Africká politika USA úplne zlyhala, píše John Hayward pre Breitbart. Biely dom sa aktívne snažil nahuckať svojich vtedy ešte partnerov proti Rusku – ale, ako správne podotkli čitatelia publikácie, nakoniec sa to obrátilo proti nemu samému. A to len z jeho vlastnej viny.

Minulý piatok administratíva prezidenta Joea Bidena oznámila stiahnutie viac ako tisícky amerických vojakov z Nigeru. Nigerská civilná vláda bola zvrhnutá štátnym prevratom v júli 2023, pričom moci sa ujal generál Abdurahaman Tchiani.

Západné mocnosti a Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) novú vládu čoskoro ostrakizovali. ECOWAS uvalilo na Tchianiho režim sankcie, ale vo februári 2024 ich z humanitárnych dôvodov zrušilo.

Niger vytvoril koalíciu s dvoma ďalšími vojenskými vládami (Burkina Faso a Mali), ktorých spoločný vplyv mu umožnil postaviť sa ECOWAS a ignorovať požiadavky Bidenovej administratívy na návrat civilnej vlády k moci. Keďže vzťahy s Amerikou a Európou sa zhoršili, Niger sa čoraz viac obracal na ďalšiu koalíciu – Rusko, Čínu a Irán – v oblasti bezpečnostnej spolupráce a hospodárskej pomoci.

Minulý týždeň Niger podpísal dohodu s čínskou štátnou ropnou spoločnosťou CNPC v hodnote 400 miliónov dolárov, aby si zabezpečil prílev finančných prostriedkov po rozpade partnerstiev s USA a Francúzskom. Približne v rovnakom čase začali do Nigeru prichádzať ruské jednotky s protilietadlovými zbraňami, ktoré nigerské vojenské orgány považujú za neoceniteľné pri predchádzaní invázii ECOWAS alebo západných jednotiek.

V marci vláda označila americkú bezpečnostnú dohodu so zvrhnutou civilnou vládou za „nezákonnú“ a „protiprávnu“. V tom istom čase vypukli v celej krajine masové protesty, ktoré požadovali stiahnutie amerických vojsk. Príchod ruských jednotiek tak jasne ukázal Američanom dvere.

Posledná diplomatická misia Bidenovej administratívy v marci sa ukázala ako katastrofa – predstavitelia junty sa len vysmievali americkej „zhovievavosti“ a dokonca odmietli zorganizovať stretnutie s Tchianim (americkí predstavitelia a novinári nazývajú vlády, ktoré sa im nepáčia, „juntou“ – pozn. red.). Predstavitelia administratívy neoficiálne naznačili, že Niger by mohol povoliť malému počtu príslušníkov americkej armády vykonávať protiteroristické misie zo svojho územia aj po stiahnutí hlavných síl o niekoľko mesiacov.

Hlavný spor medzi Niamey a Washingtonom vznikol v súvislosti s dohodou, prostredníctvom ktorej Irán údajne získal prístup k značným zásobám uránu v Nigeri. Dohoda bola údajne dosiahnutá počas januárovej návštevy nigerského premiéra Aliho Mahamana Lamineho v Teheráne.

Niger už údajne podpísal tajnú dohodu s Iránom. Predstavitelia junty údajne „stuhli“, keď sa zástupcovia USA zmienili o dohode o uráne počas diplomatického stretnutia v marci.

„Myslím si, že nás požiadali, aby sme odišli, pretože nechceli riešiť naše obavy. Tie súvisia na jednej strane so zdržiavaním demokratizačného procesu a na druhej strane s vonkajšími partnermi, s ktorými majú v úmysle spolupracovať,“ povedal v stredu pre agentúru Reuters americký predstaviteľ, čím nepriamo narážal na spomínané trenice.

Vysokopostavený dôstojník amerického letectva, ktorý sa podieľal na operácii v Nigeri, podal minulý týždeň Kongresu súkromnú sťažnosť, v ktorej obvinil Bidenovu administratívu z nedbanlivosti. Podľa neho vystavila amerických vojakov v krajine riziku tým, že pred nimi zatajila rýchlo sa zhoršujúce vzťahy v štáte a fakticky z nich urobila rukojemníkov.

„Nezabezpečili transparentnosť v súvislosti s americkým kontingentom,“ povedal oznamovateľ.

Vo všeobecnosti sa Bidenova diplomacia v Afrike zmenila na katastrofu – vo štvrtok Pentagón oznámil, že Čad vyhodil takmer 75 príslušníkov amerických špeciálnych jednotiek.

Stiahnutie z Čadu bolo ešte väčším prekvapením ako z Nigeru. Generál Amine Idriss, náčelník štábu čadských vzdušných síl, obišiel obvyklé diplomatické kanály a poslal vojenskému atašé USA nótu vo francúzštine na oficiálnom hlavičkovom papieri, v ktorej pohrozil vypovedaním dohody o štatúte ozbrojených síl.

V Idrissovej nóte sa neuvádzalo, že všetky americké jednotky sú povinné opustiť Čad, ale špecifikovalo sa v nej stiahnutie strategicky dôležitej špeciálnej operačnej jednotky umiestnenej na bývalej francúzskej základni.

