Barbarská noc pred 75 rokmi likvidovala rehole

Po monsterprocese s Augustínom Machalkom a desiatimi predstaviteľmi mužských reholí, ktorý sa konal od 31. marca do 4. apríla 1950 v Prahe, vtrhli 13. apríla o polnoci vojsko, ŠtB, Národná bezpečnosť a Ľudové milície do kláštorov, aby rehoľníkov odvliekli do zhromažďovacích táborov a znemožnili im pokračovať v ich činnosti. Začala sa Akcia K (Kláštory). Druhá etapa tejto akcie sa uskutočnila 3. až 4. mája 1950. Po Akcii K nasledovala 28. až 31. augusta 1950 Akcia R (Rehoľníčky). Išlo o násilné sústredenie ženských reholí, ktoré pokračovalo až do 70. rokov. V akciách proti mužským reholiam bolo na Slovensku internovaných vyše 1 000 rehoľníkov. Jedným z mnohých postihnutých bol aj Ján Chryzostom Korec, ktorý sa neskôr stal jednou z najznámejších postáv tajnej cirkvi na Slovensku.

Koncepcia reštrikcií reholí a ich činnosti sa objavuje na Slovensku už na jeseň 1948 s cieľom zredukovať počet kláštorov a vymedziť oklieštenú konkrétnu činnosť jednotlivým rádom. Do leta 1949 stroskotali rokovania medzi komunistickým vedením a cirkevnou hierarchiou o usporiadaní vzájomného pomeru. Pristúpilo sa k stratégii podriadenia a postupného i násilného marginalizovania cirkvi, a teda i reholí v spoločnosti. Po prijatí cirkevných zákonov na jeseň 1949, no skôr po zrušení cirkevného, a teda i rádového školstva, po poštátnení rádových internátov a po zlikvidovaní bezmála 40 kláštorov a rehoľných domov od roku 1945 do začiatku roka 1950, bolo jasné, že režim nemieni pokračovať formou rokovaní. Začiatkom roka 1950 radikáli v KSČ presadili koncepciu zrušenia kláštorov, rozpustenia, resp. minimalizovania rehoľného života.

Cieľom Akcie K (kláštory) bolo skonfiškovanie budov kláštorov (na Slovensku bolo na jar 1950 do 100 mužských a vyše 165 ženských), zlikvidovanie rehoľných komunít na ich historických a tradičných miestach (v tom čase bolo na Slovensku vyše 1 000 rehoľníkov a vyše 4 250 sestričiek, pracujúcich prevažne v zdravotníctve, sociálnych ústavoch a školách) a ich pozvážanie do tzv. centralizačných kláštorov (kláštorov – väzníc). Odtiaľ mali byť úradným tlakom i obmedzovaním slobody nútení opustiť rehole, ísť do výroby, starí do charitných domovov a neplnoletí domov k rodinám. Nezanedbateľným cieľom bolo použitie budov pre socialistické organizácie, armádu, ZNB, školstvo, rôzne ústavy. Majetok a peniaze reholí boli skonfiškované. Podobne umelecké a sakrálne predmety, mnohé však už rozkradli komandá, ktoré akciu vykonávali. Knižnice a archívy kláštorov boli čiastočne zničené, tisíce kníh skončili v štátnych knižniciach.

Akciu K nariadilo najvyššie vedenie KSČ – Ústredný výbor KSČ, a riadená bola generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánskym. O všetkom vedel a na všetko dával súhlas prezident republiky Klement Gottwald. Akcie politicky zastrešovala tzv. Cirkevná šestka ÚV KSČ na čele s ministrom spravodlivosti Alexejom Čepičkom. Bol v nej aj Slovák Vladimír Clementis (neskôr so Slánskym popravený vlastnou stranou). Na Slovensku mali hlavné slovo členovia vedenia KSS – Gustáv Husák ako predseda Zboru povereníkov, povereník vnútra Daniel Okáli a najmä povereník pre veci cirkevné Ladislav Holdoš.