Američanom sa podľa Tučkova nepáčia prelety ruských lietadiel v tesnej blízkosti ich špionážnych a prieskumných strojov. Podľa ich slov Rusi ohrozujú svojimi manévrami bezpečnosť amerických strojov, takže posádky amerických špionážnych Boeingov musia v obavách o svoju bezpečnosť prudko zmeniť kurz letu.

Tučkov potom uvádza už známe fakty kontaktov medzi ruskými a americkými strojmi za posledné týždne (14.4.2016 vs SU-27 Boeing RC 135 Kaliningrad, 21.4.2016 Mig-31 vs Boeing P-8 Poseidon Kamčatka, 27.4.2016 SU-27 Boeing RC 135 Baltské more). V ruskej terminológii sa na to, čo robia ruskí stíhači používa výraz перехватит – perechvatiť, toto slovo má viacero významov (zachytiť, zaregistrovať, stiahnuť, uchopiť, zovrieť, všimnúť si, ale aj zahryznúť).

Žiaden z týchto slovenských ekvivalentov sa na to, čo sa odohrá vo vzduchu medzi ruským a americkým lietadlom nedá presne použiť. Možno to súvisí s tým, že Slovensko má momentálne cca 3 bojaschopné stíhačky Mig-29 a v súčasnosti nemá v stíhacom letectve žiadne bojové skúsenosti – aspoň ja neviem o jedinom prípade po roku 1945, kedy by sa slovenskí stíhací piloti zúčastnili nejakej bojovej misie.

Stíhačky Mig-29 sme získali od ZSSR ešte v roku 1989 a ich počet sa po rozdelení Československa v roku 1993 delil v pomere 2:1, takže Slovensko získalo 10 strojov, z toho bol jeden stroj dvojmiestny – cvičný. V rámci deblokácii ruských dlhov sme potom získali ešte ďalších 14 migov, pričom tri Mig-29 sme už stratili – dva sa zrazili pri cvičnom lete na Sliači a jeden zhorel pre poruchu motora.

Druhá vláda Mikuláša Dzurindu poslala 12 Migov do Ruska na modernizáciu. Lietadlá získali špeciálnu kamufláž, nové komunikačné a navigačné systémy a ich životnosť sa predĺžila do roku 2025. Ostatné Mig-29 boli postupne odstavené a nastal proces kanibalizácie – začali sa používať ako zásobáreň náhradných dielov pre funkčné stroje.

Slovenské Mig-29 sú plnohodnotné nadzvukové stroje, ktoré dokážu brániť slovenské hranice. Expremiérka Iveta Radičová svojho času oznámila, že slovenská armáda má len tri letuschopné migy, minister Martin Glváč neskôr povedal, že tento počet sa zvýšil. Slovenské Migy neboli nasadené v zahraničí, zúčastnili sa len cvičení v Poľsku a Rusku. Ich nízky počet je takisto problémom, ak by dva Mig-29 odleteli na cvičenie, jeden slovenský Mig-29 nedokáže brániť slovenský vzdušný priestor.

Nevýhodou slovenských Mig-29 je aj obmedzená schopnosť komunikácie s letectvom NATO. Slovenský pilot na Mig-29 môže komunikovať so západnými pilotmi pomocou vysielačky, informácie z radarov si však kvôli nekompatibilnosti ruského a amerického systému nedokáže vymeniť. Pre Slovákov sa ukazuje ako problém aj skutočnosť, že Mig-29 má 2 motory, takže spotreba je dvojnásobná, taktická výhoda 2 motorov, kedy pri bojovej akcii dokáže Mig-29 letieť aj s jedným zničeným motorom je pre slovenských pilotov, lietajúcich vpodstate len na trenažéri zbytočná. Navyše dvojmotorové lietadlo má aj 2x viac súčiastok, ktoré sa môžu pokaziť.

Takže stav slovenského stíhacieho letectva evidentne neumožňuje rozvinutú leteckú útočnú terminológiu a tak na ruský výraz перехватит – perechvatiť nemáme ako som spomenul jednoduchý slovenský ekvivalent. Musíme si vypomáhať opismi, alebo tým, že do slovenčiny zavedieme ruský termin перехватит – perechvatiť. Ja som sa rozhodol prebrať ruský ekvivalent.

Pod pojmom “перехватит – perechvatiť” nech si teda čitateľ zjednodušene predstaví činnosť, pri ktorej sa ruská stíhačka vo vyššej rýchlosti priblíži do tesnej blízkosti amerického lietadla (Američania hovorili o vzdialenosti 8 – 15 metrov), pričom šíriace sa vzduchové vlny môžu mať negatívny dopad na ovládanie amerického stroja a kvôli možnej kolízii musí niekedy posádka perechvateného lietadla prudko zmeniť smer.

Pre neohrabaný špionážny Boeing môže zmena kurzu znamenať nepríjemné množstvo manévrov, lietadlo musí urobiť oblúk, znova sa dostať na letovú hladinu a do línie, v ktorej dokáže senzormi zbierať citlivé informácie. Navyše ak sa tak stane v blízkosti ruských hraníc, kvôli tomu aby americké lietadlo nenarušilo ruský vzdušný priestor je americká posádka nútená daný manéver úniku vykonať na malom priestore, čo môže byť pre pilotov Boeingu naozaj frustrujúce. Pritom vedia, že ak aj urobia obrovský oblúk a pripravia si nový koridor, Rusi ich znova perechvatia a tak sa radšej Boeing otočí a letí na základňu.

Aby sme to teda zhrnuli Rusi vďaka perechvateniu znemožnia špionážnym lietadlám vykonávať ich činnosť. Osobne to považujem za normálne a podľa môjho názoru si citlivé informácie chráni každý štát. Takže americké rozhorčovanie nie je namieste a nie je ani oprávnené. Nemyslím si, že by USA povolili ruskému špionážnemu lietadlu lietať si v blízkosti základne atómových ponoriek v Norfolku.

Vladimír Tučkov uviedol vo svojom príspevku veľmi zaujímavý fakt. Podľa jeho slov sú naozaj asi perechvatky pre amerických pilotov frustrujúce. V roku 2014 nad Baltickým morom sa pri trochu drsnejšej perechvatke SU-27 (vo vzdialenosti 8 m) americká posádka Boeingu tak zhysterizovala, že v šoku narušila vzdušný priestor Švédska. Samozrejme zo strany Švédska nezazneli v mediálnom priestore žiaden sťažnosti o nebezpečnom narušení švédskej hranice, aký Švédi obligátne vypúšťajú vždy, keď sa ruské lietadlo len priblíži na dohľad Švédska.

Tučkov sa potom vo svojom článku venuje niektorým technickým dátam ruských strojov Mig-25, Mig-29, Mig-31, modernizovaný Mig-31BM Su-27, pričom si všíma ich výzbroj, dostupnosť, rýchlosť. Porovnáva aj technické dáta amerických strojov (Boeing RC-135, Boeing P-8 Poseidon, historický Boeing RB-47 Stratojet), pričom práve na príklade špionážneho Boeingu RB-47 Stratojet z 50 rokov 20. storočia poukazuje na to, že do roku 1959 Mig-17 nedokázali zabrániť americkým špionážnym strojom prelietavať nad ruským územím a zbierať citlivé informácie.

V histórii známy pokus 6 stíhačiek Mig-17 v roku 1954 v oblasti Kolského polostrova zastaviť americké lietadlo Boeing RB-47 Stratojet sa skončil neúspechom, stíhačky Mig-17 nedokázali preniknúť do výšky, v ktorej operovalo americké lietadlo a nedokázali vo výške v ktorej dokázali operovať vyvinúť dostatočnú rýchlosť na to, aby sa dokázali priblížiť na dostrel americkému stroju. Šesť strojov vyletelo preto, lebo šli “nadoraz a na plný plyn”, Sovieti vedeli, že technicky majú ich stroje problémy, dúfali že sa aspoň jednému podarí americké lietadlo zostreliť a kvôli zostreleniu akceptovali aj technické zničenie vlastných strojov.

Prvým perechvatčikom v sovietskej histórii bol v roku 1959 kapitán Vasilij Ambrosievič Poljakov na Mig-19. Američania neočakávali že Rusi vyvinuli nový typ stíhačky a Mig-19 bude schopný adekvátne zasiahnuť. Americký pilot Boeingu RB-47 Stratojet Wiliam Palm ako obyčajne nereagoval na ruskú výzvu a zvýšil rýchlosť s cieľom Rusovi uniknúť. Kapitán Poljakov preto americké lietadlo zostrelil.

