V homílii na svätej omši vychádzal z príbehu etiópskeho eunucha zo Skutkov apoštolov a pripomenul, že Sväté písmo sa naplno otvára v spoločenstve Cirkvi a vo svetle viery. Zdôraznil, že Eucharistia je chlebom večného života, ktorý oslobodzuje človeka z otroctva zla a robí ho svedkom evanjelia v dejinách.

Homília Svätého otca

Svätá omša

Štadión v Malabe

23. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

chcel by som začať srdečným pozdravom tejto miestnej cirkvi v Malabe a jej pastierovi a zároveň vyjadriť svoju úprimnú sústrasť celej arcidiecéznej komunite, bratom kňazom a rodinám pri príležitosti úmrtia, ku ktorému došlo pred niekoľkými dňami, ich generálneho vikára, Mons. Fortunata Nsue Esona, na ktorého si spomíname počas tejto eucharistie.

Vyzývam vás, aby ste tento okamih smútku prežívali v duchu viery, a verím, že bez toho, aby ste sa nechali uniesť komentármi alebo unáhlenými závermi, kým sa okolnosti jeho smrti úplne objasnia.

Sväté písmo, ktoré sme práve počuli, nás vyzýva zamyslieť sa a pýta sa každého z nás, či „rozumieme“ a „ako“ čítame biblické stránky, ktoré dnes spoločne čítame. Ide o výzvu vážnu i prozreteľnú zároveň, pretože nás pripravuje na to, aby sme spoločne čítali knihu dejín, teda stránky nášho života, ktoré Boh naďalej inšpiruje svojou múdrosťou.

Keď diakon Filip sprevádza na ceste pútnika, ktorý sa z Jeruzalema vracia práve do Afriky, pýta sa ho: „A aj rozumieš tomu, čo čítaš?“ (Sk 8, 30). Tento pútnik, eunuch etiópskej kráľovnej, odpovedá s pokornou prezieravosťou: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ (v. 31). Jeho otázka sa tak stáva nielen odvolaním sa na pravdu, ale aj prejavom zvedavosti. Všimnime si, kto hovorí: je to bohatý muž, tak ako je bohatá jeho krajina, no zároveň otrok. Všetky poklady, ktoré spravuje, nepatria jemu; jeho sú len námahy, ktoré prinášajú úžitok iným. Má rozum i vzdelanie, čo dokazuje vo svojej práci aj v modlitbe, no nie je úplne slobodný. Tento stav je bolestne vpísaný do jeho tela: je totiž eunuchom. Nemôže plodiť život, všetky jeho sily sú v službe moci, ktorá ho ovláda a panuje nad ním.

Práve keď sa vracia do svojej vlasti, Afriky, ktorá sa preňho stala miestom otroctva, ohlasovanie evanjelia ho oslobodzuje. Božie slovo, ktoré drží v rukách, prináša v jeho živote prekvapujúce ovocie: keď stretne Filipa, svedka ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista, už nie je iba čitateľom Biblie, teda divákom, ale stáva sa protagonistom príbehu, ktorý sa ho osobne týka. Posvätný text k nemu prehovára a vyvoláva v ňom otázku o pravde. Takto sa tento Afričan ponorí do Svätého písma, ktoré je pohostinné voči každému čitateľovi túžiacemu porozumieť Božiemu slovu. Vstupuje do dejín spásy, ktoré sú otvorené každému mužovi i žene, osobitne utláčaným, vylúčeným a posledným. K napísanému textu sa teraz pripája prežitý skutok: prijatím krstu už nie je cudzincom, ale stáva sa Božím synom, naším bratom vo viere. Otrok bez potomstva sa znovuzrodil k novému a slobodnému životu v mene Pána Ježiša. Aj my o jeho vyslobodení hovoríme práve vtedy, keď čítame Sväté písmo.

Aj my sme sa stali kresťanmi prostredníctvom krstu a prijali sme to isté svetlo, teda tú istú vieru, aby sme mohli čítať Božie slovo: rozjímať nad proroctvami, modliť sa žalmy, študovať Zákon a ohlasovať evanjelium svojím životom. Všetky biblické texty totiž vo viere odhaľujú svoj pravý zmysel, pretože vo viere boli napísané a vo viere sa nám odovzdali. Ich čítanie je preto vždy osobným aj cirkevným aktom, nie osamelým či iba technickým cvičením.

Sväté písmo čítame spoločne ako spoločné dobro Cirkvi, vedení Duchom Svätým, ktorý inšpiroval jeho vznik, i apoštolskou Tradíciou, ktorá ho zachovala a rozšírila po celej zemi. Tak ako eunuch, aj my môžeme porozumieť Božiemu slovu vďaka sprievodcovi na ceste viery, akým bol diakon Filip, ktorý „otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša“ (v. 35). Africký pútnik čítal proroctvo, ktoré sa naplnilo vtedy pre neho a napĺňa sa aj dnes pre nás: trpiaci služobník, o ktorom hovorí prorok Izaiáš (porov. Iz 53, 7 – 8), je Ježiš, ten, ktorý nás svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním vykupuje z hriechu a smrti. On je Slovo, ktoré sa telom stalo, v ktorom sa napĺňa každé Božie slovo: odhaľuje jeho pôvodný zámer, plný zmysel i konečný cieľ.

