Na začiatku vládnutia bola dohoda taká, že Pellegrini ide na prezidenta a všetci koaliční partneri ho podporia. Aby sa Pellegrini stal prezidentom, na to sú dva dobré dôvody:

1. Prezident má tiež nejaké právomoci, a nie úplne malé, preto je samozrejme dobré, aby nimi disponoval človek z koalície. Aby bol prezident nápomocný vládnutiu a nie človek, ako je momentálne Čaputová, ktorá v záujme PS hádže vláde polená pod nohy,
2. Pellegrini momentálne ako predseda Hlasu, teda koaličného partnera brzdí mnoho vecí, ktoré by urobili zo Slovenska suverénnejší štát. Jeho odchod by umožnil zaujať Smeru proslovenskejší postoj a ráznejšie uskutočňovať reformy, ktoré Slovensko potrebuje, ale ktoré momentálne cez Pellegriniho neprechádzajú.

A tu prichádza na scénu Andrej Danko. Šéf strany, ktorá do parlamentu vďaka nemu dostala iba jeho, teda jediného svojho člena. Až po odchode nečlenov na výkonné funkcie sa do parlamentu dostali náhradníci zo SNS.

Danko mal síce dosť rozumu na to, aby zobral na kandidátku influencerov, ktorí ho vyniesli do parlamentu, to sa mu nedá uprieť, ale tam jeho politické schopnosti zdá sa aj skončili.

A teraz Danko rozohráva hru, ktorá ho môže zomlieť. Uvedomuje si, že v koalícii, je jeho pôsobenie nevýrazné a jeho voliči začínajú viac počúvať na Fica ako na neho. SNS je pod vedením Danka iba fejkovou národnou stranou. Ľudia to cítia a reflektujú viac na Fica i na Uhríka, keď Republika v prieskumoch zase predbehla SNS. To samozrejme Dankovi nedá spať.

A východisko: rozbíjanie koalície. Danko si neuvedomuje, že podporu ľudí má len dovtedy, kým drží basu. Každý jeho tlak na koalíciu je u jeho voličov vnímaný negatívne. Jeho voliči volili SNS len preto, aby mohla vzniknúť koalícia. Nič iné od Danka nechcú, len aby bol pevným pilierom vládnutia a podľa možností mlčal.

Danka dostal do parlamentu nechtiac sám Pellegrini, keď povedal, že s Republikou nepôjde do vlády a tým ju zarezal. Voliči Republiky potom išli voliť Danka, aby vláda predsa len mohla vzniknúť. Dnes si Pellegrini asi bije hlavu o stenu, čo za koaličného partnera si to vyrobil.

Danko si v hre o prezidentské kreslo samozrejme lieči aj vlastné komplexy. Pellegriniho neznáša a pokladá ho za nímanda. Keď spolu vládli a Pellegrini už bol premiérom, absolútne ho neakceptoval a všetko riešil cez Fica. No a v posledných voľbách mal Pellegrini s vlastnou stranou skoro 15 % a Danko so SNS s pomocou influencerov a aktivistov iba 5 %. Dosť zlé.

Preto Dankove tanečky okolo prezidentského kresla riešia viacero Dankových problémov naraz. Samostatný kandidát má pomôcť znova zviditeľniť SNS, celá situácia ma nahnevať Pellegriniho, a samozrejme ma narásť Dankovo ego.

Nezamýšľané výsledky však budú takéto: SNS ako rozbíjačská strana koalície pôjde s percentami dole.

Danko, ak teda bude kandidovať, sa bude motkať niekde za Harabinom a ešte viac zníži rating svoj a svojej strany, pričom Pellegrini sa aj bez jeho podpory dostane do druhého kola, čo bude obzvlášť trápne.

Tu treba povedať, že Danko sa už chytil do pasce. Lebo koho dá ak nie seba? Ako rozmýšľam tak rozmýšľam, no žiadne iné čo len trocha známe meno zo SNS mi nenapadá.

A posledným dôsledkom, ktorý bude bolieť Danka najviac bude, že príde o stranu. Samozrejme Taraba s Huliakom potľapkávajú Danka po ramene, len choď bojuj, máš na to, lebo vedia, že Danko zhorí v prezidentskom súboji ako fakľa a jeho pozícia v SNS sa oslabí, potom bude mať šancu jeden z nich reálne ovládnuť stranu. Dankova kandidatúra na prezidenta v podstate len odhalí, že nemá výtlak a to bude posledná rana automatickým kladivom do jeho predsedníctva v SNS.

Danko si jednoducho stavia odrazový mostík do politickej priepasti. A tak ho nerušme a sledujme ten voľný pád, na ktorý sa chystá.