Anjel Pána: Aj keď nerozumieme Božím cestám, neprestávajme s ním hovoriť

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a požehnanú nedeľu!

Dnešné evanjelium nám rozpráva o tom, ako Ježiš odhaľuje svojim učeníkom tajomstvo svojho blížiaceho sa utrpenia. Mesiáš, hovorí, musí „ísť do Jeruzalema, mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16, 21).

To, čo Ježiš hovorí, je veľmi vzdialené od našich očakávaní o triumfálnom a mocnom Mesiášovi, s ktorého pomocou by porazili a premohli svojich nepriateľov (porov. Ž 108, 13). Už počas času, ktorý s ním strávili, ich udivovali mnohé jeho skutky a slová. Toto posledné oznámenie však skutočne presahuje všetky ich očakávania. Najmä Peter vyjadruje svoj nesúhlas, berie Ježiša nabok a karhá ho slovami: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (v. 22).

Krátko predtým Peter v Ježišovi rozpoznal „Mesiáša, Syna živého Boha“ (v. 16). Teraz však, prekvapený a možno aj sklamaný tým, čo počuje, ho napomína, čo je v ostrom kontraste s krásnym vyznaním viery, ktoré pred chvíľou vyslovil. Akoby hovoril: „Áno, verím, že si Mesiáš, ale takto sa svet nezachraňuje.“ Jeho reakcia je výbuchom horlivosti, určite motivovanej úprimnou láskou, no zároveň nám ponúka podnet na zamyslenie.

Ani pre nás totiž nie je vždy jednoduché pochopiť a prijať Božie cesty, najmä keď sú veľmi vzdialené od našich vlastných predstáv. Vtedy môže vzniknúť pokušenie – napriek všetkému, čo nám hovorí viera – myslieť si, že sa mýli Pán, alebo ešte horšie, že nás nepočúva či sa o nás nezaujíma. Tvárou v tvár tejto neistote nás Peter napriek svojej impulzívnosti učí dve dôležité veci.

Prvou je, aby sme ani v takýchto chvíľach nikdy neprestali viesť dialóg s Pánom. Naopak, máme mu s dôverou hovoriť o svojich ťažkostiach s pochopením toho, čo od nás žiada.

Druhou je, aby sme nikdy neposudzovali Božie konanie, ale pokorne a v modlitbe načúvali tomu, čo nám prostredníctvom svojich skutkov zjavuje, aj keď to nezodpovedá našim očakávaniam.

Aj v tomto sa ukazuje veľkosť prvého z apoštolov.

Ježiš mu odpovedá: „Choď mi z cesty, satan!“ (v. 23) a jemu i ostatným učeníkom vysvetľuje, že ak chcú kráčať v jeho šľapajach, musia zaprieť sami seba, vziať svoj kríž a nasledovať ho (porov. v. 24). A presne to Peter napokon urobí: po tom, čo Ježiša počúval, prijme túto výzvu a zostane po celý svoj život verný Kristovým slovám – tomu, ktorého spoznal ako svojho Vykupiteľa –, a to až po mučenícku smrť.

Prosme teda Pána, aby sme aj my vo svojom živote viery a v modlitbe mali Petrovu úprimnosť a pokorne hovorili Ježišovi o tom, čo skutočne cítime, aj keď máme vo svojom srdci zmätok. Zároveň si pestujme aj Petrovu ochotu prijať to, čo od nás Ježiš žiada, aj keď to presahuje naše očakávania.

Nech nám pomáha Panna Mária, ktorá bola poslušná Božím plánom aj pod krížom svojho Syna Ježiša.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk