Neokoni ničia suverénne krajiny už dvadsať rokov. Sedem krokov k úplnému zničeniu

Londýn/Moskva 20. júla 2017 2017 (HSP/Foto:TASR/AP/Darko Vojinovic)

Portál Russia Insider publikoval analýzu britského novinára Neila Clarka o podobnej šablóne deštrukcie bývalej Juhoslávie, Líbye a Sýrie.

Multi-etnický, sekulárny, sociálne orientovaný štát bohatý na prírodné zdroje s ekonomickým systémom charakterizovaným vysokou úrovňou verejného/sociálneho vlastníctva a veľkorysým sociálnym a vzdelávacím systémom.

Nezávislá zahraničná politika, priateľské a dobré obchodné vzťahy s Ruskom, podpora Palestíny a africkej a arabskej jednoty a historická podpora antiimperialistických hnutí.

Sociálny pokrok v mnohých oblastiach vrátane emancipácie žien.

Tento opis vystihuje Juhoslovanskú zväzovú republiku, Veľkú líbyjskú arabskú ľudovú socialistickú džamáhíríju a Sýrsku arabskú republiku.

Všetky tri krajiny mali vlády, ktoré sa označovali za socialistické. Všetky tri krajiny robili politiku nezávislú od Washingtonu a NATO. A všetky tri krajiny sa stali terčom Spojených štátov a ich spojencov s cieľom deštrukcie alebo zmeny režimu použitím pozoruhodne podobných metód.

Prvým krokom imperialistických predátorov bolo uloženie drakonických ekonomických sankcií, ktoré slúžili na ochromenie ekonomík, oslabenie vlád a vytvorenie politických nepokojov. V rokoch 1992-95, a opäť v roku 1998, bola Juhoslávia postihnutá najprísnejšími sankciami, aké boli kedy uvalené na európsky štát. Sankcie dokonca zahŕňali EÚ zákaz na štátom vlastnenú leteckú spoločnosť JAT.

Líbya bola pod americkými sankciami od 80-tych rokov do roku 2004 a potom znovu v roku 2011, kedy bola táto krajina s najvyšším indexom ľudského rozvoja v Afrike zbombardovaná do doby kamennej.

Sýria bola zasa sankcionovaná Spojenými štátmi od roku 2004 so zvýšenou drastickosťou sankcií od roku 2011, keď sa na operáciu zmeny režimu zaradila najvyššia rýchlosť.

Druhým krokom bola podpora ozbrojených milícií/proxy teroristov na destabilizáciu krajín a zvrhnutie týchto „režimov“. Stratégia bola pomerne jednoduchá. Teroristické útoky a zabíjanie štátnych činiteľov a vojakov by vyvolali vojenskú reakciu „režimu, ktorého líder bude neskôr zavrhnutý za zabíjanie vlastných ľudí“ (alebo, v prípade Miloševiča iných „etnických skupín“) a následnú potrebu „humanitárnej intervencie“ Spojených štátov a ich spojencov.

V Juhoslávii, americkou proxy-armádou bola Kosovská oslobodzovacia armáda, ktorá dostala tréning a logistickú podporu Západu.

V Líbyi, skupiny napojené na al-Káidu, ako Líbyjská islamská bojová skupina, zasa dostala podporu od NATO v podobe efektívnej leteckej sily.

V Sýrii sa zasa masívne podporovali protivládni islamskí bojovníci, ktorí sa eufemisticky nazývali „umiernení povstalci“. Pre podporovateľov zmeny režimu nebolo podstatné, že zbrane dodávané „umierneným povstalcom“ skončili v rukách skupín ako napríklad ISIS. Naopak, odtajnená tajná správa USA z roku 2012 ukázala, že západné mocnosti privítali možnosť založenia salafistického kniežactva vo východnej Sýrii považujúc ho za prostriedok izolácie „sýrskeho režimu“.

Tretí krok vykonávaný súčasne s prvým a druhým, zahŕňal nekompromisnú demonizáciu vedenia týchto štátov. Medzi iným prirovnávanie ich vodcov k Hilterovi a obviňovanie z vykonávania alebo plánovania genocídy a mnohých vojnových zločinov.

Juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič bol označený za „diktátora“, hoci bol demokraticky zvoleným vodcom krajiny, v ktorej slobodne fungovalo až dvadsať politických strán.

Líbyjský Muammar Kaddáfi bol zasa vykreslovaný ako labilný blázon s penou okolo úst, ktorý pripravoval masaker v Bengházi, napriek tomu, že svoju krajinu viedol od „zlatých“ 60-tych rokov.

Assad v Sýrii síce prebral moc v autoritatívnom politickom systéme jednej strany, ale nikdo sa mu nikdy nepoďakoval za vytvorenie novej ústavy, ktorá ukončila monopol politickej sily strany Ba’ath. Namiesto toho bol obvinený zo smrti všetkých obetí sýrskeho konfliktu a dokonca aj zo smrti tisícov sýrskych vojakov zabitých „povstalcami“, ktorých podporoval Západ/Saudská arábia a jej spojenci.

Štvrtým krokom imperiálnej stratégie bolo nasadenie „strážcov“ alebo „vynucovačov imperiálnej pravdy“ – ktorých úlohou bolo pošpiniť a a zhanobiť každého, kto by sa čo len odvážil prísť na obranu týchto štátov, prípadne sa len vyjadril na ich obranu.

V popredí mediálnych kampaní proti daným krajiným bola umelo vytvorená ľavica priateliaca sa s finančným kapitálom a nebrániaca sa vojnám. To malo dať zmene režimu „progresívnu fasádu“ a presvedčiť alebo zastrašiť skutočných ľavičiarov zo starej školy, ktorí by začali pochybovať. Aby ich umlčali, Juhoslávia, Líbya aj Sýria boli označené za „fašistické“, hoci ich vedenie aj ekonomiky sa niesli v socialistickom duchu. Medzitým skutoční fašisti, ako protivládne frakcie na Ukraine (2013-2014) dostali nadšenú podporu NATO.

Piatym krokom bol priamy vojenský zásah pod vedením USA/NATO vyvolaný zverstvami/údajnými zverstvami páchanými „režimom“ v danom štáte. V tomto štádiu USA veľmi ťažko pracujú na tom, aby sabotovali akékoľvek mierové riešenie konfliktov, ktoré spolu so svojimi spojencami vyvolali. Napríklad, na Rambouilletovej konferencii v marci 1999 juhoslovanské orgány, ktoré súhlasili s medzinárodnou mierovou silou v Kosove, dostali neakceptovateľné ultimátum. Lord Gilbert, vtedajší britský minister obrany, neskôr priznal, že „podmienky, ktoré dali Miloševičovi (vrátane voľného pohybu jednotiek NATO v krajine), boli absolútne neprípustné… a zámerné.“

V roku 2011 bol tzv. casus belli na vyvolanie konfliktu „šialený pes“ Kaddáfi, ktorý sa chystal zmasakrovať civilistov v Bengházi. A opäť nám bolo povedané, že na zastavenie tohto masakru potrebujeme „humanitárny zásah“… O päť rokov neskôr správa Výboru pre zahraničné záležitosti Dolnej snemovne vo Veľkej Británii skonštatovala, že „tvrdenie, že Muammar Kaddáfi by nariadil masaker civilistov v Bengházi, nebol podložený dostupnými dôkazmi.“

V roku 2013 bol príčinou priamej vojenskej intervencie v Sýrii údajný chemický útok sýrskych vládnych jednotiek v Ghoute. Tentokrát však britský parlament hlasoval proti vojenskej akcii a plánovaná intervencia bola, na veľké rozčarovanie neokonov, zmarená. Napriek tomu, že sa stále veľmi snažia…

Nedávne tvrdenia Bieleho domu, že majú dôkazy, že sýrska vláda plánuje útok chemickými zbraňami, a že keby sa takýto útok uskutočnil, bola by to Assadova vina, len dokazuje, že Ríša chaosu sa zatiaľ nevzdala štvrtej etapy v Sýrii.