Išlo o Rusmi prvé zostrelené americké lietadlo v čase Studenej vojny. Traja americkí členovia posádky, ktorí zbierali špionážne informácie zahynuli v lietadle, piloti a navigátor vyskočili a spadli do studených vôd pri morskom pobreží. Jeden z nich zahynul na podchladenie, dvaja Američania sa dostali do zajatia.

Američania zistili, že Rusi vyvinuli proti ich Stratojetu protizbraň a ďalším známym projektom z histórie bolo zavedenie špionážneho amerického lietadla Lockheed U-2, ktorý USA začali vyvíjať takisto v 50 rokoch. Do roku 1960 lietadlo, ktoré lietalo vo veľmi vysokých výškach a s vysokou rýchlosťou dokázalo beztrestne preletieť nad územím ZSSR 24 krát. Dňa 1.5.1960 však lietadlo zostrelila sovietska protilietadlová raketa a pilot Powers sa dostal do sovietskeho zajatia. V pomerne krátkom čase potom ruské protiletecké rakety dokázali zostreliť U-2 aj nad Kubou, Čínou a Vietnamom, takže aj tento americký projekt odišiel do zabudnutia.

Američania potom vyvinuli v roku 1964 stroj Lockheed SR-71 Blackbird, ktorý dokázal operovať vo výške 25600 metrov a v tejto výške bol aj dostatočne rýchly a obratný. Američania ho koncipovali tak, aby dokázal v prípade nutnosti rýchlosť zvýšiť a uniknúť aj rakete. Použili aj tzv. stealth technológie, vďaka ktorým malo byť lietadlo neviditeľné pre radary nepriateľskej strany.

Projekt sa ukázal byť neskôr ako neefektívny. Pri vysokých rýchlostiach sa lietadlo mohlo rozpadnúť a v infračervenom spektre lietadlo bolo možné bez problémov odhaliť, pretože produkoval enormné množstvá horúcich výfukových spalín. Američania používali tento stroj na prelety pri ruských hraniciach a zber citlivých informácii.

Novo skoncipovaný Mig-31 však dokázal sledovať americký stroj aj do výšok v ktorých Blackbird operoval a prišlo k prvým perechvatkám, pri ktorých ruskí piloti zameriavali americké lietadlo a simulovali aj letecké útoky. Lietadlo slúžilo v americkom letectve v období rokov 1964 – 1998. Stíhačky Mig-31 potom perechvatili americké Blackbirdy ešte veľakrát a zahnali ich od hraníc ZSSR a Ruska

Projekt Blackbird sa USA snažili modernizovať aj v období svojho najväčšieho rozmachu 1990 – 2000. Cena však bola privysoká a tak toto v podstate dobré lietadlo kvôli technickému zastaraniu museli v roku 1998 vyradiť zo svojich ozbrojených síl, pričom adekvátnu náhradu zaň doteraz nemajú.

Po zavedení ruských protileteckých rakiet S-300 do výzbroje, USA na vývoj rýchleho a obratného špionážneho lietadla rezignovali. Dôvodom bol nedostatok financií a kapacity ruských S-300. (S-400 a S-500 sú ešte lepšie). Preto začali využívať upravené verzie osvedčených civilných Boeingov, ktoré sú lacné a netreba ich vyvíjať. Koncepcia Boeing RC-135 pochádza zo 60 rokov a vyrába sa dodnes

Výhodou tohto stroja je možnosť operovať vo vysokých hladinách, robustnosť, bezpečnosť a veľkosť lietadla – možno ho preplniť naozaj sofistikovanou špionážnou technikou. Nevýhodou sú nízka manévrovateľnosť a neschopnosť sa brániť. Preto sa americkí piloti tak veľmi obávajú ruských perechvatiek v tesnej blízkosti. Opätovne podčiarkujem, ide o starý a civilný stroj upravený pre vojenské účely, nič nového.

Boeing P-8 Poseidon je upravená verzia civilného lietadla, ktoré lieta nad oceánmi s cieľom hľadať nepriateľské ponorky. Táto verzia Boeingu vznikla v roku 2013, špionážna aparatúra tohto stroja má iné úlohy a nie je prispôsobená na zber dát z pozemného priestoru. Tieto lietadlá hľadajú špeciálne ponorky a nad pevninou vpodstate nelietajú.

Branislav Krasnovský