Zrušenie Špeciálnej prokuratúry bolo jedným z predvolebných hesiel strany Smer a po nástupe k moci, začala koalícia intenzívne pracovať na jeho realizácii.

Podľa vyjadrení ministrov, obsahuje brožúra svedectvá a fakty, ktoré sa opierajú o zdôvodnenia Najvyššieho súdu, Ústavného súdu, Generálneho prokurátora a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na druhý deň Úrad špeciálnej prokuratúry sa pokúsil vyvrátiť jeden z bodov, ktorý sa týkal advokáta Krivočenka, ktorý vo väzbe podľahol Covidu-19. Mária Kolíková zo SAS, bývala ministerka spravodlivosti, poukázala na z jej pohľadu ďalší sporný bod ohľadom odvolania sudcu Fitta.

Brožúra na druhej strane obsahuje opačné tvrdenia, s akými prišiel Úrad špeciálnej prokuratúry alebo Kolíková, a je tak na nezainteresovaných právnikoch, aby sporné body uviedli na pravú mieru. Opozícia, pochopiteľne odmietla informácie predložené v tomto dokumente, nakoľko sa týkajú aj niektorých predstaviteľov bývalej vlády.

Ako „nezmysly“, odbili obsah Matovič a bývalý minister vnútra Mikulec. Kolíková označila brožúru za „paškvil“ a „hrubé klamstvá“ a zvažuje podnet na Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ).

NKÚ je nezávislý štátny orgán Slovenskej Republiky, ktorý kontroluje hospodárenie s finančnými prostriedkami a majetkom štátu, územnej samosprávy a s finančnými prostriedkami Európskej únie.  Tento úrad nemá v právomoci posudzovať právnu povahu predložených tvrdení.

Opozícií sa zatiaľ podarilo poukázať len na „problematickosť“ niektorých málo bodov. Namiesto toho aby vyvrátila „nezmysly“, odvracia pozornosť na autorstvo a financovanie dokumentu.

Toto je mimochodom, osvedčená metóda manipulácie, ktorá sa v odborných kruhoch nazýva „redherring“ – červený sleď a slúži na odvedenie pozornosti. Každopádne až čas ukáže, čo z tvrdení obsiahnutých v dokumente je pravda a čo nie. Osobne sa domnievam, že vláda si dala nesmierne záležať na tom, aby informácie boli čo najlepšie právne podložené.

Otázkou ostáva, prečo sa až teraz dostal tento dokument na verejnosť?

Ako možné vysvetlenie sa ponúka skutočnosť, že vláda nerátala s takou proti-kampaňou a dúfala, že novelu presadí, v skrátenom legislatívnom konaní už v decembri.  Nestalo sa tak  v dôsledku obštrukcie opozície v parlamente, a nie ako tvrdí Michal Šimečka z PS, tlakom ulice.

Javí sa to tak, že obsah dokumentu je určený predovšetkým  voličom a podporovateľom vládnej koalície. Dlhodobá kampaň opozície, za výdatnej podpory niektorých médií, môže naštrbiť vládnu podporu, a koalícia týmto ubezpečila „svojich“, že jej kroky sú opodstatnené.

Vláda si tým  len upevňuje svoju pozíciu, o čom svedčí aj skutočnosť, že jej kroky napriek snahám opozície, voliči schvaľujú, čo sa odzrkadľuje na stabilných preferenciách.

Denník HN, koncom minulého roka, priniesol informácie v článku so značne zavádzajúcim nadpisom „Veľká časť Slovákov je s krokmi vlády nespokojná…“. Vláde, podľa agentúry AKO dôveruje len 40,3%.  V čase nástupu Matoviča, bola dôvera vo vládu 44%, rovnako ako Smeru z roku 2012, a to boli najpopulárnejšie vlády v čase svojho nástupu za posledných 15 rokov. Výsledok 40,3 %, vzhľadom na okolnosti, vôbec nie je zlý. Žiadna vláda s výnimkou azda prvej resp. druhej Mečiarovej nepožívala väčšinovú podporu.

Obvinenia uvedené v brožúre sú naozaj závažné. Odkazujú na pochybenia a zaujatosť sudcov a súdov, na marenie vyšetrovania, manipuláciu svedkov a dôkazov, vynútené priznania, nedôstojné podmienky vo väzbe, únik informácií zo spisov, demonštráciu sily zo strany polície a mnoho iných.

Pre objektívnosť je treba dodať, že aj za vlády Roberta Fica, prišlo v ojedinelých prípadoch k demonštrácii sily. Vedel by o tom hovoriť Tibor Rostas, ktorému skoro ráno  kukláči mierili zbraňami na rodinu. Bývalý minister Robert Kaliňák, až v roku 2021 priznal podiel viny a nazval to „jeden zo svojich škandálov“. Podobný je prípad obvineného, v súčasnosti oslobodeného,  speváka Jara Pagáča, alias Reborna, ktorý bol na súd exportovaný v putách za prítomnosti tucta kukláčov a človek mal pocit, že nesúdia speváka ale teroristu.

Snaha Igora Matoviča dostať Fica, Kaliňáka, Gašpara a ostatných do basy, skončila fiaskom.

Informácie predložené v dokumente sú jedna vec. Druhá je, ako s nimi vláda naloží. V celom texte sa spomínajú mená bývalých ministrov, policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a prokurátorov.

Robert Kaliňák, prezentoval dokument ako fakty, a ak je to naozaj tak, tak by orgány činné v trestnom konaní mali začať konať. V opačnom prípade ide len o alibistickú príručku pre verejnosť. Neostáva nič iné,  len veriť slovám ministra Eštoka, že „v týchto veciach budú padať trestné oznámenia“.

Do svedomia by si mali vstúpiť aj niektorí novinári a média. Z ich strany prišlo, ak nie k protiprávnemu konaniu, tak minimálne bolo ich správanie morálne nie sporné, ale za hranou novinárskej etiky. Spreneverili sa svojmu poslaniu, a vynášaním zo spisov a nadprácou komplikovali, a defacto znemožňovali efektívne konať OČTK.

Svojím konaním sa snažili z  obvinených robiť obžalovaných, niekedy až rovno odsúdených. Vytvárali tlak na verejnosť, a nepriamo aj na políciu, prokurátorov a súdy. Nerešpektovali prezumpciu neviny. Manipulovali verejnú mienku. Nemôžme sa preto čudovať, že čoraz viac ľudí je  skeptických, až priam antagonisticky naladených, voči mainstreamu, ktorý svojim konaním, píli sám sebe konár pod nohami v oblasti dôveryhodnosti.