Na začiatku bol široko oslavovaný po celých Spojených štátoch a Európe; politici sa nevedeli dočkať, kým sa odfotia a podajú mu ruku. Rýchlo prešiel cez stroskotané víťazné predpovede, nekonečné nákladné dotácie, krvavé neúspešné protiútoky a masové ukrajinské obete.

Rastúce bremeno pre spojencov v kombinácii s klesajúcimi vyhliadkami Kyjeva znížili podporu Zelenského na oboch stranách Atlantiku. Podpora Ukrajiny už nie je zaručeným lákadlom pre davy. Namiesto toho sa americkí a európski predstavitelia viac zameriavajú na svoje vlastné národy a na dôležitosť ukončenia konfliktu.

Napríklad republikánsky senátor J. D. Vance z Ohia pred príchodom Zelenského povedal na rovinu: Kyjev bude musieť rokovať a pravdepodobne stratí územie. Akceptovať tento výsledok je “v najlepšom záujme Ameriky”, vysvetlil. Takéto pocity stále vyvolávajú medzi vysokopostavenými obhajcami Ukrajiny nárek, škrípanie zubami a trhanie rúch v biblickom rozsahu. Stále viac členov zahraničnopolitického establišmentu však uznáva, že Vance má pravdu, aj keď si stále nechcú verejne priznať realitu.

Vplyvná kyjevská loby vo Washingtone už nemá na výber. Plány na znefunkčnenie ruskej ekonomiky stroskotali. Nádeje na zosadenie ruského prezidenta Vladimira Putina, demokratizáciu Ruska a dokonca rozpad Ruskej federácie sa ukázali ako ešte fantastickejšie. Požiadavky, aby Čína opustila svojho partnera, boli ignorované. Snaha o globálnu podporu proti Moskve stroskotala a zhorela na mnohých pokrytectvách Západu vrátane podpory izraelskej utláčateľskej okupácie a ľahostajnosti voči masovým civilným obetiam v Gaze.

Hysterické varovania, že víťazné Rusko si nabudúce podmaní Európu a možno aj zvyšok známeho sveta, nedokázali vyburcovať verejnosť, čo vyvrátili ťažkosti Moskvy pri porážke Ukrajiny. Bizarné pokusy predať vojenskú pomoc Kyjevu ako program vytvárania pracovných miest pre Američanov zlyhali. Koniec koncov, takmer akékoľvek výdavky na čokoľvek iné v USA by priniesli väčší hospodársky impulz ako posielanie bômb do Európy.

Teraz Ukrajinci varujú, že ak Američania nebudú súhlasiť s vypisovaním šekov a riskovaním životov vojakov pre Kyjev, Ukrajinci nás nebudú mať radi. Mohli by sa obrátiť proti nám. A kto vie, čo sa potom môže stať. Varoval napríklad Denys Karlovskij z Kráľovského inštitútu Spojených služieb:

“Zdanlivé zlyhanie západných spojencov ochrániť Ukrajinu pred druhou masakrujúcou vojnou pravdepodobne vyvolá v obyvateľstve Ukrajiny pocit nevôle a vynaložených prostriedkov v prospech “veľmocí”, podobne ako dnes Ukrajinci vnímajú Budapeštianske memorandum z roku 1994. Úlohou tvorcov politiky NATO je vyhnúť sa tomu, aby povojnové nálady ukrajinskej verejnosti rástli protizápadne alebo, čo je ešte horšie, izolacionisticky. Musia vybudovať obojstranne výhodný rámec bezpečnostnej spolupráce s ukrajinskou vládou a udržať súčasnú úroveň podpory ukrajinskej verejnosti pre NATO a EÚ.”

Hoci je to urážlivé, je to skutočne slabá hrozba

Ukrajinci by sa mohli stať “izolacionistami”? Znamená to, že by prestali žiadať o finančnú pomoc, vojenskú podporu a bezpečnostné záruky? To znie veľmi podobne ako postoj Ukrajiny pred tým, ako spojenci v roku 2014 podporili pouličný puč proti Janukovyčovej vláde. Ukrajinci nežiadali od Washingtonu nič zvláštne. Krajina sa hospodársky pozerala na východ a západ, uskutočnila voľby, ktoré sa preklopili na východ a západ, a vyhla sa vojenským záväzkom na východe a západe. Korupcia bola rozšírená a politika bezohľadná, ale tým, že sa Ukrajinci odmietli zaviazať Amerike alebo Rusku, žili pokojne v jednotnej krajine. V porovnaní s dneškom to vyzerá takmer utopicky.

