Čas stvorenia: Pápež Lev XIV. vyzýva k obnove srdca a budovaniu pokoja

Vyzýva preto na premenu ľudského srdca, starostlivosť o spoločný domov a budovanie civilizácie lásky.

Čas stvorenia je každoročnou ekumenickou iniciatívou, počas ktorej sa kresťania rôznych denominácií na celom svete spájajú v modlitbe a v konkrétnej starostlivosti o stvorený svet. Začína sa 1. septembra, ktorý niektoré kresťanské denominácie slávia ako Svetový deň modlitieb za stvorenie, iné ho od tohto roku označujú ako Sviatok stvorenia alebo Sviatok stvorenia v Kristovi. Obdobie sa končí 4. októbra, v deň liturgickej spomienky svätého Františka z Assisi.

Tieto týždne ponúkajú priestor na vďačnosť za Božie dielo, zamyslenie sa nad vzťahom človeka k prírode i hľadanie konkrétnych spôsobov starostlivosti o spoločný domov. Do slávenia sa môžu zapojiť farnosti, školy, rodiny, rehoľné spoločenstvá i jednotlivci.

Namiesto zbraní budujme civilizáciu lásky

Tohtoročný Svetový deň modlitieb za starostlivosť o stvorenie sprevádzajú slová proroka Izaiáša: „Takže si zo svojich mečov ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky“ (Iz 2,4) Pápež Lev XIV. vo svojom posolstve upozorňuje na úzku súvislosť medzi ozbrojenými konfliktmi, ľudským utrpením a ničením životného prostredia. „Vojna zanecháva rany, ktoré siahajú ďaleko za bojisko,“ zdôrazňuje Svätý Otec. Konflikty pripravujú ľudí o život, rozdeľujú rodiny a nútia milióny ľudí opúšťať svoje domovy. Zároveň ničia ekosystémy, znečisťujú vodu a ovzdušie a ohrozujú potravinovú bezpečnosť. Ich sociálne a ekologické dôsledky môžu pretrvávať celé generácie.

„Namiesto vojnových zbraní nám Boh pokoja dáva silu uzdravovať, zmierovať a budovať civilizáciu lásky,“ píše pápež. To, čo sa doteraz využívalo na ničenie, možno podľa Leva XIV. nasmerovať na ochranu života, starostlivosť o chudobných, sýtenie hladných a ochranu stvorenstva. Práve v tom spočíva cesta skutočného ekologického obrátenia.

Pokoj si vyžaduje obnovu ľudského srdca

Ekologickú krízu, násilie a nespravodlivosť podľa pápeža nemožno vnímať oddelene. Sú prejavom hlbšie narušeného vzťahu človeka k Bohu, k druhým ľuďom i k stvorenému svetu. Na trvalú zmenu preto nestačí iba reforma spoločenských inštitúcií a štruktúr. Skutočnými nástrojmi budovania pokoja nie sú podľa Svätého Otca zbrane, ale pravda, dialóg, trpezlivosť, dobrota, spravodlivosť, milosrdenstvo, porozumenie, starostlivosť a láska. Čas stvorenia preto nie je zameraný iba na ochranu prírody. Spája starostlivosť o životné prostredie so zodpovednosťou za medziľudské vzťahy, solidaritou s chudobnými a úsilím o pokoj.

Živá voda ako znamenie nádeje

Témou Času stvorenia v roku 2026 je „Živá voda“. Vychádza z videnia proroka Ezechiela, ktorý opisuje rieku vyvierajúcu z Božieho chrámu. Jej voda uzdravuje, oživuje vyprahnutú krajinu a umožňuje, aby život opäť rozkvitol. „Kamkoľvek sa rieka dostane, všetko ožije,“ čítame v Knihe proroka Ezechiela (porov. Ez 47, 9 – 12). Obraz živej vody, zasadený do prostredia vyhnanstva a straty, prináša nádej na duchovné i ekologické uzdravenie. Pripomína Božiu moc obnoviť zem, vodu a biodiverzitu, ale zároveň aj zodpovednosť človeka za celé stvorenstvo.

Tohtoročným symbolom je „ponorenie sa do živej vody“. Kresťanov pozýva k spoločnej modlitbe a rozjímaniu pri riekach, prameňoch, fontánach, krstiteľniciach, jazerách či mori. Predovšetkým však vyzýva, aby utrpenie ľudí a stvorenstva iba nezostávalo predmetom pozorovania, ale aby sa veriaci aktívne zapojili do obnovy spoločného domova. Ponoriť sa do živej vody znamená podľa tejto iniciatívy vstúpiť aj do „sĺz stvorenstva“ a dovoliť, aby sa ľudského srdca dotklo utrpenie bratov a sestier, najmä chudobných a ohrozených ľudí, ktorí nesú najťažšie dôsledky zhoršovania životného prostredia.

Zdroj: Cirkev.cz, redakčne upravené

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk