Môj profil 
Predplatné
„LGBTi komunita sa cíti dotknutá. Hovoria o nenávisti voči ich komunite, o popieraní ich práv, o bránení im v slobode,“ píše v úvode poslankyňa a následne dodáva: „milé lesby, milí gayovia, milí bisexuáli, milí trans: je veľká priepasť medzi kritikou toho, čo robíte a chcete robiť na dúhovom pochode a nenávisťou voči vám. Asi taká priepasť, ako je medzi slušným homosexuálom ktorý žije spokojný život v náručí milovaného partnera v súkromí – a medzi tým ktorý sa pretŕča v latexovom oblečku, prípadne s holým zadkom na námestí. Pretože bojovať za dôstojnosť a uznanie s dúhovou vlajkou v holom zadku je to isté, ako bojovať za rovnoprávnosť žien v burke.“
„O čo vám vlastne pochodom „pýchy“ ide? Ktoré práva vám štát alebo spoločnosť upiera?“ pýta sa Šimkovičová a následne uvádza aj vysvetlenie: „už zo samotného názvu vášho pochodu vyplýva skôr, že ide o istú formu exhibicionizmu, ako o boj za práva. Ústava SR zaručuje každému občanovi SR rovnaké práva a ja verím, že ústava dodržiavaná je. Ak nie je, každý občan má právo o svoje práva bojovať súdnou cestou. Neviem, čo sa vyrieši pochodom.“
„Čo dosiahnete maškarným plesom ktorý predvádzate, kde pohoršujete slušných ľudí a deti nemravnosťou? Niektoré úkazy ktorých bývame na vašich pochodoch svedkami, skutočne na ulicu nepatria. Vo verejnom priestore, na očiach detí a maloletých osôb, nemá vulgárnosť a oplzlosť miesto.“
„Samozrejme, nehádžem všetkých do jedného vreca. Sú aj slušní občania a sú to aj zástupcovia z vašich radov ktorí vám slušne a pokojne chcú vyjadriť podporu. Tak ako aj medzi heterosexuálmi, tak aj medzi homosexuálmi sa nájdu takí aj onakí. Avšak pokiaľ ide o sexualitu, heterosexuáli si svoje fantázie realizujú v súkromí a nemajú potrebu predvádzať verejne, čomu holdujú. Nemyslím si ani, že by nejaký exhibicionizmus heterosexuálov bol verejne prijímaný s pochopením. Preto neviem, prečo by malo byť prijímané s nadšením predvádzanie sexuálnych porúch a deviácií, ku ktorému často na dúhových pochodoch dochádza,“ dodáva.
Šimkovičová zároveň upozorňuje na ďalšiu dôležitú vec: „Vaše požiadavky sa z roka na rok rozširujú a pridávajú sa ja požiadavky iných menšinových skupín, ktoré skutočne vnímam ako problém. Najprv to bol len boj za rovnoprávnosť (ktorú vlastne máte), neskôr sa pridala požiadavka o právo na sobáše, ktorá ide ruka v ruke so žiadosťou o adopcie. V súčasnosti sa o svoje práva hlásia už aj pedofili a žiadajú aby sa na ich deviáciu spoločnosť pozerala iba ako na normálnu variáciu sexuality. Pridala sa téma gender. Dnes patrí k dobrému tónu tvrdiť, že pohlavie si človek vyberá a nijak nesúvisí s biologickým rodom. Máme tretie pohlavie, ale v zahraničí si ľudia „vyberajú“ už aj z mnohých ďalších… nerozumiem tomuto a neviem ako sa k tomu postaviť, ani ako toto šialenstvo vysvetliť deťom…“
„Nikdy som výhrady voči homosexuálom nemala, koniec koncov v televízii ich pracovalo požehnane. Prišla som do styku aj s takými ktorí svoju orientáciu taja, aj takými ktorí sa s ňou neskrývali. Nikdy som nezažila ani sama nešírila negatívne reakcie voči slušným ľuďom, nech by už ich orientácia bola akákoľvek. Nikdy som sa nestretla s tým, že by ktokoľvek z nich tvrdil, že sú mu upierané práva. Práve naopak. Často sa im otvárali dvere viac ako iným. Mnohí z nich sú veľmi šikovní a zaslúžia si úspech a uznanie. Mne kolega homosexuál varoval v práci malé dieťa. Opakujem, voči slušným ľuďom nemám žiadne výhrady a sexuálna orientácia ma v podstate nezaujíma pretože na základe nej ľudí nesúdim,“ ozrejmila Šimkovičová svoje skúsenosti z pôsobenia v súkromnej televízii Markíza.
„Trápi ma, že na svete ale aj na Slovensku, existujú iné marginalizované skupiny, ktoré by si zaslúžili našu pozornosť, ale týmto sa nikto nevenuje. Všetci sú zaujatí jednou jedinou skupinkou ktorá bojuje o práva ktoré im nikto neupiera a na túto agendu sa vynakladajú aj nemalé prostriedky štátu. Ale kde sú naši dôchodcovia? Kde sú starí, opustení ľudia ktorí žijú na hranici dôstojnosti, na hranici chudoby? Kde je boj za deti zo sociálne slabého prostredia, z osád, ktorým skutočne práva na dôstojný život, na základnú starostlivosť, upierané sú? Kde sú práva občanov odkázaných na zdravotnú starostlivosť ku ktorej sa ani nedostanú, alebo nie v rozsahu ktorý si zaslúžia, pre katastrofálny stav v našom zdravotníctve? Nemala by sa naša pozornosť obrátiť viac týmto smerom? Vidím mnohé nedostatky v našej spoločnosti a vidím mnohé skupiny ktoré si zaslúžia pozornosť a podporu. Ale zdá sa, že nekričia tak nahlas a nevynucujú si. Pretože tí čo sú v skutočnej v núdzi, väčšinou ticho trpia. Utrpenie a núdza idú väčšinou ruka v ruke s pokorou a skromnosťou. Účastníci dúhových pochodov nevyzerajú ani ako utláčaní, ani ako trpiaci,“ dodáva.
„Médiá a spoločensky známe osobnosti sa podieľajú na tom, že pomalou ale intenzívnou prácou krivia naše morálne stanoviská, ohýbajú optiku akou vidíme a hodnotíme veci.“
„Na záver to, čo ako matka považujem za najdôležitejšie. Akým príkladom ideme našim deťom? Čo im ukazujeme? Učíme ich správnym a pekným veciam? Toto ma trochu, pozerajúc sa na zábery z dúhových pochodov, trápi. Významný slovenský psychológ, pán Štúr, povedal: dieťa netreba veľmi vychovávať. Treba pekne žiť a dieťa sa pridá. Žime pekne. Učme deti aj úcte, aj tolerancii. Ale ukazujme im ju slušne a primerane,“ dodala na záver poslankyňa Šimkovičová.
