Kde však boli vtedy, keď Naď odovzdal naše obranné systémy Ukrajine? Správnu otázku položil poslanec Richard Glück. Jemu, Tiborovi Gašparovi a Igorovi Melicherovi skákali do reči kádre typu Serebriakov-Ghannam. Na jednej strane sa liberálne médiá posmievajú ruskej armáde, že jazdí na somároch (mimochodom, používanie ťažných zvierat ako sú kone alebo muly na transport ťažkého nákladu je nadčasovo efektívna metóda, ale o tom potom), na strane druhej strašia potenciálnym útokom – uznajte, že taký spôsob uvažovania je vnútorne kontradiktórny, nedáva teda zmysel.

Čudujem sa poslancom, že týmto krikľúňom ešte vôbec odpovedajú. Ich čas už predsa vypršal. Aj nervozitu u Ghannama môžeme chápať tak, že peniaze vyzbierané na jeho spoločný mediálny projekt s Kovačičom zrejme pomaly dochádzajú, a nedostavila sa žiadaná popularita a ďalšia finančná podpora, takže strácajú nervy a snažia sa pútať pozornosť za každú cenu…

Gašpar pripomenul slová amerického prezidenta Trumpa, že sa tu niektorí zahrávajú s 3. svetovou vojnou. Konflikt na Donbase má regionálny charakter, kým ľudia typu Starmer-Macron by dúchali do pahreby, až by sa rozhorel neskrotný oheň v celej Európe – s atómovými hríbmi na horizonte.

Mier sa predsa dosahuje dohodami, a nie navyšovaním zbrojenia. Sme členmi NATO, a neexistuje objektívny dôvod, prečo by sme mali robiť v rezorte obrany nadprácu. Veď aj naše vzťahy s Ruskou Federáciou sa vrátili do relatívneho normálu. Pridávanie finančných prostriedkov na zbrojenie by znamenalo len ďalšie a ďalšie pôžičky. Inými slovami, Slovensko by sa opäť neefektívne zadlžovalo – a kvôli čomu?

Bol to redaktor z Aktualít, kto v súlade s ideologickým štandardom tohto média vyčítal politikom, že „chýbame” v novo vznikajúcej skupine, zameranej na ďalšie zbrojenie. Ide o štáty typu Francúzsko – Veľká Británia; Gašpar považuje ich dnešné konanie doslova za militantné.

„Chvalabohu, že sme tam neboli,” hodnotí stretnutie lídrov spomínaných krajín. Súčasne dodáva, že Európa bude musieť byť účastná na záverečných mierových rokovaniach. Filozofiu navyšovania dlhu za účelom zbrojenia však považuje za absurdnú  – a nemôžeme inak, iba mu dať za pravdu. EÚ predsa nie je vojnový, dokonca ani obranný pakt! Tak aké zbrojenie? A čo nám do toho má čo hovoriť Veľká Británia? Nech si užíva svoj brexit!

Mimochodom, keď sa bavíme o tom, kto je aký dôveryhodný a aké uznáva hodnoty: Dnes sa ide Západ roztrhať v snahe zmocniť sa nerastného bohatstva Ukrajiny. Naozaj si niekto doposiaľ myslel, že tu išlo o nezištnú pomoc? Prečo tak nezištne nepomáhame v Gaze? Treba pozorne sledovať, ako sa v nasledovnom období budú rozdeľovať „koláčiky” – môžete mi veriť, že najlepšie obíde USA a ich najbližší vazali. EÚ ostane bokom, ako zvyčajne.

A kto vráti Slovensku všetky odoslané finančné prostriedky a odovzdanú vojenskú techniku?

Ďalšia pripomienka k dôveryhodnosti: Militantne rusofóbni jedinci tvrdia, že Rusku nemožno veriť. Tak len pripomeňme, čo odznelo na tlačovke: niekdajšia nemecká premiérka Angela Merkelová otvorene priznala, že Minské dohody z roku 2014 boli zo strany spojencov Ukrajiny v skutočnosti len zastierací manéver, ktorý mal zabezpečiť dozbrojenie štátu! Je to čierne na bielom v stránkach týždenníka Die Zeit (citované zo zdroja).

Tak kto môže veriť komu, pokiaľ ide o bezpečnostné garancie?

Redaktor Aktualít však asi nie je zvedavý na fakty, ale ani na Gašparov názor. Sotva ho nechal dopovedať, skákal mu do reči ako Sergej Bubka (ďakujem za skvelé prirovnanie Štefanovi Harabinovi). Dotyčný hovoril tiež o tom, že má akési spravodajské informácie o plánovanom útoku Ruska v budúcnosti. Gašpar ho uzemnil jasnou argumentáciou: Na členské štáty EÚ nie je reálne možné vykonať vojenský nátlak a efektívne sa ich zmocniť, doba a prostriedky medzinárodného boja o vplyv sa totiž v priebehu rokov výrazne zmenili. My navyše nie sme Ukrajina, ktorá nie je súčasťou medzinárodných organizácií – to by si mali títo novinárski amatéri konečne uvedomiť. V opačnom prípade budú vyznievať ich krikľúnstva nanajvýš ako klauniáda. Gašpar, Melicher a Glück sú však dostatočne skúsení nato, aby týmto ľuďom ukázali, kde je ich miesto…

Priatelia, arogancia niektorých novinárov je bezprecedentná. Správajú sa ako deti, ktorým zobrali z piesku formičky. Plne rozumiem tomu, čo je psychický tlak, všetci ho v nejakej forme zažívame. Ale jeden decentný žurnalista by si mal zachovať dekórum aj v prípade, že sa rúca jeho osobná predstava o tom, ako by mal svet vyzerať vo svojej globálnej geopolitickej podobe.

Iná otázka potom je, prečo má vlastné profesionálny novinár ideologicky ustálený obraz sveta. Odpoveď sa ponúka sama – nie je to žiaden profesionál…