Nikolaj Starikov: Civilizátori….

Bratislava/Moskva 12. júla 2016 (HSP/nstarikov/Foto:printscreen nstarikov.ru)

22. júna 1941 za víťazného hrmenia zbraní a nacistickej hymny „Horst-Wessel-Lied“ prešlo 5 434 729 Európanov hranicu ZSSR aby na špičkách svojich bodákov priniesli civilizovaný svet „ľuďom odetým v prešívaných kabátoch s lopatami“ a „mandelinkám zemiakovým“

Západ preniknutý svetlými myšlienkami univerzálnej tolerantnej lásky medzi národmi, sa neustále snažil priniesť oheň európskeho osvietenia všade tam, kde sa pohol. Za posledné tisícročie sa svet civilizácie vo svojich dôsledkoch vôbec nezmenil. Zmenili sa len prostriedky jej nositeľov necivilizovaným národom.

Zvyčajne typických ruských divochov, ktorí boli neozbrojení, všetkých do jedného nahnali do miestneho kostola, stajne alebo do veľkej stodoly vrátane žien a detí – a zapálili oheň osvietenia zo štyroch strán. To umožnilo osvietiť súčasne všetkých obyvateľov obce, či dokonca celé mestské časti. Pri tom žiadne zviera spomedzi koní, kráv či kôz netrpelo, tieto sa nachádzali pod dohľadom a ochranou špeciálne k tomu určených chovateľov a pastierov, akýchsi predobrazov dnešných ochrancov práv zvierat.

Slobodomilovné Lotyšsko neostávalo bokom od procesu osvietenia slovanských divochov nasadiac na neľahkú misionársku prácu najviac ideologicky pripravených a nordicky vytrvalých hrdinov. S análmi o slávnych skutkoch bojovníkov za obrátenie inovercov je možné sa oboznámiť napríklad v správe poručíka B. Baltiňša (26. mája 1944, Riga, podplukovníkovi Pozdniakovi predstaviteľovi Lotyšského dobrovoľníckeho legionu SS).

Očakávania

V roku 1928 francúzsky minister vojny André Maginot začal rozsiahlu stavbu komplexu obranných stavieb na hraniciach s Nemeckom s nákladmi 7 miliárd frankov. Táto suma je astronomická dokonca na terajšie pomery.

So zdaním nevinných šarvancov teraz západní historici vyhlasujú, že stavba Maginotovej línie bola nevyhnutná pre odrazenie nemeckého útoku a následne presmerovanie hlavnej ofenzívy na Begicko, kde podľa plánu obrany francúzskeho generálneho štábu ich mali očakávať.

ALE!

Nemecká armáda v tom čase ešte prakticky neexistovala – mizerné sily sebaobrany mali všetkého 100 000 ľudí. Nacisti vo voľbách roku 1928 získali iba 2,5% hlasov a predstavovali zbor politických klaunov, náklad nacistických novín bol 23 tisíc exemplárov. Ale vedenie Francúzska (a mimochodom, aj Anglicka) už dobre vedelo, že v roku 1936 bude Nemecko mocným a agresívnym impériom a preto preventívne investovalo ohromné prostriedky na stavbu najsilnejšie ozbrojenej línie v histórii. Aké je to zaujímavé, pravda?

Dovoľte mi predpokladať, že cieľ tohto obranného valu bol jediný – donútiť silné Nemecko ísť bojovať na východ. Nemecko bolo puškou visiacou na stene, ktorú bolo proste potrebné použiť v pravý moment a obrátiť proti ZSSR, ktorý bol v roku 1928 podobne nemotorný a nekonsolidovaný ako samotné Nemecko. A Maginotová línia bola prírodnou bariérou v tyle „drang nach osten“, aby v Nemcoch nevznikali bláznivé myšlienky ohľadom smeru ich pohybu.

ZSSR bol v tom čase úplne agrárnym štátom, priemyselné giganty sa len začali stavať alebo boli iba projektovo rozpracované, ale výrobné závody v Nemecku už fungovali a významne neutrpeli počas Prvej svetovej vojny, ani počas revolúcie.

A v pravej chvíli, keď Anglicko a Spojené štáty poskytli Hitlerovi pôžičky, výrobná kapacita sa premenila na kinetickú. Na Západe teraz predstierajú, že americká biznis elita nemala poňatia na čo sa používa ťažký priemysel a čo sa Hitler chystá robiť. Nie je to dokonca ani smiešne. Toľko k otázke „historickej viny“.