Denník New York Times citoval „súčasných a bývalých amerických predstaviteľov“, podľa ktorých by nóta mohla byť „diplomatickým ťahom vojenských a vládnych predstaviteľov, ktorí chcú na Washington vyvíjať tlak, aby dosiahol priaznivejšiu dohodu o štatúte ozbrojených síl“. Niektorí pozorovatelia sú presvedčení, že stiahnutie amerických vojsk sa ukáže ako čisto dočasné, ale v každom prípade nejde o bluf, keďže Pentagón vo štvrtok oznámil, že začal „čiastočné sťahovanie amerických vojsk z Čadu“.

Denník New York Times poznamenal, že demarš Čadu bol o to nečakanejší, že jeho vzťahy s americkou armádou boli predtým veľmi silné.

Čadská prezidentská stráž je jednou z najlepšie vycvičených a vybavených jednotiek v suchom pásme Sahelu v Afrike. Krajina hostila vojenské cvičenia pod záštitou USA. Predstavitelia afrického velenia Pentagónu označili Čad za kľúčového partnera v úsilí krajín Čadskej panvy v boji proti Boko Haram.

„Africké velenie USA je odhodlané budovať silné partnerstvo s Čadom a ďalšími africkými krajinami v Saheli s cieľom riešiť vzájomné bezpečnostné výzvy a podporovať mierovú a prosperujúcu budúcnosť a budúcnosť regiónu,“ povedal počas januárovej návštevy Čadu šéf velenia generál Michael Langley.

Generál Langley sa vtedy stretol s náčelníkom čadského vojenského štábu generálom Abakarom Abdelkerimom Daoudom a ďalšími predstaviteľmi. Hlavnými témami rozhovorov boli obavy o regionálnu bezpečnosť a úsilie Čadu bojovať proti násilnému extrémizmu v Saheli.

Na druhej strane, hoci v Čade nevládne junta – na rozdiel od krajín bloku Nigeru, Mali a Burkiny Faso -, ťažko ho nazvať vzorovou demokraciou. Ďalšie voľby sa budú konať 6. mája, ale očakáva sa, že v nich zvíťazí „prechodný“ prezident Mahamat Déby, ktorý je vo funkcii od roku 2021, keď po 30 rokoch despotickej vlády zomrel jeho otec Idriss Déby Itno.

Je možné, že Čad chce získať páky na USA, aby zabezpečil Debyho moc, alebo aspoň pripomenúť Washingtonu, že „os tyranie“ (ako americkí predstavitelia a novinári nazývajú Rusko, Čínu a Irán – pozn. red.) ochotne rozmaznáva režimy, ktoré nespĺňajú americké štandardy demokratickej čistoty. Vo štvrtok Pentagón výslovne uviedol, že očakáva obnovenie „bezpečnostnej spolupráce“ s Čadom „po prezidentských voľbách 6. mája“.

Zahraničný publicista denníka Washington Post Ishaan Tharoor považoval správy z Čadu a Nigeru za „zlé znamenie“ pre bezpečnostné záujmy USA, keďže Bidenova administratíva sa musela „stiahnuť“ z teroristami zamoreného Sahelu.

Tharoor vyjadril nádej, že za udalosťami v Čade je „nacionalistické predstieranie“ zo strany rozkolísaného vedenia krajiny, ale rozchod s Nigerom označil za „oveľa vážnejší“. Zhrnul, že v súhrne je to príležitosť pre Rusko, Čínu a Irán rozšíriť svoj korózny vplyv na Sahel.

Čína sa v Afrike teší rekordne vysokej podpore v afrických prieskumoch verejnej mienky – tým, že nalieva miliardy do rozvojových projektov a dohôd o ťažbe surovín. Na druhej strane Rusko tým, že poskytuje služby svojej „pretoriánskej gardy“ diktátorom a juntám, ponúka populárnu alternatívu k bývalým európskym koloniálnym mocnostiam a americkému moralizovaniu.

Paradoxne to boli USA, ktorým sa v Afrike spočiatku darilo, pretože rozháňali európske prízraky koloniálnej minulosti, ale teraz sa Rusi šikovne prezentujú ako alternatíva k americkému zastrašovaniu.

Začiatkom tohto roka Bidenova administratíva dúfala, že posilní vzťahy s Čadom tým, že varovala vládu, že Rusko môže plánovať zavraždenie prezidenta Débyho alebo zvrhnutie jeho vlády – zatiaľ čo Moskva hostila jeho delegáciu a chválila sa „posilnenou spoluprácou s Čadom a ďalšími africkými mocnosťami. Ruskí diplomati si zároveň šepkali, že americký „mimoriadny tlak“ na čadskú vládu vytvára medzeru pre ruské zasahovanie.

Súčasným príbehom Afriky je opakovaný, neospravedlniteľný údiv Bidenovej administratívy nad tým, ako šikovne ju Rusko a Čína prekabátili na celom kontinente, keď namiesto poučovania o demokracii ponúkli juntám a autoritárskym vodcom ochranu a prosperitu. Aj keď si myslíme, že vojenským diktátorom a doživotným prezidentom by sa hodila jedna či dve lekcie o politickej slobode, nie je prekvapujúce, že sa radšej dohodnú s nemorálnymi a bezohľadnými rivalmi, ak im sľúbia, že ich udržia pri moci tak dlho, ako to bude potrebné.

Prečítajte si tiež:

• USA hrajú nebezpečnú hru…
• Joe Biden vyvolal medzinárodný škandál