Desiatky mŕtvych mladých v Manchestri: „Úbohé deti spoločnosti, ktorá nerozozná už viac Zlo“

Drahé deti,

dovolím si vás tak nazvať, aj keď som vás osobne nepoznal. Ale po dlhých hodinách nočnej mory, ktorá nasledovala po ohlásení tohto hrozného atentátu, počas ktorého mnohé z vás prišli o život a mnohí ste ostali zranení, sa cítim byť k vám blízko špeciálnym spôsobom.

Prišli ste na svet častokrát aj ako nechcené deti a nikto vám neposkytol ani „adekvátny zmysel života“ (ako hovorieval veľký Bernanos o generácii dospelých pred ním). Vrhli vás do spoločnosti s dvoma veľkými princípmi: že si môžete robiť, čo chcete, lebo každá vaša túžba je právom; a že je dôležité vlastniť čo najviac pozemských dobier.

Vyrastali ste s pocitom, že musíte mať všetko. A keď ste mali nejaký existenčný problém (ako sa kedysi hovorievalo), tak ste to oznámili rodičom, vašim dospelým a už bola pripravená nejaká psychologička, ktorá mala vyriešiť váš problém. Len jedno vám zabudli povedať. Že existuje Zlo. Zlo, ktoré je reálnou osobou, a nie len nejakou silou, či energiou. Je to osoba. Táto osoba sa k vám priplazila aj počas vášho koncertu. Priniesla so sebou tieň hroznej smrti, do ktorého vás chytila.

Deti moje, takto ste umreli, takmer bez dôvodov, pre ktoré ste žili. Netrápte sa, síce vám nepomohli žiť, ale urobia vám pompézny pohreb, počas ktorého zaznejú tie najúžasnejšie laicistické rétoriky zo strán všetkých možných prítomných autorít. Pravdepodobne sa zídu aj náboženské autority, ktoré povstanú, no, bohužiaľ, zrejme budú ticho… Prirodzene, vaše pohreby budú na otvorenom priestranstve, aj pre tých veriacich. Lebo dnes jediným chrámom je príroda…

Robbespierre by sa smial, pretože ani on nedošiel do takejto fantázie. V kostoloch sa nebudú robiť pohreby, pretože, ako trefne hovorí kardinál Sarah, v katolíckych kostoloch sa už slávia iba pohreby Boha… Nezabudnú na chodníky pohádzať vaše plyšové hračky, vaše spomienky na detstvo. Potom sa všetko uloží do rétoriky, ktorá už aj tak nemá čo povedať k týmto tragédiám, pretože nemá ani čo povedať o živote…

Dúfam, že aspoň niektorí z týchto „guru“ – politických, kultúrnych a náboženských – sa v tejto situácii zdržia slov a nebudú prispievať do diskusie zvyčajnými formulkami o tom, že „to nie je náboženská vojna“, že „náboženstvo je vo svojej podstate otvorené dialógu a porozumeniu“. Nuž, ja len dúfam, že nastane aspoň chvíľka ticha kvôli rešpektu. Rešpektu predovšetkým voči vášmu životu, ktorý skosila nenávisť démona, ale aj rešpektu voči pravde. Pretože dospelí by mali mať predovšetkým rešpekt voči pravde. Môžu sa rozhodnúť, že jej nebudú „slúžiť“, ale musia mať voči nej rešpekt.

Ja som už len starý biskup, ktorý ešte verí v Boha, v Krista a v Cirkev, a odslúžim za vás všetkých svätú omšu v deň vášho pohrebu dúfajúc, že sa stretnete s láskavou tvárou Matky, ktorá si vás mocne pritúli a uchlácholí po tomto premrhanom živote. Premrhanom nie vašou vinou, ale vinou vašich dospelých.

Biskup Luigi Negri