Zástupca Slovenskej republiky bude najbližšie predsedať Valnému zhromaždeniu OSN možno o dvesto rokov – Lajčákovo predsedníctvo bolo teda výnimočnou udalosťou, ktorá si nepochybne zaslúžila osláviť, zdokumentovať a uchovať pre budúcnosť.

S týmto cieľom Miroslav Lajčák pripravil knihu, ktorá dokumentuje jeho ročné pôsobenie na poste predsedu Valného zhromaždenia OSN, a koncom minulého roka ju slávnostne predstavil a pokrstil v Kongresovej sále Ministerstva zahraničných vecí (MZV) za prítomnosti diplomatického zboru a ďalších hostí.

Kniha vyšla v dvoch jazykových mutáciách: slovenskej a anglickej. Napriek  celkovému dôstojnému rámcu knihy je možné k nej vzniesť celý rad pripomienok: od nijako nie oslnivého vizuálu až po názov „Ľudia na prvom mieste – reflexia 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN“ (je zrejmé, že v súvislosti s OSN asi nebudú na prvom mieste hrochy). Kniha je poňatá v podstate ako album Lajčákových „selfie“ záberov v štýle „ja a dalajláma“, „ja a Trump“ a pod., doplnený o jeho prejavy vo funkcii.

Kniha nemá tiráž, nemá ISBN, nedá sa teda z nej vyčítať kto ju pripravil, kto ju vydal, v akom náklade, nie je v nej dokonca uvedený ani autor. Podľa toho by sa mohlo zdať, že vôbec nejde o oficiálnu publikáciu – lenže jej pompézny krst spojený s hostinou bol avizovaný medzi oficiálnymi udalosťami pre novinárov v agentúrach TASR a SITA a zúčastnili sa ho významní hostia aj televízne štáby. Podľa odborníka knihu zalamoval a do tlače pripravil ak nie šikovný amatér, tak prinajlepšom poloprofesionál, pretože z dizajnérskeho hľadiska má niekoľko chýb, ktorých by sa kvalitný profesionál nemohol dopustiť.

To by však bolo to posledné, čo by človeku mohlo na celej veci prekážať. Oveľa horšie je obsahové vyznenie knihy. Zbierka nabubrelých Lajčákových prejavov je priam esenciou tej zvláštnej pakultúry OSN, tej takmer sekty ľudí akoby vznášajúcich sa kdesi na obláčiku.

O tom, aké prázdne a vo svojej podstate hlboko nezmyselné reči sa v tej inštitúcii vedú, môže svedčiť ľubovoľná kapitola, ale vyberme si napríklad tú o mieri. Kapitola pojednáva o mieri zoširoka: o udržiavaní mieru, o mierových opatreniach, o agende okolo mieru zahŕňajúcej udržateľnú finančnú podporu mieru, o posilnení práce OSN v teréne pri budovaní a udržiavaní mieru, o strategických partnerstvách s OSN v teréne, o komplexnom a integrovanom prístupe OSN v oblasti mieru, o budovaní a udržiavaní mieru, o stretnutiach lídrov afrických krajín s cieľom predebatovať mierovú agendu… Nenájdete tu ani jedno konkrétne slovo, ktoré by sa nejako dotýkalo skutočnej reality života tejto planéty. Nič z tých rečí nemá absolútne žiadny vzťah ku geopolitickej realite, ku konkrétnym základným globálnym mocenským konfliktom medzi kľúčovými veľmocami, ktoré sú tým podstatným, čo určuje, či bude vo svete mier alebo nie. Keby namiesto slova „mier“ bolo v texte použité ľubovoľné iné podstatné meno, napríklad „prací prášok“ alebo „hlávkový šalát“, ani by ste si nevšimli rozdiel, pasovalo by to zhruba rovnako.

Pravdaže, za touto naivnou fasádou niekto vidí celkom iný plán. Keď si predstavíme, že za slovami je skrytý iný význam, podobne ako o tom hovorili kritici v prípade globálneho paktu o migrácii, potom môžeme vidieť v inom svetle napríklad aj snahy vysielať mierové sily tam či onam, ktoré, akokoľvek apoliticky budú prezentované, v skutočnosti do každého konkrétneho konfliktu zasiahnu konkrétnym spôsobom, a síce v prospech toho, kto má v OSN vplyv.

Vráťme sa však k Lajčákovej knihe. Vyvstáva tu totiž otázka, kto a za aké peniaze celú túto podivne poloamatérsku vec spískal. Zaplatilo to MZV? Prečo to potom nebolo urobené poriadne, prečo tá kniha nie je oficiálnou publikáciou MZV, prečo nebola prezentovaná ako súčasť štátnej reprezentácie a prečo nie je dostupná verejnosti? Alebo ju azda pripravil a platil Lajčák zo svojho, vrátane parádnej hostiny? Ale prečo potom sa krst konal pod oficiálnym krytím MZV a v priestoroch MZV?

Oslovili sme preto hovorcu MZV Borisa Gandela s otázkami kde sa dá kniha zohnať, koľko stojí, kto ju vydal a kto platil jej vydanie a slávnostný krst v priestoroch MZV. Na otázky sme však doteraz nedostali odpoveď.

Ale určitý náznak toho, odkiaľ môže vietor fúkať, tu predsa len je. Na obálke aj na predsádkach knihy je totiž logo Globsec. Kniha teda zjavne vyšla s podporou tohto globálneho „think-tanku“ so sídlom v Bratislave, ktorý nedávno poslanec Ľuboš Blaha (Smer-SD) podrobil tvrdej kritike za to, že dostáva od MZV miliónové sumy, aby šíril rusofóbiu za štátne peniaze. Písali sme o tom TU.

Nedávalo by príliš zmysel, aby Globsec, ktorý dostáva peniaze od ministerstva, sponzoroval zase naspäť aktivity ministerstva. A tak sa dostávame na myšlienkovú križovatku, z ktorej by konšpirátor a tvorca hoaxov ľahko dospel k takej absurdnej domnienke, že či náhodou to nie je tak, že minister Lajčák si vydal knihu sám, prípadne za nejakú smiešnu sumičku mu možno s vydaním pomohla neter či iná priateľská firma, a celé to zaplatil Globsec, ktorému predtým tie peniaze Lajčák pridelil ako minister v rámci podpory boja proti globálnemu zlu… nie, ďalej to radšej ani nejdem domýšľať, to by bolo príliš konšpiratívne.

Ivan Lehotský