Čaputovej verejný trapas: Znovu hovorila o tom, čomu nerozumie

V rámci zabehnutého festivalu vážnej/novej/inej hudby s názvom Konvergencie vystúpili ako rečníci: kazateľ Pastirčák, kňaz Halík, ex-prezidentka Čaputová. Aktuálny ročník sa niesol v znamení názvu Čo sa to tu deje? Takže iste je vám už teraz jasné, že podujatie sa zvrhlo v politickú agitku. Ako ináč, proukrajinskú…

Pastirčák opäť zopakoval svoju hlášku z protestu na bratislavskej tribúne, že Boh je ukrižovaný na Ukrajine. Čudujem sa, že ho za také rúhanie nevypískali – navyše v priestoroch Veľkého evanjelického kostola… Ale možno, že ak dnes máte v týchto kruhoch meno, môžete tvrdiť už naozaj čokoľvek. Nečudoval by som sa – anarchia sa do našej vlasti vkráda práve cez podobné prejavy; pomaly, ale isto, sa tu dokonca prepisuje história, veď na verejných protestoch istý človek z iniciatívy Mier Ukrajine vyhlásil, že 2. svetovú vojnu začalo Rusko…

Halík sa v príhovore venoval prevažne teórii (hoci okrajovo spomenul „politikov, ktorí si chcú kupovať nové krajiny”), no mimoriadne zaujala (nie v dobrom slova zmysle) Zuzana Čaputová. Tá vidí ako recept na všetky problémy sveta lásku. Nič špecifické, nič realistické, jednoducho láska. S tým by mohla mať šancu na súťaži Miss, čo poviete?

Akú cítila lásku k občanom SR, keď za pandémie povolila nasadenie ozbrojených síl k masovému „nepovinne povinnému” testovaniu? Pamätám si, že po jej vystúpení v televízii som sa potom cítil oklamaný, podvedený, zradený…

Čaputová viedla svoj kostolný príhovor tentoraz rafinovanejšie, než zvyčajne. Používala všeobecné termíny typu „expanzívne chúťky imperiálnych mocností”, čo samozrejme v jej podaní prekladáme ako „nehanebná ruská agresia formou totálnej vojny”…

Zavzdychala si tiež, že v globálnom meradle čelíme „erózii demokracie”. Na vzdychy sme u nej zvyknutí, a na prázdne frázy detto. Kto jej však dal mandát púšťať sa do teologickej dišputy? Vraj „pevnosť a pružnosť je to, čo potrebujeme,” lebo bez pružnosti pochybností by sme sa v prísnom systéme viery „zlomili”. To je pre človeka aspoň trochu zorientovaného v abrahamovských monoteizmoch táranie do vetra. Pretože kto verí, ten verí so všetkým; verí, že Božie slovo je jediné správne, nemenné a večné. Pri káve môžeme polemizovať na rôzne témy, avšak náboženské systémy majú doktrinálny charakter: Ako je napísané, tak to je, a bodka.

Čaputová to buď nevie, alebo ju to nezaujíma. Zároveň však obviňuje iných z nedostatku pokory… A možno to hrá na rovnakú kartu ako Pastirčák: Vo svojich kruhoch už má také meno, že môže povedať čokoľvek, a dostane sa jej potlesku…

Ale teraz sa podržte, pôjdeme prudko z kopca!

Menovaná dáma totiž v príhovore spomenula aj to, že dnes môžeme vo svete vidieť zneužívanie kresťanstva na obhajobu nekresťanských politických ambícií. Špecifikuje, že na mysli má vojenskú agresiu voči inej krajine. Síce potom priznáva, že v oblasti nie je odborníčka, ale že vraj nám teda povie aspoň ako to „cíti”…

Viete, subjektívny pocit sa v dnešnom svete odmietania odbornosti autorít stal akýmsi meradlom pravdy: Keď cítiš toto a tamto, potom to tak musí byť! Bez ohľadu na reálny stav vecí (prípadne etické otázky: veď aj človek s hnačkou môže policajtom po vykonaní potreby uprostred námestia vysvetliť, že to tak „cítil”…).

Keď niečo „cítim”, v liberálnych kruhoch som automaticky miláčik.

