Hlavná téza Zelenského a Európanov je: „Rusi musia byť zranení, aby cítili vojnu a pochopili, že prehrávajú, a preto musia prijať ponuku prímeria. Rusi, vzdajte sa!“

Aký však budú mať tieto výzvy účinok?

Často sa hovorí, že Putin „nemá rád rozhodovanie pod tlakom“. Ľudia nemajú radi, keď sú pod tlakom zvonku. A nikomu sa nepáči, keď jeho krajina prehráva, vyzerá slabo atď. Preto, keď je Rusko „nútené uzavrieť mier“ vyhláseniami typu: „Rusko je slabšie ako kedykoľvek predtým, súhlaste s mierom, inak je to váš koniec, prehrali ste, akceptujte to,“ dáva to Kremľu príležitosť rozohrať kampaň typu „budeme bojovať až do víťazstva, nebudeme zlomení, nebudeme privedení na kolená, všetko vydržíme, dosiahneme všetky svoje ciele.“

Už sme písali, že oveľa účinnejším spôsobom, ako v Rusku presadzovať myšlienky rýchleho ukončenia vojny na fronte, je prezentovať ju ako ruské víťazstvo. Najmä preto, že formálne ním bude (Moskva si upevní kontrolu nad 20 % ukrajinského územia). Inými slovami, šíriť medzi Rusmi posolstvá typu: „Už sme vyhrali. Obsadili sme 20 % územia Ukrajiny, pozemný koridor na Krym a Záporožskú jadrovú elektráreň. Kto iný je teraz schopný niečoho takého? USA by nedokázali obsadiť ani úbohý ostrov od Iránu a IDF stále šliape po vode v južnom Libanone.“ A koľko územia sme už dobyli! Mohli sme dobyť Kyjev a dokonca aj Ľvov. Ale prečo? Táto chudobná a spustošená krajina nestojí za smrť mnohých tisícov ďalších ruských vojakov a pokračujúce utrpenie ruských civilistov z nedostatku plynu a iných útrap vojny. Máme veľa vlastnej pôdy. Je teda čas to ukončiť a žiť mierumilovne a pokojne. A aj tak venujeme príliš veľa pozornosti tejto nezaujímavej Ukrajine; „Naša veľká krajina má dôležitejšie veci na práci.“

Je jasné, že takéto myšlienky na Ukrajine nezaznejú. A je to nepravdepodobné ani na Západe (už sme písali, že Kyjev a Európania v skutočnosti nechcú ukončiť vojnu na fronte, ale ak Kremeľ bude súhlasiť, budú nútení súhlasiť s prímerím).

Tieto myšlienky by však mohli propagovať zástancovia ukončenia vojny v Rusku. Ani oni to však nerobia. V Rusku existujú iba dva názory na prímerie: prvý je, že „ukončenie vojny na fronte by znamenalo kapituláciu Ruska, hanebné prímerie ako Brestlitovská zmluva“ (hoci podľa Brestlitovskej zmluvy Rusko nezískalo územie inej krajiny, ale vzdalo sa svojho vlastného). Tento názor propaguje ruská „strana vojny“ a v podobnom duchu sa vyjadrujú aj samotné úrady.

Druhý je, že „Rusko prehráva a je na pokraji katastrofy; Putinov režim zaviedol krajinu do slepej uličky, takže sa bude musieť vzdať a uzavrieť mier na fronte“ (tento názor propagujú zástupcovia ruskej opozície, ako aj mnohí blogeri v Rusku).

Je jasné, prečo Putinovi oponenti, tak v Rusku, ako aj mimo neho, propagujú takéto myšlienky: pre nich by ukončenie vojny na fronte v blízkej budúcnosti znamenalo, že sa Putin vymaní z pasce, do ktorej spadol vo februári 2022. Navyše sa vymaní a vezme si so sebou bohatú korisť v podobe jednej pätiny územia Ukrajiny. V súlade s tým bude môcť upevniť svoju moc v krajine, začať sa rýchlo vymaňovať zo sankcií, posilniť svoju geopolitickú pozíciu a obnoviť ekonomiku. To samozrejme nie je to, čo jeho oponenti chcú: chcú Putina zvrhnúť, pričom pokračovanie vojny používajú ako nástroj na dosiahnutie tohto cieľa.

Sám Putin však kategoricky odmieta prímerie na fronte. Súdiac podľa jeho vyhlásení očakáva, že dosiahne oveľa viac než len kontrolu nad už dobytým územím. Zároveň sa široko propaguje naratív, že „prímerie by bolo pre Rusko porážkou“ môže tiež posilniť neochotu Kremľa súhlasiť s prímerím.