Festivaly politickej frustrácie

Prečo to spomínam?

Vyhlasovania rôznych cien v oblasti kultúry sa pomaly začali meniť na Festival politickej frustrácie tých, ktorí na galavečeroch dostanú do ruky mikrofón.

Lenže, ono to sa to stalo tak otrepané, že už to nie je ani zaujímavé. Keď sa to stalo 1x, tak to možno šokovalo. 2x to bolo zaujímavé. Lenže už sa z toho stáva povinná jazda. A opäť také lámané spojenie kultúry a politiky.

No pokým na FPS bol samostatný formát, v rámci ktorého vznikali aj celkom pekné a hodnotné dielka (vždy sa mi páčila napr. pieseň Richarda Müllera Svet sa dohodol), tak Festivaly politickej frustrácie sú len takou drahou skupinovou terapiou naprieč celou kultúrou.

Pacient 1 príde na pódium a povie: “Je to tu homofóbne.” A davík v sále zaburáca. Pacient 2 príde na pódium a povie: “Fuj, Ministerstvo kultúry.” A davík v sále zaburáca. Pacient 3 príde na pódium a povie: “Dosť bolo Fica.” A davík v sále opäť zaburáca.

A vy rozmýšľate či je ešte odmenou oceneného stále cena, alebo pár sekúnd s mikrofónom v ruke.
Ono samo o sebe by na tom nebolo nič zlé. Keď im takáto terapia uľaví – prečo nie. Lenže oni sa dožadujú toho, aby boli pri tejto ich terapii sledovaní, a aby sme ich sledovali…

Pomaly každý ocenený cíti potrebu trošku si zahulákať na pomyselnej tribúne. Tým viac, že z toho nič nehrozí. Ak by hrozilo, tak sa zoznam buričov radikálne preriedi.

Respektíve v prípade iných umelcov platí, že keď kedysi za to niečo hrozilo, tak držali ústa a krok (týmto pozdravujem Maroša Kramára, vášnivého diskutéra zo zjazdu SZM, ktorý sa mi vždy páčil ako vojak-partizán zo seriálu Povstalecká história).

Nedávno som sa náhodou opäť dostal k piesni Jesenná láska od Miroslava Žbirku. Ak máte pár minút vypočujte si ju, je krásna. Text piesne je vlastne báseň Miroslava Válka. Nie je v nej nič politické. A mne to pripomenulo časy, kedy kultúra síce obsahovala formáty ako FPP, no nesnažila za každú cenu zaujímať postoje. Jednoducho len za niečo stála.