Aj ďalej si Anglosasi čičíkali Hitlera ako urodzená panička svojho psieho miláčika. Významný detail od historika Marabiniho: V lete 1938 sa v Berlíne prestal používať tradičný pozdrav „Heil!“ Dva mesiace „stála minca na hrane“ a ako sa priznali sprisahanci z roku 1944 pred popravou, tak „Mníchovská konferencia“ – hlavný zahranično-politický i domáci tromf, bola záchranou Hitlera… Navyše – Angličania odovzdali Hitlerovi všetko České zlato po tom, ako pohltil Československo – 130 miliónov ríšskych zlatých mariek priamo z anglických bánk, kde boli uschované československé štátne rezervy. Tieto české peniaze sa ocitli – div sa svete – na účtoch Nemecka v momente, keď tam bolo všetkého 70 miliónov ríšskych mariek.

O nešťastnom Poľsku:

Do samého posledného dňa sa Sovietsky zväz pokúšal uzatvoriť s Poľskom pakt o neútočení a spoločnej obrane proti agresorovi. Poľsko sa však v zásade nechystalo k tomuto kroku z veľmi jednoduchého dôvodu – ono samotné chcelo s akýmkoľvek vhodným spojencom zaútočiť na ZSSR a snívalo o území „od mora k moru“.

5. januára 1939 Hitler oznámil ministrovi zahraničia Poľska Beckovi o jednote záujmov Nemecka a Poľska vo vzťahu k ZSSR. Po konzultáciách koncom januára 1939 minister zahraničia Nemecka Ribbentrop prichádza do Varšavy, kde mu Beck otvorene vyhlásil, že Poľsko sa pripojí k antikomunistickému bloku, ak Nemecko podporí želanie Poľska ovládnuť Ukrajinu a dosiahnuť prístup k Čiernemu moru.

„Mohli by sme si nájsť miesto na strane Reichu, takmer rovnaké ako Taliansko a rozhodne lepšie ako Maďarsko alebo Rumunsko. Následne by sme mohli byť v Moskve, kde Adolf Hitler a Rydz-Śmigły by viedli víťaznú prehliadku poľsko-nemeckých vojsk“. – ešte teraz, v 21 storočí po niečom podobnom bažia poľskí patrioti.

Výsledok sa dal predvídať: spojenci Poľska, garantujúci jeho celistvosť – Anglicko a Francúzsko proste zradili Poliakov. Nič osobitne divného v „čudnej vojne“ vyhlásenej Hitlerovi nebolo. Bol proste obyčajný podraz voči spojencovi celkom normálny pre západnú elitu. Minister letectva Anglicka po tom, čo sa k nemu obrátili parlamentári s prosbou zaútočiť proti priemyselným objektom nacistov, drzo vyhlásil: „Čo ste, to nie je možné, veď je to súkromný majetok. Ešte ma požiadate bombardovať Porúrie!“ (Prosím, nepripúšťajte si teraz hlúpe asociácie. Teraz je celkom iná situácia. Teraz budú Anglosasi svojich spojencov v NATO brániť do posledného patrónu, do posledného vojaka…). Mimochodom, na margo rozdelenia Poľska medzi dve diktatúry… Ako si pamätáme, Anglicko a Francúzsko Hitlerovi hoci čudnú vojnu, no predsa vyhlásili. Je logické, že ak by bol agresorom ZSSR, potom by museli vyhlásiť vojnu aj ZSSR, hoci len formálne, ako to urobili s Nemeckom.

No nielen že sa to nestalo, navyše Winston Churchill deklaroval 1. októbra v rozhlase: „Ruská armáda sa musela presunúť k tejto línii, čo bolo celkom nevyhnutné pre bezpečnosť Ruska pred nacistickou hrozbou“. Tak kto sa to vlastne podieľal na delení Európy?

Piskot zaznamenaný v posledných rokoch v médiách ohľadom delenia Európy medzi dvoma tyranmi má dve príčiny:

Prvá – ozajstní nacistickí spolupáchatelia a organizátori Druhej svetovej vojny sa takto pokúšajú zamaskovať svoju spoluúčasť v zločinoch proti ľudskosti.

Druhá – týmto sa pokúšajú položiť ideový základ pre rozdelenie Ruskej federácie – najsilnejšej časti  bývalého ZSSR, patriaceho do kategórie „no ako možno plniť dohody, keď ZSSR bol takým monštrom“. Všetko toto nemá nič spoločné s historickou pravdou a spravodlivosťou.