Mier bol dobrý aj pre spojencov. Dôvodom, prečo NATO nikdy nekonalo na základe neuváženého bukureštského prísľubu z roku 2008 o členstve v aliancii, je to, že nikto neveril, že Ukrajina stojí za to, aby sa o ňu bojovalo: tento postoj bol zrejmý aj v čase, keď Rusko zaútočilo. Ukrajinci naďalej žiadajú o pozvanie do aliancie, ktoré USA a Európania naďalej odmietajú. European Leadership Network nedávno skúmala túžbu – alebo presnejšie povedané, požiadavku – Ukrajiny po pevných bezpečnostných záväzkoch zo strany USA a Európy. Uprednostňovalo sa členstvo v NATO, ale zvažovali sa aj iné možnosti. Všetky by však boli pre Západ nebezpečné. Napríklad “japonský a juhokórejský model” alebo “izraelský model” by v prípade dôslednej implementácie znamenali pre USA potenciálne značné vojenské bremeno.

Karlovskij sa tiež vyjadril o “protizápadnej” Ukrajine. Bola by to ironická reakcia po tom, čo dostala značnú finančnú a vojenskú podporu proti Moskve. Hoci by však nepriateľstvo voči Západu bolo nešťastné, táto možnosť nie je dôvodom na to, aby spojenci ponúkli obranné záväzky. Určite nie je pravdepodobné, že porazený Kyjev bude partnerom Ruska a zaútočí na zvyšok Európy. Rozhorčení Ukrajinci by sa mohli ekonomicky odvrátiť. Avšak aj keď by bola možná väčšia integrácia s Ruskom, násilné antagonizmy rozpútané rokmi brutálnej vojny by pretrvávali. Európa by zostala pre Ukrajinu najpravdepodobnejším zdrojom pomoci, investícií a obchodu. Kyjev by bol po skončení konfliktu skutočne pravdepodobne rovnako závislý od Západu ako počas bojov, bez ohľadu na to, čo si Ukrajinci myslia o spojeneckej politike.

Zelenskyj však výslovne pohrozil Európe zlými následkami, ak zníži podporu jeho vláde. Ukrajinskí utečenci sa tam zatiaľ “správali dobre”, dovolil. Zníženie pomoci by však mohlo “zahnať týchto ľudí do kúta”. V parafráze časopisu Economist varoval, že zastavenie gravitačného vlaku “by vytvorilo riziká pre Západ na jeho vlastnom dvore. Nedá sa predpovedať, ako by milióny ukrajinských utečencov v európskych krajinách reagovali na opustenie svojej krajiny”.

Zelenského bizarná hrozba voči tým, ktorých pomoc hľadá, je ďalším dôvodom, aby USA a ich spojenci založili politiku voči Ukrajine na svojich vlastných záujmoch. Keď sa vám vaši priatelia vyhrážajú, nie sú to vaši priatelia./blockquote>

.

Nie je to ani prvé takéto prebudenie spojencov. Vlani sa Zelenskyj pokúsil oklamať NATO, aby sa zapojilo do vojny s Ruskom na základe ukrajinského raketového útoku na Poľsko. Americká a poľská vláda vedeli, že raketa pochádza z Ukrajiny. Zelenskij to určite vedel tiež. Jeho snaha zatiahnuť USA do konfliktu bola predvídateľná, dokonca pochopiteľná, ale poukázala na potrebu uplatniť známe diktát Ronalda Reagana “dôveruj, ale preveruj” voči Kyjevu, ako aj Moskve.

Je načase, aby Washington s európskymi spojencami alebo bez nich začal vyvíjať tlak na ukončenie vojny

To si vyžaduje rokovania. Ako poznamenal Vance, pravdepodobným výsledkom by boli ústupky Ukrajiny. Tie by takmer určite zahŕňali určitú stratu územia a formu záväznej vojenskej neutrality.

Nie je úlohou Washingtonu vnucovať Kyjevu dohodu, čo by nepochybne vyvolalo obrovskú nevôľu. USA a Európa by mali Zelenského skôr informovať o obmedzeniach západnej pomoci a následnej potrebe ukončiť boje. Spojenci by mali Moskve potvrdiť svoju ochotu akceptovať ukrajinskú neutralitu, obnoviť ruské fondy a reintegrovať Rusko ako súčasť rozumného urovnania. Po tom, čo sa mierovým rokovaniam bráni takmer na každom kroku, nebude takýto proces pre USA, Európu ani bojujúce strany jednoduchý. Horšie by však boli ďalšie roky konfliktu, v ktorom by Kyjev trpel čoraz väčšou nevýhodou.

Ukrajinsko-ruská vojna je tragédiou, zločinom, ktorý spáchalo Rusko, ale až potom, čo spojenci ľahkovážne ignorovali často vyjadrované bezpečnostné záujmy Moskvy. Zelenského návšteva nezachránila šťastie Kyjeva, ani ukrajinské hrozby voči tým, ktorí takmer dva roky financovali vojenské úsilie Ukrajiny. Spojenci musia prejsť od podnecovania konfliktu k podpore mieru.