Ako hovorí Kristus: „Iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca“ (Jn 6, 46). V Synovi sám Otec zjavuje svoju slávu: Boh sa dá vidieť, počuť i dotknúť. Skrze skutky Ježiša, Vykupiteľa, napĺňa to, čo robí od počiatku, daruje život. Stvoril svet, zachraňuje ho a miluje ho navždy. Ježiš pripomína svojim poslucháčom znak tejto neustálej prozreteľnosti: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli“ (v. 49). Odkazuje tak na skúsenosť exodu, cestu vyslobodenia z otroctva, ktorá sa však zmenila na únavné putovanie počas štyridsiatich rokov, pretože ľud neuveril Pánovmu prisľúbeniu a dokonca túžil po návrate do Egypta (porov. Ex 16, 3). Pod jarmom faraóna jedli plody zeme; Boh ich však vedie na púšť, kde chlieb môže prísť iba z jeho prozreteľnosti. Manna je teda skúškou, požehnaním i prísľubom, ktorý Ježiš prichádza naplniť. Tento starý znak teraz nahrádza sviatosť novej a večnej zmluvy: Eucharistia, chlieb posvätený tým, ktorý zostúpil z neba, aby sa stal naším pokrmom. Ak tí, čo jedli mannu, „pomreli“ (porov. Jn 6, 49), „ten, kto bude jesť tento chlieb, bude žiť naveky“ (v. 51), lebo Kristus žije. On je Zmŕtvychvstalý a naďalej dáva svoj život za všetkých!

Prostredníctvom definitívneho exodu, ktorým je Ježišova Veľká noc, je každý národ vyslobodený z otroctva zla. Keď slávime túto udalosť spásy, Pán nás pozýva k rozhodujúcej voľbe: „Kto verí, má večný život“ (v. 47). V Ježišovi dostávame prekvapujúcu možnosť: Boh dáva sám seba za nás. Dôverujem tomu, že jeho láska je silnejšia než moja smrť? Keď sa rozhodneme veriť mu, volíme medzi istým zúfalstvom a nádejou, ktorú umožňuje Boh. Naša túžba po živote a spravodlivosti nachádza odpoveď v Ježišových slovách: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (v. 51).

Ďakujeme ti, Pane! Chválime ťa a zvelebujeme, lebo si sa stal pre nás Eucharistiou, chlebom večného života, aby sme mohli žiť naveky. Práve teraz, drahí priatelia, keď slávime túto sviatosť spásy, môžeme s radosťou zvolať: „Kristus je pre nás všetkým!“ V ňom nachádzame plnosť života i zmyslu: „Ak si utláčaný nespravodlivosťou, on je spravodlivosť; ak potrebuješ pomoc, on je sila; ak sa bojíš smrti, on je život; ak túžiš po nebi, on je cesta; ak si v temnote, on je svetlo“ (sv. Ambróz, De Virginitate, 16, 99). V spoločenstve s Pánom naše problémy nezmiznú, ale sú osvetlené: tak ako každý kríž nachádza vykúpenie v Ježišovi, tak aj dejiny nášho života nachádzajú v evanjeliu svoj zmysel. Preto dnes môže každý z nás povedať: „Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo“ (Ž 66, 20). On nás vždy miluje ako prvý; jeho slovo je pre nás evanjeliom a nemáme nič lepšie, čo by sme mohli svetu ohlasovať. Toto ohlasovanie sa týka nás všetkých, počnúc krstom, ktorý je sviatosťou bratstva, kúpeľom odpustenia a prameňom nádeje. Skrze naše svedectvo sa ohlasovanie spásy stáva skutkom, stáva sa službou, stáva sa odpustením; jedným slovom, stáva sa Cirkvou.

Ako učil pápež František, „radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 1). Zároveň, keď túto radosť zdieľame, ešte jasnejšie vnímame aj riziko „sebeckého smútku, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky“ (tamže, 2). Práve tvárou v tvár takejto uzavretosti nás nesie Pánova láska, najmä v službe spravodlivosti a solidarity.

Preto vás všetkých, putujúcu Cirkev v Rovníkovej Guinei, povzbudzujem, aby ste s radosťou pokračovali v poslaní prvých Ježišových učeníkov. Keď spoločne čítate evanjelium, buďte zanietenými ohlasovateľmi ako diakon Filip. Keď spoločne slávite eucharistiu, vydávajte svojím životom svedectvo o viere, ktorá zachraňuje, aby sa Božie slovo stalo dobrým chlebom pre všetkých.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk