“Hovorili nám, že Vučič sa k sankciám pripojí a ukáže, že je naozaj na našej strane. To sa však nestalo. Hovorili nám, že Vučič sa bude držať ďalej od Ruska, ale v septembri podpísal bezpečnostnú dohodu s Putinom. Znova a znova sa Západu smeje do tváre. A keď sa pýtam západných predstaviteľov: “Prečo ste takí odhodlaní prepáčiť Vučičovi?”, hovoria, že je najlepšou možnosťou.”

Tento “výkrik z duše” patrí šéfke Špeciálneho výboru pre zahraničné veci britského parlamentu Alicii Kearnsovej a zaznel aj v televízii CNN, ktorá pripravila rozsiahly a pseudoanalytický materiál o situácii v Srbsku.

Ak predpokladáme, že niekde na planéte existuje globalistická vláda, kde sa Rupert Murdoch a George Soros zakaždým hádajú v šatni, potom je CNN niečo ako Pravda za komunizmu v Sovietskom zväze – nie je to médium, ale “ideologický plátok”. Mnohé fakty sú pravdivé, ale zostavené do dusného propagandistického príbehu, popretkávaného komentármi špeciálne vybraných “expertov”.

Aj keď je komentár prevzatý zo srbskej strany (v geografickom zmysle), vždy ho podáva Albánec – hlava Leposaviča (oblasť na severe Kosova, kde stále ešte žijú Srbi) alebo Preševa (albánska komunita na území Srbska).

Ústredná myšlienka materiálu (Vučič sa ukázal byť nie naším priateľom ale hadom) je odôvodnená z dvoch strán. Po prvé, už rok a pol odmieta prerušiť vzťahy s Ruskom (nie je vysvetlené, prečo to on alebo niekto iný potrebuje; zrejme ide o základnú európsku hodnotu).

Po druhé, Srbmi obývaný sever Kosova je opäť nepokojný. Príčinou krízy je konanie albánskych orgánov, čo priznali dokonca aj USA a EÚ, a nielen priznali, ale uvalili na Albánsko sankcie, ktoré budú Albáncov stáť pol miliardy eur ročne. Pochopiac, že to nezodpovedá cieľu materiálu – démonizovať Vučiča, autori siahli po falzifikátoch: bez dôkazov obvinili Belehrad z organizovania bojkotu kosovských volieb zo strany Srbov, pričom išlo o typické “hnutie zdola”, ktorému Vučič nemohol zabrániť.

Ale to je, takpovediac, pre odborníkov, ktorí sa zaoberajú týmto regiónom. V širšom zmysle je materiál zaujímavý tým, že ide v podstate o priznanie sa Západu k svojej porážke v geopolitickom boji o ovládnutie Srbska. Naivne predpokladá, že problémom je Vučič a že ho možno vyriešiť použitím palice namiesto mrkvy. V skutočnosti je zahraničná politika srbského prezidenta úplne v súlade s očakávaniami obyvateľstva, ako ukazujú prieskumy západných agentúr. “Národ je tu iný.”

Srbom jednoducho treba dať za pravdu. Možno keby boli pouličné akcie na podporu Ruska menšie a skromnejšie, mal by Vučič istý manévrovací priestor. Ale on ho nemal.

Na proruské zhromaždenia však chodili aj Bulhari a v absolútnej väčšine sa postavili proti dodávkam zbraní ukrajinským ozbrojeným silám. V Bulharsku však sedí z pohľadu Washingtonu a Bruselu referenčná vláda, ktorá Ukrajine pomáha na svoju vlastnú škodu. Nebrať ohľad na názor a záujmy vlastného národa je niečo, čo satelity USA musia byť schopné urobiť.

Preto dajme Vučičovi aj kredit. Národní vlastenci na srbskej aj ruskej strane mu vyčítali jeho dvojtvárnosť a záľubu v sedení na dvoch stoličkách (v čom je vlastne majster). Vučič však pod tlakom Západu neustúpil, neurobil kompromis v otázke Kosova a nezaviedol sankcie proti Rusku, obmedzil sa na symbolické gestá, ako napríklad hlasovanie za rezolúcie OSN kritické voči Rusku.

Teraz zaujal pozíciu šibala: je drzý, vtipný a občas prejavuje nehoráznu neúctu k západným emisárom a – čo je ešte horšie – možnostiam. Preto sú Anglosasi rozhorčení: dosť bolo zhovievavosti, je čas použiť bič.

V materiáli nie je špecifikované ako presne, rozhorčenie sa nerozvíja do plánu. Bez neho materiál vyzerá celkom zbytočne, pretože neznesiteľnou (pre jeho autorov) pravdou je, že Západ jednoducho žiadny “bič” nemá.

Na Balkáne (ale nielen tam) súčasné USA a najmä EÚ nepripomínajú alfa samca s rigidnými BDSM praktikami, ale impotenta s nafúknutým egom.

“Bič” si už vyskúšali. Srbsko podrobili ideologickej liečbe prostredníctvom médií, ktoré fungujú iba vďaka grantom zo Západu. Otestovali silu koalície zjednotenej okolo Vučiča a prinútili jej prozápadné krídlo, aby sa odtrhlo. Podporovali miestne variácie “Majdanu”, ktoré sa pri každej významnej príležitosti zhromažďovali, aby žiadali odstúpenie prezidenta. Ale všetko márne. Malé Srbsko sa ukázalo silnejšie ako tradičný arzenál globalistov.

