Taraba predáva „ochranu vody“

Minister životného prostredia Tomáš Taraba si schválenie zákona o vode pred kamerou a vo svojom vlogu odprezentoval ako veľké víťazstvo. Podľa jeho slov ide o opatrenie, ktoré zabráni vodárenským spoločnostiam odlievať zisky mimo sektora. „Každé euro z vody sa musí použiť na údržbu a obnovu potrubí,“ tvrdí minister.

Na prvý pohľad ide o ľúbivý slogan. V čase, keď sa aj na Slovensku čoraz viac hovorí o klimatickej kríze a voda začína mať cenu zlata, znie takáto rétorika ako obrana národného bohatstva. Ale zákon, ktorý parlament 23. septembra schválil, je potrebné čítať podrobnejšie.

NKÚ: deravé potrubia a miliardový dlh

Nie je náhoda, že novela prichádza práve teraz. Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) v lete 2024 zverejnil správu, ktorá otriasla verejnosťou. Zistil, že takmer tretina pitnej vody na Slovensku sa stráca v potrubiach ešte skôr, než dorazí ku kohútiku. Ide o obrovské množstvo – vyše 50 miliónov kubíkov ročne. Investičný dlh vodárenskej infraštruktúry odhadol NKÚ na približne 10 miliárd eur.

Kontrolóri upozornili aj na „skrytú privatizáciu“ – niektoré mestá a obce majú len formálnu kontrolu nad vodárňami, pričom reálne rozhodovanie prebieha cez prepojené dcérske spoločnosti a lobistické skupiny. Voda sa síce nedá predať, patrí štátu, ale infraštruktúra a tok peňazí okolo nej boli doteraz veľmi ľahko zneužiteľné. A platil to občan vo vyšších účtoch.

Ktoré výhrady v správe NKÚ novela adresuje

Novela zákona sa snaží tieto výhrady čiastočne pokryť. Najdôležitejšou zmenou je tzv. krúžkovanie výnosov: aj „primeraný zisk“ z predaja vody sa musí použiť výlučne na prevádzku, údržbu, obnovu a rozvoj vodárenskej infraštruktúry. Týmto sa de facto znemožňuje vyplácať dividendy z regulovaného biznisu, keďže aj primeraný zisk musí zostať v regulovanej činnosti – teda vo výrobe a dodávke pitnej vody, v odvádzaní a čistení odpadových vôd a v údržbe samotnej infraštruktúry.

Ďalšou novinkou je predkupné právo štátu. Ak sa má predávať podiel vo vodárenskej spoločnosti, štát môže akcie odkúpiť prednostne. To má brániť tichej privatizácii alebo vstupu zahraničného kapitálu. Aj dôvodová správa k zákonu hovorí o odstraňovaní ‘šedých zón’ a rizikách skrytej privatizácie, ktoré viedli k návrhu predkupného práva štátu.

Novela tiež zavádza povinnosť každoročne predkladať správu o plnení plánov obnovy a zavádza sankcie za neplnenie nápravných opatrení – pokuty od 300 do 33-tisíc eur.

Na papieri to vyzerá ako krok vpred. Ale realita môže byť iná.

Čo ostalo naďalej v polohe rizika

Zákon hovorí, že zisky musia ísť na infraštruktúru. Ale nehovorí koľko a ako. Nie sú v ňom žiadne záväzné technické štandardy, ktoré by prikazovali tempo obnovy potrubí alebo maximálnu prípustnú mieru strát vody. Bez týchto parametrov môže infraštruktúra chátrať ďalej, aj keď sa formálne plnia nové paragrafy.

Nedefinovaný zostáva aj pojem „primeraný zisk“. Ak regulátor nastaví jeho hranicu príliš vysoko, podniky získajú viac peňazí, no občan zaplatí vyššie účty. Ak bude naopak príliš nízky, investície môžu úplne zamrznúť.

Novela sa tiež nevyrovnáva s fenoménom dcérskych spoločností – tam sa dajú vyvádzať peniaze cez poradenstvo, marketing alebo servisné kontrakty. To je priestor, ktorý ostáva otvorený.

A napokon regulácia cien a ziskov zo strany ÚRSO zostáva po novele formálne nezmenená. Dôvodová správa síce ukladá regulátorovi, aby nastavil také podmienky, ktoré zamedzia odlievaniu zdrojov mimo infraštruktúry, no kým sa nezmení samotná metodika, motivácie vodárenských podnikov ostávajú rovnaké.. Podniky nemajú motiváciu opravovať potrubia, keď náklady na straty vody nesú občania.

Čo možno čakať od „podnikateľov“, aby neprišli o svoje doterajšie zisky?

Taraba novelou siaha istému druhu podnikateľov na ich doterajšie ľahko nadobúdané príjmy. Len niekto naivný môže očakávať, že sa títo „podnikatelia“ budú mlčky prizerať, ako sa im stenčuje zisk, na ktorý si zvykli. Dá sa očakávať, že vodárenské spoločnosti a ich akcionári začnú hľadať obchádzky.