Spojenci mali aj plán “B“:

„Myšlienka útokov na ropné rafinérie v ZSSR, – píše francúzsky výskumník Jacques Doop, – bola sformulovaná na samom začiatku vojny“. Koncom októbra 1939 výbor náčelníkov štábov Veľkej Británie rozoberal otázku o „kladných a záporných stránkach vyhlásenia vojny proti Rusku Anglickom“.

Približne v tej istej dobe minister pre koordináciu obrany lord Chetfild zaslal do výboru náčelníkov štábov rozpracovanú vládnu správu „O zraniteľnosti regiónov produkujúcich ropu v Rusku“. Pozrime sa na niektoré najvýznamnejšie úryvky z tohto dokumentu:

„…V ZSSR existujú tri základné centrá produkcie ropy: Baku, Groznyj a Majkop. Ak budú zničené centrá ruského ropného priemyslu ( a všetky sú fontánneho typu, preto môžu byť zničené ľahko), o naftu príde nielen Rusko, ale každý spojenec Ruska, ktorý dúfa, že ju dovezie z tejto krajiny.“

Bol vypracovaný  zoznam sovietskych produkčných a rafinérskych centier a „najvhodnejšie miesta“ na letecké bombardovanie kaukazských oblastí s údajmi o ich vzdialenosti.

Ale potom to už išlo kategoricky nie podľa plánu spojencov Antanty. Hitlerovi sa nezachcelo stať sa potravou pre delá a preraziť okno do Ruska nechávajúc za sebou v tyle mocnú vojenskú skupinu štátov už vyhlásiacich vojnu Nemecku a pripravených v hociktorý okamžik udrieť od chrbta po tom, ako Wehrmacht zničí Rusko, alebo uviazne na 1/6 zemskej súše. A Francúzsku to nevyšlo…

„Tretej ríši sa ušiel úplne celý priemysel Československa, Belgicka, ohromný priemysel Francúzska, rozvinuté priemyselné zóny Západného Poľska. Výsledkom toho bolo, že v roku 1941 priemyselný potenciál Ríše 2,5 – 3 krát prevyšoval priemyselný potenciál ZSSR (podľa najskromnejších odhadov 1,5 krát). V podstate ZSSR viedol vojnu nie s Nemeckom, ale so spojenými silami kontinentálnej Európy“.

„…Ohromné priestory divadla vojnových udalostí siahajú od Bieleho mora po Čierne more. A na tomto priestore bojujú naši nemeckí vojaci a v ich radoch spolu s nimi – Taliani, Fíni, Maďari, Rumuni, Slováci. Už sa pridávajú Chorváti, do pochodu sa dávajú Španieli. Belgičania, Holanďania, Dáni, Nóri, dokonca Francúzi sa už poberajú na front, alebo sa skoro budú poberať“. Adolf Hitler, 3. októbra 1941.

Prekliati divosi…

Navrhujem sa pozrieť na často vytýkané príčiny porážok Červenej armády v rokoch 1941 – 1942. Bola to zrada, alebo nie? Alebo to bola typická ruská nedbalosť, alebo Nemci proste lepšie bojovali… A je možné, že Európa mala viac síl. Ja osobne sa držím názoru, že to bol komplex príčin, v strede ktorých figurovali všetky spomenuté aj celkom anekdotické, keď tanky a delá stáli v jednom meste a munícia patriaca k ním vzdialená 300 km v druhom.

No bola ešte jedna pravda, o ktorej sa v osvietenej civilizovanej Európe nehovorilo. Menovite – poručík Nikolaj Vladimirovič Sirotunin ktorý je u tolerantných demokratických Európanov asociovaný s bezduchým, beztvárnym, negramotným bezdomovcom v čiapke.

„Bolo to naozajstné peklo. Tanky horeli jeden za druhým. Pechota, nastupujúca za technikou, sa kryla. Velitelia v zmätku nedokážu určiť zdroj ťažkej paľby. Zdá sa, že páli celá batéria. Ohnivá paľba. V nemeckej kolóne 59 tankov desiatky samopaľníkov a motocyklistov. A všetka táto sila je bezmocná pred paľbou Rusov. Odkiaľ sa vzal tento oddiel? Rozviedka hlásila, že cesta by mala byť voľná. Hitlerovci ešte nevedeli, že im v ceste stojí jeden osamotený ruský vojak bojujúci sám“.