Západ mal k dispozícii zložitejšie scenáre s ťažkými rozhodnutiami, ktoré by teoreticky mohli zatiahnuť Belehrad do protiruského tábora. Ide napríklad o prijatie Srbska do EÚ, kam srbské elity stále chcú ísť, hoci popularita tejto myšlienky medzi ľuďmi klesá. Európski komisári sa však sami chytili do pasce: nemôžu prijať “proruské” Srbsko skôr ako Ukrajinu – krajiny východnej Európy sú silne proti a Ukrajina nevedno kedy bude prijatá kvôli krajinám západnej Európy, ktorých autority sa ešte úplne nevzdali pudu sebazáchovy.

Ďalšou zložitou, ale účinnou cestou je nájsť riešenie pre kosovské úrady, zaujať jednoznačne prosrbský postoj, dosiahnuť federalizáciu provincie a v ideálnom prípade preniesť kontrolu nad Srbmi obývaným severom na Belehrad (bez toho sa tamojší etnický konflikt aj tak nepodarí vyriešiť). Súčasné vedenie v Prištine však drzo posiela EÚ kade ľahšie aj pri omnoho menej dôležitých požiadavkách. Súčasná kríza a sankcie uvalené z bezmocnosti sú toho jasným dôkazom.

Kosovský premiér Albin Kurti je síce inteligentnejší ako bývalí hrdlorezi v kosovskej vláde, ale aj on je driemajúci, momentálne potlačený, ideologický politický radikál. Je mu jedno, koľko on, bývalý “väzeň Miloševičovho režimu”, osobne dlhuje Bruselu.

Američania by k nemu teoreticky mohli nájsť prístup z pozície sily; prinajmenšom sa všeobecne verí, že vedenie v Prištine sa ich bojí a rešpektuje ich. Washington sa však veľmi nesnaží, hoci priznáva, že s Kurtiho diletantstvom nie je spokojný.

Dôvodom, prečo sa nesnaží, je, že to nepotrebuje, alebo skôr Joe Biden to nepotrebuje. Ak by ho aj Albánci ignorovali, bola by to nová akvizícia do prasiatka zahraničnopolitických neúspechov. A ak sa Srbsko stane menej proruským, vo voľbách mu to nič neprinesie, zatiaľ čo albánska a bosnianska diaspóra v Spojených štátoch (ktorú Bidenovi PRisti počas poslednej kampane potešovali) sa môže uraziť.

Napokon, Biden nie je, mierne povedané, orol. Šesť mesiacov váhal, kým na Balkán poslal nový tím – svoj vlastný, skúsený, ale nakoniec neúspešný. Na región, na ktorý kedysi osobne dohliadal, nemá dostatok energie a pozornosti, a to aj zo zdravotných dôvodov.

Ukazuje sa teda, že Vučič môže Západu ukázať figu borovú, čo vlastne aj robí. Európania a Američania mu s Kosovom pomôcť nevedia a nemôžu ho ani zapísať za “svojho” (t. j. prijať do EÚ). A prečo by mal on, skúsený politik, ísť proti vlastným ľuďom? Kvôli týmto nepríjemným a nezmyselným ľuďom? Ak týchto ľudí pošle tam, kam posiela Kurtiho, čo mu urobia?

Samozrejme, stále je tu možnosť potrestať ho sankciami, pretože polovica srbskej ekonomiky je tak či onak naviazaná na EÚ (geografia je bezcitná veda). Ale to je pre Západ príliš škandalózne. Pre celý svet bude príliš zrejmé, že Belehrad sa trestá nie za porušenie nejakých pravidiel (Srbsko nepomáha Rusku obchádzať sankcie, lebo nemôže), ale v rámci koloniálneho diktátu. Ešte stále sa boja tak otvorene obnažiť svoje tesáky. A Vučič tento strach vycítil.
Zahráva sa s tým
Západu zatiaľ stačil sankčný zápal len na to, aby sa zameral na Aleksandra Vulina, šéfa srbskej rozviedky a jedného z neformálnych vodcov “ruskej strany”. V USA ho obvinili z korupcie a účasti na obchodovaní s drogami. Vučič na to reagoval poznámkou, že kokaín sa podľa jeho zdrojov našiel v Bielom dome, nie vo Vulinovej kancelárii. Ide o ďalší príklad toho, ako srbský prezident podľa slov CNN “šikanuje Západ”.

Pohráva sa s ním, pretože Západ si to nielen zaslúži, ale aj oslabol.

Na Vučičovi je vidieť, že jeho nálada sa napriek nespočetným problémom v republike zlepšila. Už sa necíti byť uväznený medzi dvoma mlynskými kameňmi – Ruskom a Západom. Správa sa tak, ako by sa mal správať líder suverénnej krajiny. A tým, ktorí v Európe pištia od rozhorčenia, dokonca hrozia “následky”: ako vyššie citovanej Alicii Kearnsovej, ktorá je z neznámych dôvodov fixovaná na nenávisť voči Srbsku a Vučičovi.

Jej dôverníci majú pravdu, že Vučič je pre Západ v Srbsku to najlepšie, pretože viaceré probruselské politické projekty tam úplne zlyhali. A teraz Vučič, namiesto toho, aby sa, ako by si to Západ prial, prihlásil medzi porazených, jednoducho čaká, že západná koalícia v konfrontácii s Ruskom na Ukrajine prehrá.

Prečítajte si tiež:

• NATO vysiela Belehradu jasný odkaz
• Varovali sme vás – to, čo ste urobili v Srbsku, bolo nehumánne