Predtým, než sa do toho oprieme, pripomeňme si ako zaujímavosť, že pred americkými prezidentskými voľbami sa vyjadril Vladimír Putin k otázke, koho z dvoch kandidátov na post hlavy štátu by uprednostnil. Možno neuveríte, ale menoval Bidena. Lebo je vraj skúsenejší, viac predvídateľný, jednoducho „politik starého formátu“. Zároveň dodal, že Ruská federácia bude ochotne spolupracovať s kýmkoľvek – a tak sa aj, po víťazstve Donalda Trumpa, deje…

Priam s dramatickou rýchlosťou.

Reflektuje na to celý svet – predovšetkým kolektívny Západ. Niektoré krajiny EÚ totiž nedokážu stráviť, že neboli prizvané k rokovacím stolom. Asi by si ich zástupcovia tiež radi pozreli nočný Rijád – úprimnosť za ich sťažnosťou totiž nevidím, a to z jednoduchého dôvodu: Za uplynulé tri roky mohli kedykoľvek iniciovať férové rokovania medzi zúčastnenými stranami konfliktu na neutrálnej pôde. Avšak EÚ pod vedením ľudí ako von der Leyenová vidí namiesto bielej farby len červenú…

Ako ináč si vysvetliť bezhraničnú ochotu donekonečna prispievať Ukrajine smrtiacimi zbraňami?

Európski lídri typu Macron či Scholz sa naučili dookola omieľať posvätnú mantru: „Mier môže byť ihneď, ak Putin stiahne svoje vojská.“ Oni hovoria naďalej o tom, že Donbas je súčasťou Ukrajiny, lenže dočista pritom ignorujú, že Donecká i Luhanská oblasť už dávno vyhlásili autonómiu. Nebol to Putin, kto odmietol nelegitímny kyjevský režim po majdanizácii krajiny – bol to ľud, boli to etnickí Rusi, ktorým príchod novej hlavy štátu začal sťahovať okolo krku slučku…

Vojna prebiehala v oblasti už dávno. Západní liberálni lídri by sa mali spamätať, a objektívne rekapitulovať príčiny – z hľadiska medzinárodného práva nespochybniteľnej – ruskej agresie. Hádam dnes už nebude nikto seriózny tvrdiť, že „Putin je šialený imperátor“ či „nebezpečný narcis“. Také kuchynské psychologizovanie môžeme ponechať na internetových pisálkov, ktorí vybíjajú svoju frustráciu v komentároch pod príspevkami na facebookovej nástenke Denníka N a spol.

Minister obrany Robert Kaliňák podal realitu týchto dní nad Slnko jasnejšie: Európa donedávna zaryto odmietala rokovať s Ruskom o ukrajinskom mieri. A teraz, keď do hry vstúpili USA, sa odrazu cíti urazená! Dáva to niekomu vôbec zmysel?

Mocnosti starého kontinentu sa mali dávno zobudiť, otvoriť diplomatické kanály a vrátiť sa k tradícii rokovacích stolov s profesionálnymi vyjednávačmi – pokiaľ teda skutočne mali na srdci mier…

Mali?

A nie že Macron v panike, aby prekryl svoju zahraničnopolitickú impotenciu, bude zvolávať „núdzové“ samity vybraných štátnikov! V pondelok to bola čistá komédia, a ako vieme, ani sa na ničom nedohodli. Jedni by na Ukrajinu aj vojakov vyslali, ale druhí váhajú alebo nesúhlasia. Už len to by nám chýbalo – oficiálne poslať armády z európskych krajín na front!

Títo – s prepáčením – fanatici by nás akurát vtiahli do poslednej veľkej vojny…

Európa nemá záujem o mier na Ukrajine, preto nemá miesto pri rokovacom stole

Podotknime, že súčasná americká administratíva en bloc preferuje opačný trend. Veď aj Kaliňákov náprotivok, minister obrany Pete Hegseth sa vyjadril, že Ukrajina veru nebude členom NATO, a územia naspäť s vysokou pravdepodobnosťou nedostane. Tomu sa hovorí reálne zhodnotiť situáciu, a vychádzať pri plánovaní ďalšieho postupu z týchto poznatkov a analyticky podložených záverov.