Prvou cestou bude nafukovanie nákladov – poradenské zmluvy, IT služby, reklama, sponzoring. Zisky sa zmenia na „náklady“, ktoré zákon nekrúžkuje.

Druhou cestou budú dcérske firmy. Ak zákon hovorí o regulovanej činnosti materskej vodárne, možno presunúť časť aktivít do dcéry, ktorá pod obmedzenia nespadá.

Treťou obchádzkou sú predražené verejné obstarávania. Vodárne budú investovať, ale „do potrubí za zlaté klince“. Formálne sa splní zákon, v praxi sa peniaze vyvedú.

A štvrtou cestou je politický tlak na regulátora. Definícia primeraného zisku je gumová a bude lákať na lobing.

Ako prelomiť začarovaný kruh

Slovensko sa už roky pohybuje v bludnom kruhu: štát zavádza nové opatrenia, podnikatelia hľadajú obchádzky, infraštruktúra ďalej chátra a občan platí. Novela tento kruh neprerazí, len doň vloží ďalšiu prekážku.

Skutočné riešenie si vyžaduje zmenu motivácií. Vodárenské spoločnosti musia cítiť, že sa im oplatí investovať, a že ignorovanie problémov ich bude stáť peniaze. To znamená, že regulácia by mala byť postavená na výkonnostných ukazovateľoch. Ak straty vody presiahnu určitý limit, povolený zisk sa im automaticky zníži. Naopak, ak dokážu dosiahnuť nižšie úniky a vyššie tempo obnovy, mali by si časť bonusového zisku ponechať.

Ďalším kľúčom je prenesenie rizika strát späť na podniky. Pokiaľ dnes náklady za deravé potrubia znáša výlučne spotrebiteľ, firma nemá dôvod konať. Ak by sa však zodpovednosť za nadmerné straty preniesla na vodárne, hľadali by cestu, ako ich znížiť.

A napokon, garancia primeranej návratnosti musí byť viazaná na skutočné investície. Ak spoločnosť vloží peniaze do obnovy siete, štát jej má umožniť rozumný výnos. No ak investície len predstiera a hľadá cesty, ako peniaze vyviesť, žiadna garancia jej neprislúcha.

Len vtedy sa môže začať meniť logika systému – zisk nebude plynúť z deravých potrubí a z účtovníckych trikov, ale z reálnej modernizácie. To je cesta, ako sa dá začarovaný kruh prelomiť.

Kde hľadať inšpiráciu

V Európe už vidíme rôzne modely. Paríž a Berlín si vodárne vzali späť do verejných rúk a všetok zisk sa reinvestuje do obnovy siete. Výhodou tohto modelu je, že peniaze neunikajú do súkromných vreciek a systém je transparentnejší. Nevýhodou však môže byť riziko politického manažmentu – ak mesto alebo štát nemá disciplínu a odbornosť, môže sa z vodární stať len ďalšia rozpočtová položka či trafika pre straníckych nominantov.

Británia stavila na úplne súkromný model. Regulátor Ofwat stanovil prísne pravidlá a firmy mali priniesť miliardové investície. Výhodou je, že súkromný kapitál vie zabezpečiť veľké financovanie a rýchlu modernizáciu. Lenže nevýhody sa ukázali naplno: ak regulátor stratí kontrolu, akcionári maximalizujú dividendy a zadlžujú podniky. Thames Water je dnes v tak hlbokej kríze, že sa hovorí o štátnom prevzatí. To je jasný varovný príklad.

Holandsko a Dánsko predstavujú strednú cestu. Vodárne sú prevažne vo verejnom alebo družstevnom vlastníctve, ale regulácia je postavená na tvrdých výkonnostných ukazovateľoch. Ak podnik nedodrží limity strát vody alebo tempo obnovy, prichádza o povolený zisk. Výhodou je, že motivácie sú nastavené správne – oplatí sa investovať. Nevýhodou je, že tento systém vyžaduje vysokú profesionalitu a nezávislého regulátora, ktorý nepodľahne politickým ani podnikateľským tlakom.

Slovensko sa zatiaľ zmieta medzi marketingom ministrov a záplatami do zákona. Výsledkom je, že stále naháňame vlastný „líščí chvost“ – vždy o krok za tými, ktorí hľadajú nové obchádzky.

Lepšie ako nič

Novela zákona o vode je lepšia než nič. Ale predstierať, že sme tým ochránili slovenskú vodu, je ilúzia. Voda ako prírodný zdroj je chránená už dnes. To, čo ohrozuje občanov, je deravá infraštruktúra a neporiadok vo vodárenských firmách.

Skutočná otázka preto znie: dokáže Slovensko nastaviť pravidlá tak, aby záujem vlastníkov vodární bol rovnaký ako záujem občana? Teda aby neplatil za deravé potrubia, ale za modernú, spoľahlivú sieť. Pokiaľ zostaneme pri záplatách, občan bude ďalej platiť za vodu, ktorá unikne do zeme – a to je účet, ktorý žiaden marketing nezakryje.