej umnej predvídavosti zajtrajšieho ťažkého rána prestane čapovať pivo práve vtedy, keď sa zábava začne rozbiehať a hostia veseliť.”

Aj vo vyspelom svete dnes podľa neho vidíme, že takýchto kazičov monetárnych pitiek prinášajúcich zdanie rastu, masívne daňové príjmy, zisky finančnému sektoru a kopu šťastných voličov pre vládnucu triedu, je medzi centrálnymi bankármi rovnako veľa, ako je skromných ľudí medzi politikmi. “Takéto vlastnosti sa vylučujú s úspešným kariérnym postupom do uvedených pozícií. Šéfom centrálnej banky sa nikto nikdy nestane tak, že pravidelne, v rámci snahy maximalizovať spoločenské dobro, hnevá politikov a obmedzuje ich úlety nepríjemnými ekonomickým zákonmi,” dodáva analytik citáciu zo svojej knižky Zlé peniaze.