V šiestej etape USA pokračujú v sabotovaní krokov smerujúcich k dohodnutému mieru hneď po spustení bombardovania. Stalo sa tak počas bombardovania Juhoslávie a útoku NATO na Líbyu. Obľúbenou taktikou na zabránenie mierového riešenia je chytenie vodcu daného štátu obvineného z vojnových zločinov. Miloševič bol obvinený počas najsilnejšieho bombardovania v roku 1999, Gaddáfi v roku 2011.

Siedmou etapou je „ukončenie misie“. Práve vtedy, keď dôjde v krajine k zmene režimu alebo keď je daná krajina pretransformovaná na skrachovaný štát so strategicky dôležitými oblasťami/zdrojmi pod kontrolou USA. Juhoslávia bola rozdelená a jej hospodárstvo sprivatizované. Čierna hora nedávno vstúpila do NATO…

Lýbia, označená denníkom Daily Telegraph v roku 2010 za najlepšiu destináciu pre výletne lode, je dnes bezprávnym ihriskom džihádistov a miestom, kde sa výletné lode ani neodvážia zakotviť. Krajina, ktorá za Kaddáfiho poskytovala bezplatné vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť všetkým svojim občanom, sa vrátila k trhom s otrokmi….

Sýria, hoci ešte stále nie je v siedmej fáze, bola vrhnutá o štyridsať rokov späť. Rozvojový program Spojených národov (UNDP) uvádza: „ Napriek tomu, že Sýria od roku 2011 dosiahla alebo je dobre pripravená na dosiahnutie miléniových rozvojových cieľov (zníženie chudoby, základné vzdelanie, rodová rovnosť v stredoškolskom vzdelávaní, zníženie miery detskej úmrtnosti a zlepšovanie prístupu k zdravotnej starostlivosti), odhaduje sa, že po prvých štyroch rokoch krízy klesla zo 113. na 174. miesto v rebríčku 187 krajín zaradených do indexu ľudského rozvoja.

Samozrejme, nielen tieto tri krajiny boli zničené Ríšou chaosu. Veľmi podobný osud postihol aj Afganistan a Irak. Na konci 70-tych rokov začali USA podporovať islamských rebelov, aby destabilizovali a zhodili ľavicovú, pro-moskovskú vládu v Kábule. Situácia v Afganistane sa zhoršuje aj od americkej invázie v roku 2011 s cieľom zvrhnutia talibanského „režimu“, ktorý vyrástol z hnutia rebelov podporovaných Spojenými štátmi.

Irak bol zasa zasiahnutý zničujúcimi, genocídnymi sankciami udržiavanými USA a Veľkou Britániou aj po odzbrojení. Potom nasledovala invázia pod falošnou zámienkou, že irácky vodca Saddám Hussajn stále disponuje zbraňami hromadného ničenia.

Pravda o tom, čo sa deje je príliš šokujúca a strašná na to, aby ju médiá na Západe pripustili. Totiž, Spojení štáty americké a ich spojenci, si od pádu Sovietskeho zväzu rad za radom vyberali nezávislé, strategicky dôležité krajiny bohaté na zdroje.

Podstatné teraz nie je to, že tieto krajiny neboli dokonalé, a že v nich z času na čas dochádzalo k politickým represiám, ale že boli vyčlenené na zničenie len preto, že stáli v ceste imperialistom. Propagátori amerických vojen v poslednom období chcú, aby sme považovali tieto konflikty za nesúvisiace udalosti, a aby sme obvinili vedenie tzv. „šialených psov“ týchto krajín za všetky problémy.

Avšak v skutočnosti je agresia voči Juhoslávii, Líbyi, Sýrie, Afganistanu a Iraku, voči hrozbe Iránu, Severnej Kórey, Ruska a Venezuely súčasťou tej istej vojny. Každý, kto nebol posledných dvadsať rokov zamknutý v skrini, alebo ktorého plat nie je priamo alebo nepriamo vyplácaný Ríšou chaosu, vidí, kde je skutočný problém.

„Noví Hitleri“ – Miloševič, Husajn a Kaddáfi, o ktorých nám bolo povedané, že sú „najväčšími hrozbami“ svetového mieru, sú mŕtvi a pochovaní. Ale predstavte si, zabíjanie pokračuje ďalej.