Pre Čaputovú je v centre kresťanstva údajne najzásadnejšia hodnota láska. Tu práve ukazuje dotyčná svoj vedomostný deficit (alebo nezáujem)? Pretože žiaden posol Boží neprišiel len s dobrou správou, oni prichádzali zakaždým aj s varovaním. Preto sú najvyššie hodnoty náboženstva nielen viera a láska, ale aj pravda, a s ňou súvisiaca spravodlivosť. Kto ignoruje pravdu v jej úplnosti (aj s jej „nepohodlnými” aspektmi), ten si nedokáže vytvárať o veciach relevantný, férový, správny úsudok.

Láska nech je mierou všetkých vecí, vyzýva nás Čaputová ako novodobá politická kazateľka. A vraj obrana vlasti môže byť tiež aktom lásky. Samozrejme, vieme ktorú „vlasť” tým myslí – veď nezabúda dodať, že videla krutosti, aké sa stali na Ukrajine.

Či videla aj fotky z Domu odborov v Odese, kde v ohni zahynuli desiatky etnických Rusov, už nešpecifikovala…

Podľa jej laického psychologického úsudku je dnešný stav vecí (lišiacky nekonkretizovala, že na Donbase) dôsledkom „zraneného ega”, „nedostatku lásky”, či „humanistických hodnôt.” A tu práve došlo k prerieknutiu, ktorým opätovne preukázala akútny nedostatok vzdelania v oblasti teológie a politickej filozofie, dokonca aj etických systémov. Pretože to bol Tomáš Akvinský, jeden z najväčších kresťanských mysliteľov – a toto nespomínajú ani Halík, ani Pastirčák, ktorí určite poznajú jeho učenie – kto kodifikoval pojem tzv. „spravodlivej vojny”. Dodajme, že síce ide o stredovekého mysliteľa, jeho učenie je však (spolu s učením sv. Augustína) dodnes smerodajným v katolíckej cirkvi (hoci už sa v mnohom zmenilo v priebehu rokov v dôsledku „inovácií”).

Podľa Akvinského existuje tzv. spravodlivá vojna, pokiaľ je dôvod (casus belli) k jej vedeniu obhájiteľný. V takom prípade môže viesť spravodlivú vojnu dokonca aj agresor (a ja teraz nejdem menovať konkrétne príklady, nech si dosadí každý sám podľa vlastnej znalosti aktuálnej situácie). Napríklad keby dochádzalo na napadnutom území k neprávosti, útlaku či inej formy skrivodlivosti na domácom obyvateľstve, pričom dlhodobo zlyhávali akékoľvek iné pokusy a prostriedky na odstránenie tohto stavu, stáva sa príčina agresie – podľa Akvinského učenia – obhájiteľnou ako spravodlivá.

Ešte ináč povedané: Ak národ A bude viesť vojnu voči národu B, aby ochránil národ C (ktorý trpí v područí národa B), bude to spravodlivý dôvod. A naopak, pokiaľ jeden štát proti druhému vedie boj len za účelom zisku (alebo z márnosti vládcov), jeho konanie je nespravodlivé.

Neviem, prečo sa o tomto dnes v kázňach nehovorí – alebo ide o taktické mlčanie? Nie je tu ale náhodou cirkev aj na to, aby pomáhala ovečkám zorientovať sa v zložitých časoch?

Samozrejme, každú vojnu treba jasne odsúdiť, pretože prináša utrpenie. Bohužiaľ, rinčanie zbraní nikdy nadobro nevymizne, kým bude človek človekom. Podľa Akvinského je však vojenská intervencia oprávnená vtedy, ak po nej siahli preto, aby odstránili utrpenie, ktoré jej predchádzalo, resp. aby sa predišlo utrpeniu ešte väčšiemu (samozrejme, tu to podávame v značne zjednodušenej forme). Čo by na tieto tézy povedala Čaputová, keby ich poznala?

Vlastne, prepáčte – veď ona bola prednášať na Stanforde. Tak čo ja sa tu rozdrapujem, a vôbec! Koho dnes zaujímajú vedomosti, keď stačí „cítiť”…

PS: Stručne, v bodoch, nájdete zhrnuté základné tézy konceptu „spravodlivej vojny” napríklad TU.