Moskva 12. októbra 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Alexander Astafyev, Sputnik, Government)

Prinášame vám článok Dmitrija Medvedeva Prečo kontakty so súčasnou ukrajinskou vládou nevedú k ničomu, ktorý zverejnili v novinách Kommersant

Prečo kontakty so súčasnou ukrajinskou vládou nevedú k ničomu?

Päť krátkych polemických téz

Podpredseda Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Dmitrij Medvedev sa obrátil na noviny Kommersant (Ъ) so svojím novým článkom. Kommersant ho uverejňuje v autorskej redakcii.

1. Ukrajina hľadá svoju vlastnú identitu a špeciálnu cestu, spisuje svoje vlastné samostatné dejiny (hoci tie isté dejiny učia, že na totreba storočia)

Ale ukrajinskí vodcovia, najmä vedúce osobnosti, to sú ľudia bez akejkoľvek stabilnej sebaidentifikácie. Sú to nešťastní ľudia.

Kto sú oni, občanmi ktorej krajiny sú? Kde majú korene, aká je ich historická identita, etnická zložka, k akým bohom sa modlia? Kým sa cítia byť? Sú to Ukrajinci? „Európania? Rusi? Židia? Tatári? Maďari? Karaiti? Súčasný prezident tejto usužovanej krajiny je muž s určitými etnickými koreňmi, ktorý celý život hovoril po rusky.

Navyše, pracoval v Rusku a získal tu značné finančné prostriedky. V určitom okamihu keď sa stal hlavou štátu, zo strachu, že dôjde k ďalšiemu „majdanu”, namierenému proti jeho osobnej moci, úplne zmenil svoju politickú a morálnu orientáciu. V skutočnosti sa zriekol svojej identity. Začal vážne slúžiť najzúrivejším nacionalistickým silám na Ukrajine, (ktoré, musím priznať, tam vždy boli, ale tvorili tak 5-7% aktívnej populácie). Možno si len predstaviť, ako sa mu muselo hnusiť urobiť takéto morálne „salto-mortale”. Pripomína to nezmyselnú situáciu, keby boli predstavitelia židovskej inteligencie v nacistickom Nemecku z ideologických dôvodov by požiadali o službu v SS. Táto situácia, samozrejme, vyvoláva každodennú „kognitívnu disonanciu” v duši a skutkoch. Tým väčšmi, že si človek nemôže byť istý či ho nevyzvú,  kedykoľvek, keď sa politická situácia zmení,  aby si dal vyšiť na chrbát žltú hviezdu. Taký človek je nútený donekonečna manévrovať medzi rôznymi silami: radikálnymi nacionalistami („Nacikmi””, ako ich tam volajú), moslimskou časťou obyvateľstva, predovšetkým Tatármi, umiernenými apolitickými Ukrajincami a Rusmi, predstaviteľmi iných etnických skupín, aby mu nešli po krku.

Práve preto sa zjavujú také nepodarené dokumenty ako „zákon” o domorodom obyvateľstve Ukrajiny. Práve preto robí zo seba väčšieho národniara, ako je väčšina z nich. Mal by sa začleniť do „panteónu hrdinov” tejto časti ukrajinskej spoločnosti. Zvolávať spolu s nimi: Sláva hrdinom! Prijať bezpodmienečnú autoritu takých darebákov za „veľkých Ukrajincov”. Modliť sa za požehnanú spomienku na teroristov a antisemitov Banderu a Šucheviča, následníkmi ktorých, seba teraz nazýva značná časť politickej elity Ukrajiny. Každý pozná smutný kalendár Banderovcov a policajtov tohto obdobia: leto 1941, keď po obsadení mesta Ľvov jednotkami nemeckej armády pri dvoch najväčších židovských pogromoch zavraždili asi 6 tisíc ľudí, a tiež vyvraždenie Rusov, Ukrajincov, Židov, Poliakov v Janovej Doline, Podkamne, Bielych Cerkov, Babí Jar, či volynský masaker. A tu je citát z doposiaľ nepublikovaných materiálov…

„Vražedný gang vylamoval dvere a rozbíjal okná, vlámal sa do bytov, postrieľal, dosekal a pozabíjal ľudí sekerou a nožmi – vrátane malých detí, starých ľudí, potom mŕtvoly naložili na vozy, odviezli a zakopali v jamách, aby zakryli tieto zverstvá, niektoré rodiny spálili v kôlňach a obhorené mŕtvoly zakopali do jám. Všetky tieto hrozné zverstvá sprevádzali masívne lúpeže majetku, ktorý patril umučeným rodinám.”

Zrejme mu je odporné pritakávať takýmto náladám, celý jeho životný príbeh, život jeho rodiny sa vzbúri proti takej ohavnosti. Normálny, poriadny človek to to jednoducho nemohol. dokázal. Ale, bohužiaľ, je to nevyhnutné. Inak príde o krk. Má veľký strach a nemá rád týchto ľudí, ale musí hlásať ich ideologické schémy, brániť názory, ktoré sa mu bridia. Je to človek obrátený naruby. Ako sa s ním dá v takejto situácii rokovať a dosahovať dohodu? Nijako.