Nadporučík 4. Tankovej divízie Henfeld si do denníka zapísal: „17. júla 1941. Sokolniki, blízko Kričeva. Večer pochovávali neznámeho ruského vojaka. On jediný stál pri puške, dlho strieľal po kolóne tankov a po pechote a tak aj zahynul. Všetci sa divili jeho chrabrosti… Plukovník pred hrobom prehovoril, že ak by sa všetci vojaci fírera bili ako tento Rus, tak by dobyli celý svet. Zazneli tri salvy z pušiek. Napriek tomu, že je Rus, bola potrebná takáto pocta?

Teraz, po 71 rokoch, inteligentný magister pedagogiky nám všetko objasnil. Ukazuje sa, že súdruh seržant Sirotinin sa tak zachoval jednoducho preto, že nevedel, že je veľmi hanebné, keď nás „spájajú s Leninom a červenou hviezdou“. A nadporučík Henfeld ani nevie, že na ceste na ich pochode na východ sú Rusi – ruský národ – hovoriaci po rusky. V roku 22 mala byť zlikvidovaná ruská identita potom čo tadeto prešli bandy boľševikov.

To, že Rusi nebojujú „podľa pravidiel“, je možné si prečítať v hociktorých pamätiach nemeckého generála. Politicky nekorektné hordy necivilizovaných aziatov, ktorí si málo cenili osvieteneckú misiu šľachetných Európanov nedemokraticky im uštedrujúc kopance a údery, zahnali osvietencov do ich brlohov, kde ich aj pridusili. No, čo si vziať od barbarov! Ale mohli s nimi naložiť krajšie, ako s Vikingami…

Teraz, po vzdelávacích osvietených aktivitách liberálnych tolerantných absolventov teologických fakúlt je dúfam všetkým jasné, že menovite z príčiny fatálnej politickej nekorektnosti a výlučne následkom „straty svojej ruskej identity“ USA uvalili zodpovednosť za Druhú svetovú vojnu na ZSSR – no divosi sa nijako nestotožňujú s ideami tolerancie, ktorú vyčerpaní pod bremenom civilizácie sveta  nesie na svojich pleciach demokratická garda planéty, ktorá je veľmi znepokojená neosvietenosťou necivilizovaných národov.

Moderní statoční vojaci dobre chápu skutočných Árijcov. Oni sa tiež ocitli v ich koži v Rusku a tiež sa tak vzrušovali nad barbarstvom miestneho obyvateľstva „nemohli spať, kým nezabili hocikoho“. Jedným slovom, vrana vrane oči nevykole (neviem, ako toto vyjadriť tolerantnejšie).

No oni sú tiež mladí, veselí, zlomyseľní, majú tvrdý nordický charakter. Preto, ako pred 70 rokmi, sú ochotní demokratizovať ľubovoľné množstvo „potrebných“. Je možné, že práve takto vyzerajú jednotné európske hodnoty? Dnes, rovnako ako pred 70 rokmi?

Doslov

Bez 22. Júna 1941 sa nedá pochopiť, čo to vlastne slávili Rusi 9. mája 1945. V júni sa stala Najväčšia Príčina toho, po ktorej jedni mali zákonné právo zabíjať, ale druhí – posielať na smrť tisíce a milióny ľudí. A ešte ako ich zabíjali a posielali na smrť! S radosťou, s pocitom svojho absolútneho práva na takéto konanie… Každý deň – len si predstavte po 30 000 ľudí!

Každý deň v priebehu 6 rokov zahynulo obyvateľstvo menšieho mesta… Do 8. mája 1945 taká príčina bola, po 9-tom zmizla. Konkrétne toto, podľa môjho názoru,  bolo hlavnou príčinou jasotu našich dedov a pradedov. Všetko ostatné zanechali nám. Štatistiku, analýzu protirečení, škrupulózny počet dôvodov a príčin zabíjať na jednej i druhej strane… Niekedy mi to pripomína pozápasovú analýzu futbalových majstrovstiev…

Ale vtedy bolo všetko jednoduchšie a strašnejšie. Myslím, že dokonca pochopenie toho, že menovite oni sú tými, kto svojimi rukami likvidoval zámienky pre masové vyhladzovanie ľudí, prišlo neskoršie. A vtedy bola proste radosť, že už sa nemuseli báť zabitia a ani sami nemuseli viac zabíjať bez ohľadu na to, akí ničomní boli ich nepriatelia.

Preklad z ruského jazyka: Tibor Korečko