Anjel Pána s Levom XIV.: Pravá radosť dáva životu chuť a rozptyľuje temnotu

Pripomenul, že pravá radosť dáva životu chuť, rozptyľuje temnotu a pramení zo spôsobu života inšpirovaného blahoslavenstvami. Kresťan je povolaný prinášať svetlo a nádej konkrétnymi skutkami lásky, spravodlivosti a blízkosti k druhým, aby svet neostal ponorený do tmy.

V príhovore pred modlitbou Anjel Pána sa pápež Lev XIV. v dnešnú nedeľu prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Po tom ako Ježiš učil o blahoslavenstvách, obracia sa na tých, ktorí ich žijú, a hovorí, že vďaka nim už zem nie je rovnaká a svet už nezostáva v tme: „Vy ste soľ zeme. […] Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 13 – 14). A naozaj, pravá radosť dáva životu chuť a umožňuje, aby vyšlo na svetlo to, čo bolo dovtedy skryté. Táto radosť pramení zo životného štýlu, zo spôsobu, akým prebývame na zemi a ako spolu žijeme – zo spôsobu života, ktorý si treba priať a vedome zvoliť. Je to život, ktorý žiari v Ježišovi, nová chuť jeho skutkov a jeho slov. Po stretnutí s ním sa všetko, čo sa vzďaľuje od chudoby ducha, jeho tichosti a jednoduchosti srdca, od jeho hladu a smädu po spravodlivosti, javí ako mdlé a bez lesku. Práve tento hlad a smäd otvárajú cestu milosrdenstvu a pokoju ako prameňom premeny a zmierenia.

Prorok Izaiáš vymenúva konkrétne skutky, ktoré prerušujú nespravodlivosť: deliť sa o chlieb s chudobným, prijať do domu potulných bedárov, zaodieť nahého, ktorého vidíme, a nezanedbávať svojich blízkych ani členov vlastnej domácnosti (porov. Iz 58, 7). „Vtedy – hovorí prorok – ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči“ (v. 8). Na jednej strane je tu svetlo, ktoré sa nedá skryť, lebo je silné ako slnko, ktoré každé ráno zaháňa tmu; na druhej strane zranenie, ktoré predtým pálilo a teraz sa uzdravuje. V skutku je bolestné stratiť chuť a vzdať sa radosti, a predsa je možné mať v srdci takúto ranu. Ježiš akoby varoval tých, ktorí ho počúvajú, aby sa radosti nevzdávali. Soľ, ktorá stratila chuť, hovorí, „už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali“ (Mt 5, 13). Koľkí ľudia – možno aj my sami – sa niekedy cítia odhodení, nesprávni, zbytoční, akoby ich svetlo bolo ukryté.

Ježiš nám však zjavuje Boha, ktorý nás nikdy neodvrhne, Otca, ktorý stráži naše meno a našu jedinečnosť. Každá rana, aj hlboká, môže byť uzdravená, ak prijmeme slová blahoslavenstiev a znovu sa vydáme na cestu evanjelia. Sú to práve skutky otvorenosti voči druhým a pozornosti, ktoré zapaľujú radosť nanovo. Vo svojej jednoduchosti nás však vedú proti prúdu. Aj Ježiš bol na púšti pokúšaný inými cestami: presadiť sa, vystaviť svoju identitu na obdiv, mať svet pri nohách. Odmietol však cesty, na ktorých by sa stratila jeho pravá chuť – tá, ktorú každú nedeľu nachádzame v lámanom Chlebe: v darovanom živote, v láske, ktorá nie je hlučná.

Bratia a sestry, nechajme sa sýtiť a nechajme sa osvecovať spoločenstvom s Ježišom. Bez toho, aby sme sa predvádzali, sa potom staneme ako mesto na vrchu – nielen viditeľné, ale aj príťažlivé a pohostinné: Božie mesto, v ktorom si každý v hĺbke srdca túži nájsť domov a pokoj. Obráťme teraz svoj pohľad k Márii, Bráne do neba, a prosme ju, aby nám pomáhala stať sa a zostať vernými učeníkmi jej Syna.

Preklad: Beáta Dorková

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk