„Aj napriek desaťročiam sa ani jedna z týchto stavieb nerealizovala. V prípade Ďubákova naviac Ústavný súd SR už v 90. rokoch vyhovel ústavnej sťažnosti obce proti rozhodnutiu o stavebnej uzávere, čo prípadnú realizáciu vodnej stavby prakticky vylúčilo. Rozhodnutie v koncepcii vodnej politiky tak ukončilo dlhodobú neistotou obyvateľov dotknutých obcí,“ uviedol Kičura.

Vtedajšie rozhodnutie štátu nevynakladať verejné prostriedky na prípravu stavieb s nerozumnou návratnosťou bolo podľa neho správne a vychádzalo aj z Programového vyhlásenia vlády SR z roku 2020, respektíve 2021.

„Určite neplatí argument, že sa tak spravilo kvôli tomu, aby sa problém “prehodil niekam inam.”

Samotná koncepcia totiž všeobecne preferuje namiesto výstavby nových veľkých priehrad opatrenia s menšími ekologickými, sociálnymi a ekonomickými negatívnymi dopadmi. Napríklad rekonštrukciu a modernizáciu existujúcich hydroelekrární, zvyšovanie ich životnosti a účinnosti, decentralizované a menej zraniteľné vodné stavby na zachytávanie vody v krajine, zásobovanie pitnou vodou či využívania hydroeneregtického potenciálu vôd,“ podotkol Kičura, podľa ktorého bývalá vláda prijala opatrenie na dôslednú ochranu zdrojových oblastí pitnej vody, čo je mimochodom práve oblasť plánovanej hornej nádrže nad existujúcou vodárenskou nádržou Málinec.

„Zámer ministra Tarabu zakomponovať ju ako spodný stupeň Prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec je nezlučiteľný so zachovaním jej účelu ako zdroja pitnej vody pre širší región Lučenca, Veľkého Krtíša či Poltára,“ doplnil Kičura.

Koncepcia vodnej politiky do roku 2030, ktorá okrem iného slúžila pre Plán obnovy a odolnosti SR, na základe ktorého dostáva Slovensko v súčasnosti peniaze z EÚ, vznikala podľa Kičuru transparentne viac ako rok v skoro 200 člennej expertnej skupine a bola vládou SR schválená po riadnom pripomienkovom konaní bez rozporov.

„Bola odreportovaná ako úspešne splnený míľnik v rámci piatej platby v komponente zameranom na adaptáciu na zmenu klímy, preto obsahuje aj prírode blízke opatrenia na zadržiavanie vody v krajine, obnovu vodných tokov a zlepšenie hospodárenia v krajine, vrátane sídiel,“ zdôraznil Kičura.

Súčasný minister životného prostredia Tomáš Taraba sa pokúsil koncepciu na úrovni Európskej komisie zmeniť. Podľa Kičurových informácií, však Európska komisia pravdepodobne ministerstvu vytkla spôsob a dôvody, akým ju chcel zmeniť.

„V rozpore s pravidlami, napríklad nedostatočne posúdili vplyvy na životné prostredie. A úplne scestné je aj tvrdenie, že v Ďubákove akoby všetci chceli alebo boli výstavbou priehrady zmierení. Opak je pravdou,“ dodal Kičura.

V prípade Vodného diela Slatinka jeho potrebu, ktorou operoval aj minister Taraba (chladenie jadrovej elektrárne Mochovce), spochybnili podľa Kičuru samotné Slovenské elektrárne. Vodárenská nádrž Tichý Potok sa podľa neho ukázala po geologickom prieskume ako ťažko realizovateľná pre nevhodnosť podložia a existovali aj iné alternatívy spočívajúce v lepšom využití existujúcich zdrojov.

„V oboch prípadoch tu navyše existuje priamy priestorový prekryv s cennými prírodnými územiami európskeho významu,“ uzavrel Kičura.

Za nový projekt Prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec tak v podstate môžeme ďakovať administratíve bývalého ministra životného prostredia Jána Budaja. Ministerstvo životného prostredia pod vedením ministra Tomáša Tarabu totiž po vyradení projektu Prečerpávavcej vodnej elektrárne Ipeľ z vodnej koncepcie vymyslelo nový projekt prečerpávacej vodnej elektrárne v neďalekom Málinci.

„Nemožnosť dnes pokračovať vo výstavbe prečerpávacej vodnej elektrárne na Ipli, ktorá bola dlhé roky štátom plánovaná, je zodpovednosťou opozície, ktorá dnes hystericky dokazuje svoju nekompetentnosť, farizejstvo ako aj to, že neobhajuje záujmy Slovenska a prosperitu jeho regiónov,“ uviedlo pre agentúru SITA tlačové oddelenie ministerstva životného prostredia.

Súčasné vedenie ministerstva životného prostredia malo aj na základe rozhodnutia vlády do konca júna presvedčiť Európsku komisiu o chybnom kroku bývalého vedenia ministerstva a vrátiť projekt Prečerpávacej vodnej elektrárne Ipeľ do hry, teda do koncepcie vodnej politiky. To sa však nepodarilo. Preto prišlo s novým projektom Prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec.

„Vzhľadom na to, že Slovensku bola vyplatená platba vo výške niekoľko stoviek miliónov eur z Plánu obnovy a odolnosti SR, ktorej súčasťou bola koncepcia vodnej politiky Slovenska, museli by sme tieto peniaze vrátiť, čo by ohrozilo celkové čerpanie Plánu obnovy a odolnosti SR, ktorej súčasťou je práve zákaz výstavby prečerpávacej vodnej elektrárne Ipeľ Ďubákovo. Práve táto bola pripravovaná desiatky rokov,“ zdôraznilo ministerstvo životného prostredia, ktoré je presvedčené, že predošlé vedenie rezortu na čele s Jánom Budajom, SaS a ďalšími politickými stranami predošlej vládnej koalície, týmto spáchali ekonomickú sabotáž na Slovensku.

„Celá lokalita Málinca totiž bola vždy pripravovaná aj s priehradou na výstavbu prečerpávacej vodnej elektrárne Ipeľ v Ďubákove,“ podotklo ministerstvo.

Envirorezort je podľa svojho tlačového oddelenia absolútne otvorený transparentnej a zmysluplnej komunikácii s miestnymi ľuďmi z regiónu aj zástupcami samospráv. Súčasné vedenie ministerstva životného prostredia upokojuje verejnosť, že aktuálny projekt Prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec sa nakoniec ani nemusí zrealizovať.

„Keď sa ľudia vedome a cielene rozhodnú, že prečerpávaciu elektráreň Málinec nechcú, odmietnu rozvoj a s tým súvisiacu prosperitu, budeme presadzovať iné profily, ktoré vyberieme po dohode so starostami. Tie ale nie sú tak rentabilné, pretože pri nich neexistuje už postavená vodná nádrž, ako je v tomto prípade už existujúca Vodná nádrž Málinec. Preto vychádza ako najrentabilnejší variant práve projekt v tejto lokalite,“ konštatovalo ministerstvo životného prostredia.