2. Ukrajinskí vodcovia súčasnej generácie sú ľudia absolútne nesamostatní.

O tom sa už narozprávalo a popísalo veľa, vrátane známeho článku V. V. Putina. Krajina sa nachádza pod priamym zahraničným vedením. Pričom toto riadenie je oveľa razantnejšie, ako bola súčinnosť ZSSR s jednotlivými socialistickými krajinami v známom období. ZSSR poskytoval dostatočný priestor pri tvorbe vnútornej politiky geopolitickým spojencom, pretože si uvedomoval, že inak by sa to mohlo skončiť ako tragické udalosti typu maďarského povstania v roku 1956, resp. ako Pražská jar roku 1968. Je to jednoduchá pragmatická logika.

No teraz je na Ukrajine úplná závislosť – od peňažných injekcií do ich ekonomiky (almužné od USA a EÚ) až po priame riadenie ukrajinských špeciálnych služieb (zo strany ich amerických patrónov), ale, ak ZSSR potrebovalo dobré vzťahy s krajinami socialistického tábora a Varšavskej zmluvy (vrátane pre spoločné „budovanie socializmu”), potom Spojené štáty od Ukrajiny nepotrebujú nič, okrem konfrontácie s Ruskom, úplné zadržiavanie našej krajiny a vytvorenie toho, čo sa výstižne nazýva „Anti-Rusko”. A to znamená, že takáto aliancia je v určitom okamihu mimoriadne krehká a môže sa rozsypať na prach. Nádeje na v členstvo v NATO a EÚ sú tiež efemérne zo zrejmých dôvodov. Samotná Ukrajina nemá čo ponúknuť pri priamej konfrontácii západných síl (vrátane potenciálne vojenskej) s našou krajinou. Niet takých bláznov, čo by bojovali za Ukrajinu. A pre nás nemá zmysel mať dočinenia s vazalmi. Obchodovať treba so suzerénom.

3. Na čele Ukrajiny sú slabí ľudia, ktorí sa usilujú iba o to, aby si naplnili vrecká

Okrem toho je žiaduce, len pre každý prípad, držať peniaze v zahraničnom offshore. Mnoho z nich poznáme celkom dobre. Vodcu, ktorý by sa mohol obetovať kvôli Ukrajine a nepokúšať sa speňažovať svoj čas pri moci, niet, taký nebol, a zdá sa, zatiaľ ani nebude. Naopak, pokiaľ ide o vytváranie zisku, nenávisť k Rusku a túžba vstúpiť do EÚ a NATO ustupujú sebeckým motívom, keď „moskaľ” – aj keby to mal byť nepriateľ s peniazmi – jeho peniaze sú dôležitejšie ako nepriateľstvo. Pamätám si slová jedného z jeho kolegov ešte z „predmajdanovského”obdobia.

Na moju otázku: „Prečo sa ten človiečik zúčastňuje na voľbách, veď nemá šancu?” – nasledovala odpoveď, ktorá ma vtedy veľmi prekvapila: „Nechápete, že toto je posledná príležitosť, ako získať peniaze z predvolebnej kampane”. Komentáre sú zbytočné. Od tých čias sa nič nezmenilo. Kontakty s takýmito slabochmi sú neproduktívne. Kedykoľvek vás predajú za pár grošov.

4. Nezmyselnosť až škodlivosť vzťahov so súčasnými lídrami Ukrajiny spočíva aj v tom, že tejto krajine šéfujú nevedomí a nepotrební ľudia

Neustále menia svoju pozíciu, chcú potešiť svojich zámorských majstrov a politickú konjunktúru. Takže oni porozumejú umeniu diplomacie. Domáce talleyrany. Podpísanie Minských dohôd sa dojednáva v „normandskom formáte”, a potom – po vnútorných turbulenciách v Rade, na námestí alebo v ústrednej správe spoza oceánu – otočte polohu úplne iným smerom. Áno, v politike sa to dá, kompromisy, niekedy určité odchýlky od vytvorenej čiary, ale nie do tej miery, do akej sa dohodnutý prístup zmení na diametrálny opak. A my aj naši partneri neustále klameme a vyhýbame sa prijatia rozhodnutia. A nejde o konkrétne priezvisko toho či onoho. To je pozícia všetkých ukrajinských spôsobov správania, modus operandi. Takíto „partneri” v medzinárodnom vzťahu, ktorí súťažia v neustálych hlúpostiach, existujú a nemožno im dôverovať. To znamená, že rokovania s nimi sú úplne zbytočné.

5. Potom vzniká večná a hlavná otázka: čo robiť v tejto situácii? A nič.

Počkajte, kým sa na Ukrajine neobjaví rozumné vedenie, zamerané na úplnú konfrontáciu s Ruskom na pokraji vojny, nie na organizáciu morónskych „krymských platforiem”, vytvorených na oklamanie obyvateľstva krajiny a načerpanie svalov pred voľbami, a podobné budovanie rovnocenných a obojstranne výhodných vzťahov s Ruskom. Tu len s takýmto vedením Ukrajiny stojí za to sa zaoberať. Rusko môže počkať. Sme trpezliví ľudia.

Redakciu informovalo Veľvyslanectvo Ruska na Slovensku.