A nie, „reálpolitika“ nie je cynizmus, ako sa snažia nahovoriť nám provojnoví štváči pod maskami mierových iniciatív. Skutočný cynizmus je nechať umierať státisíce ľudí – či už Rusov alebo Ukrajincov – v zástupnej vojne, naštartovanej a povzbudzovanej ťahačmi nitiek z krajín kolektívneho Západu.

Takže Kaliňák kladie správnu otázku, keď sa pýta, čo by asi tak robila Európa pri rokovacom stole…

Nedávno v statuse na sociálnej sieti tiež poznamenal, že „Vyzbrojovanie Ukrajiny je cestou k väčšiemu počtu obetí na obidvoch stranách a k väčším škodám na kritickej infraštruktúre.“ Dodajme, že predlžovanie tejto agónie sa odráža aj na európskej ekonomike, a čo je horšie, aj na medziľudských vzťahoch. Veď to vidíme aj doma – kvôli Zelenského dekadentnému divadlu sú rozhádané celé rodiny…

Ale červené denníčky by do vojny asi rady ešte viac prispeli. Veď ako píše napríklad Denník N, „Majú Európania kapacity na to, aby ešte navýšili pomoc, ak sa Američania otočia chrbtom Ukrajine? Podľa expertov áno – doteraz totiž vzhľadom na silu ekonomiky pomáhali relatívne málo.“

Títo ľudia stále žijú uzavretí vo svojej ružovučkej bubline, ignorujúc aktuálny svetový vývoj. Alebo ak ho evidujú, nedokážu sa s ním vyrovnať, a tak sa snažia ho pošpiniť. Aktuálny príklad z denníka SME poskytne nasledovný titulok: „Trumpov národný konzervativizmus je ako nacizmus.“ To nevymyslíš, to je zástupca šéfredaktorky…

Podobne tragikomicky vyznieva článok Aktualít o tom, ako Európa „odsúdila“ výroky Donalda Trumpa na Zelenského adresu. Narážajú na postreh amerického prezidenta, že vzhľadom na to, že Zelenského do aktuálneho obdobia nevolil ľud, je v jadre svojho postu diktátorom.

Hovorca Európskej komisie však v tejto pozícii nevidí problém, veď podľa stanoviska jeho chlebodarcov bol Zelenskyj zvolený v demokratických voľbách – až na to, že aktuálne už nebol (mandát mu totiž mal skončiť v máji minulého roku…). Ale to im aj tak nevysvetlíte.

Vráťme sa ešte k ministrovi Kaliňákovi. Ten dodáva na adresu slovenskej vlády: „Dnes sa naše postoje do značnej miery zhodujú s postojmi USA a všetci mlčky pozerajú do zeme. Členstvo Ukrajiny v NATO pre nás znamená cestu k svetovej vojne a nie k mieru. Mali sme jednoducho celý čas pravdu a pýtame sa, že prečo toto uvedomenie si reality muselo v Európe trvať tak dlho.“

Tiež sa pýtame. Dôvody sa ponúkajú hneď dva: Prvým je fanatické rojčenie liberálnych elít za ich umelo vytvorenými božstvami „sloboda“ a „demokracia“. V mene týchto dvoch sloganov boli ochotní súhlasiť s vysielaním státisícov mužov na front.

Druhý potenciálny dôvod, kvôli ktorému sa snažili držať Zelenského režim aj s jeho provojnovou orientáciou pri moci, je omnoho menej „ušľachtilý“ a viac prozaický: Niektorým „šikovným“ jednotlivcom mohlo pri presunoch enormných finančných injekcií kvapnúť aj čo-to do vlastného vrecka…

Celú pravdu sa zrejme nedozvieme nikdy.

Prečítajte si tiež

• Lídri EÚ po stretnutí v Paríži naďalej blúznia: “Ukrajina si zaslúži mier prostredníctvom sily”
• Mier v Európe a jednota Európy spolu súvisia
• Prezident: Zásadnou otázkou bude, akú úlohu bude hrať EÚ v procese nastoľovania mieru na Ukrajine