Analytička Klubu 500 Diana Motúzová upozorňuje, že takýto rozsah nesúladu nemožno považovať za náhodu. Podľa nej ide o dôsledok dlhodobo neefektívne nastaveného systému, ktorý nedokáže verejné investície do vzdelávania premieňať na plnohodnotné uplatnenie absolventov. „Slovensko má vážny problém, o ktorom sa hovorí málo, no jeho dôsledky cíti ekonomika každý deň,“ konštatuje.

Ak sa spoja stredné aj vysoké školy, v odbore služieb pracuje priamo v zodpovedajúcej profesii len 32,3 percenta absolventov. Takmer dve tretiny si tak hľadajú prácu mimo svojho odboru alebo využívajú kvalifikáciu iba čiastočne. V podnikaní a administratíve sa v odbore uplatní 44,2 percenta absolventov, v humanitných odboroch 46,2 percenta. Naopak, výrazne lepšie výsledky dosahujú regulované a technické profesie. V zdravotníctve a sociálnej starostlivosti pracuje v súlade so vzdelaním 76 percent absolventov a vo vzdelávaní 69,9 percenta. Relatívne priaznivá situácia je aj v informačných technológiách.

Pri pohľade výlučne na vysoké školy je obraz ešte výraznejší. V odbore služby pracuje mimo vyštudovaného zamerania alebo s obmedzeným využitím kvalifikácie až 59,1 percenta absolventov. V umení a humanitných štúdiách ide o 43,6 percenta, v spoločenských vedách a žurnalistike o 38,3 percenta. Naopak, v informačných a komunikačných technológiách je podiel absolventov pracujúcich mimo odboru 29,1 percenta, v inžinierstve, výrobe a stavebníctve 24,6 percenta, v zdravotníctve a sociálnych službách 22,5 percenta a vo vzdelávaní 21,7 percenta.

Dáta naznačujú, že tam, kde existuje silný a stabilný dopyt trhu práce, je prepojenie medzi vzdelávaním a zamestnaním funkčné. V iných oblastiach však systém produkuje absolventov v objeme a štruktúre, ktoré ekonomika nedokáže efektívne absorbovať. „Slovensko tak v skutočnosti nevzdeláva málo. Vzdeláva nesprávne,“ vyplýva z hodnotenia analytičky.

Diskusia o školstve sa často sústreďuje na objem financií. Slovensko smeruje do vzdelávania približne päť percent HDP, čo v rámci veľkosti ekonomiky predstavuje významný verejný záväzok. Hoci krajina nepatrí medzi štáty OECD s najvyššími výdavkami na študenta, existujú krajiny s nižšími výdavkami, kde je prepojenie vzdelania s pracovným trhom výrazne lepšie. Príkladom sú Litva, Poľsko, Chorvátsko, Grécko, ale aj Rumunsko a Bulharsko.

Problém teda podľa Motúzovej nespočíva len v objeme peňazí, ale najmä v ich návratnosti. Ak viac než polovica absolventov pracuje mimo svojho odboru, znamená to roky verejných investícií bez plného využitia, dodatočné náklady firiem na rekvalifikáciu, nižšiu produktivitu a pomalší technologický posun ekonomiky. Vzdelávací systém sa tak namiesto motora rastu stáva nákladom.

Ekonomika dnes stojí na dátach, automatizácii, energetickej transformácii, zdravotníctve a technických či digitálnych zručnostiach. Dopyt po týchto oblastiach rastie, no systém stále produkuje veľké počty absolventov v odboroch so slabším uplatnením. Nejde pritom o spochybňovanie významu humanitných smerov, ale o otázku ich kapacít a obsahu v kontexte reálneho dopytu.

Ak chce Slovensko prestať zaostávať v zhode medzi vzdelaním a prácou, bude musieť viazať kapacity odborov na dáta o uplatnení absolventov, posilniť technické a digitálne smery, zaviesť výkonové financovanie založené na reálnych výstupoch a zjednodušiť rekvalifikácie pre dynamický trh práce. Druhé najhoršie číslo v únii je podľa analytičky symptómom hlbšieho štrukturálneho problému: vzdelávací systém sa prispôsobuje pomalšie než potreby trhu práce. Bez jeho zosúladenia bude návratnosť verejných investícií do vzdelávania naďalej obmedzená a ekonomika bude rásť pomalšie, než by mohla.