Pred 84 rokmi bol schválený takzvaný Židovský kódex, vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré bolo jedno z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobej histórii. Aj na jeho základe sa začalo s deportáciou židovského obyvateľstva.

„Prvý transport židovských obyvateľov v Starej Ľubovni bol 21. marca 1942. Z celého okresu tam bolo sústredených 50 dievčat a mladých židovských žien. Nákladnými autami ich odvážali na železničnú stanicu do Podolínca a odtiaľ vlakom do zberného tábora v Poprade. Z Popradu boli deportované 25. marca 1942 do koncentračného tábora Osvienčim,“ uviedlo múzeum. Ďalšia hromadná deportácia Židov z okresu sa uskutočnila v apríli a v máji 1942, keď odvliekli niekoľko desiatok mladých mužov a deportovali ich do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v Generálnom gubernáte.

„V máji 1942 sa začala deportácia celých rodín bez ohľadu na vek, čiže aj starci, ženy, deti a chorí. V priebehu niekoľkých mesiacov odvliekli väčšinu židovského obyvateľstva do zberného tábora v Poprade a odtiaľ do vyhladzovacích táborov v Lublinskej oblasti alebo do Osvienčimu,“ upozornilo múzeum s tým, že do 9. septembra 1942 zo 732 Židov v okrese transportovali 643 ľudí. Takmer všetkých krátko po príchode na miesto určenia nacisti zavraždili. Medzi deportovanými bol aj hlavný rabín Moše Rosenberg a jeho rodina. Iba 16 Židov pred zadržaním utieklo.