Môj profil 
Predplatné
Kto tam bol, zažil veľkú vec. Pozitívnu, negatívnu, … To je osobná záležitosť každého z nás. Vidieť znova pokope 80 000 ľudí však určite tak skoro nebudeme, hlavne nie tu u nás, na Slovensku, kde sa manifestácie či štrajky vidia ako niečo zlé. Je predsa neprirodzené dávať verejne najavo svoj názor! Lekári by mali štrajkovať menej, mali by viac pracovať. Učitelia už vôbec neučia, lebo musia žobrať o vyššie platy pred úradom vlády. Zdravotné sestry by mali byť rady, že majú v tomto nesprávnym smerom pohnutom štáte vôbec prácu. Veď väčšina z nich je aj tak v Rakúsku!
Všeobecný názor byť ticho a zohnúť chrbát je taký slovenský. Keď sa treba vzpriamene postaviť na stranu jedných, alebo druhých v podstatnej otázke, hanbíme sa, alebo je nám to jedno. Podelili sme sa na tieto dve skupiny a v závislosti od témy preskakujeme z jednej do druhej ako pri vybíjanej. Len aby sme nemuseli niekde v časopise vidieť svoju fotku na verejnom zhromaždení. A ešte by sme na nej nedajbože vyzerali zle!
Pred týždňom som dobrovoľníčila na Pochode za život. V sobotu prišlo vlakom z Bratislavy do Košíc 700 ľudí na Pochod, vyjadriť svoj názor. Podotýkam, že nikto neprišiel pomaľovaný na nepoznanie, ani s vrecom na hlave. Médiá o tom síce neinformovali, ale to je len preto, že v niektorých redakciách je príliš nízky strop. Žurnalisti sa jednoducho nemôžu vystrieť!
Večer som išla do Infinity arény na omšu. Veď tam isto nebudú všetci, niektorí možno prišli len zo zvedavosti, nie z presvedčenia a tak omša nebude ich prioritou…
Vnútri, vpravo, vľavo, všade. Všade, kam som sa pozrela boli ľudia. Dokopy nás bolo 4 -5000 a všetci sme stáli, poniektorí tiež sedeli, úplne rovno. Deti, starci, krásne slovenské ženy, ktoré by som skôr stretla v luxusnej kaviarni ako v natlačenej športovej hale spievať „otrepané pesničky zo starých JéKáeSjek“ (JKS-jednotný katolícky spevník).
Po tomto zážitku som už vedela, vlastne my všetci sme vedeli, že to nebude len tak. Každý, kto tam bol, musel cítiť výnimočnosť tejto chvíle. Napísala som frajerovi, ktorý mal prísť v nedeľu: „Škoda, že tu nie si, toto je historická chvíľa“. Bola.
Všetci viete, čo sa stalo v nedeľu. Do Košíc prišlo 80 alebo 90 (alebo 100) tisíc ľudí. Pri takom počte je tisícka hore dole. Na Luxe sa vzpriamili a dávali priamy prenos. Ja v Košiciach pochodujem, mama doma pozerá telku, celá zarosená od dojatia. Vraj keď som mala dva roky, manifestovala na tom istom mieste ona. Bola kosa ako v novembri a tiež, bolo tam o dosť menej ľudí. Inak sa to podobá.
Košická hlavná s bočnými uličkami je prikrátka. Ľudia sú všade. Pochodujú, stoja, debatujú, vítajú sa a lúčia. Nikto nie je naštvaný. Nikto nikoho do ničoho nenúti. Vieme, prečo a s akým cieľom tu sme. A nikoho z nás nebolí chrbát, lebo máme dosť priestoru vystrieť sa. Stúpam si na schodík, aby som to videla trochu z lepšej perspektívy. Všade hlavy, hlavy a hlavy. Nad tým všetkým transparenty a pomedzi to deti, sediace na pleciach rodičov. Vozia sa a sledujú situáciu. Sú tu a tak si to môžu dovoliť. Nie všetky deti majú možnosť a už vôbec nie právo tu byť. Právo žiť.
Pred Pochodom som sa pýtala známeho, či sa tam chystá a či by prišiel niečo natočiť. Nie však na úkor toho, že si to tam nebude môcť vôbec užiť. Napísal mi: „Natočím, veď si tam nejdeme užívať, ideme tam predsa bojovať!“
Presne jeho slová mi napadli na tých schodíkoch, keď som sledovala pokojný dav, ktorí sa nemal kam pohnúť a tak stál. Stál, ale zato vzpriamene. Aj keď som v tej chvíli tiež len stála, vedela som, že teraz už bojujem. Toto je na Slovensku nové. Postaviť sa na jednu zo strán a nie len na chvíľu. Vyjadriť svoj názor a bojovať zaň. Má to cenu a má to zmysel. Aj keby som mala niekoľko hodín „len stáť“.
Mnoho ľudí v našej krajine ešte stále má problém sa vystrieť na vybranej strane ihriska. Niektorí sú zohnutí dokonca tak nízko, že už ani nevedia, ako vyzerá ich vlastná tvár v zrkadle. K typicky slovenskému: nechcem, neviem, netreba a nedá sa, pridávam jedno bez záporu – bojím sa.
Možno to neviete, ale je úžasný pocit narovnať sa po takom dlhom čase. A tiež povedať si svoje, zastať sa niečoho, alebo si len zastať do davu ľudí, ktorí zdieľajú ten istý názor.
Prepáčte mi ďalší článok o tom, aký bol pochod za život. Vlastne som vám len chcela odporučiť, aby ste sa nebáli a vystreli, nech už ste na ktorejkoľvek strane ihriska. Je to zdravé!
Mária Ružbarská
