Môj profil 
Predplatné
V článku sa dokonca uvádza plný zoznam poslancov „netradičnej orientácie“ aj s uvedenou straníckou príslušnosťou. Medzi „sexuálnymi menšinami“ majú po 19 zástupcov „konzervatívci“ i labouristi. Sedem „netradičných“ uspelo v boji o poslanecké kreslá pod hlavičkou Škótskej národnej strany. Keďže Škótskej národnej strane bude v novom parlamente patriť spolu 35 miest, znamená to, že v jej radoch je až 20% „inak orientovaných“, čo je ďalší rekord! Pritom hovoríme len o tých poslancoch, ktorí už stihli vyjsť s farbou von a ktorí sa nielenže nehanbia za svoju orientáciu – ako to bolo v nedávnych dobách – ale ešte ju aj považujú za čosi fajnovejšie a prestížne.
Zdá sa, že politické zákulisie v Británii (a nielen tam) začalo v bojoch o poslanecké kreslá už naozaj v masovom meradle využívať predstaviteľov LGBT komunity, ktorí z rôznych dôvodov neraz bývajú osobitne vydierateľní, a preto aj ľahšie manipulovateľní svojimi centrálami. Nielenže im dávajú priestor na politických kandidátkach, ale navyše v takých počtoch, že mnohí Briti, ale aj iní Európania očakávajú, že po nejakom čase sa bude táto menšina snažiť získať v parlamentoch a vládach väčšinu.
V západnej Európe vidno dve tendencie, ktoré sú na prvý pohľad veľmi protirečivé, ale v skutočnosti majú rovnaké duchovné korene a za ich podporou stoja tí istí bábkoherci, ktorí sa sami priamo neprezentujú, majú však veľký vplyv a ich záujmy zastupujú politici typu Macron, Merkelová, Obama…
Na jednej strane sa západná Európa postupne – a podľa mnohých vzhľadom na duchovnú pustotu a pôžitkársky životný štýl pôvodného obyvateľstva aj neodvratne – mení na kalifát, čo sa práve v Británii len pred krátkym časom prejavilo aj veľmi názorne. Po prvýkrát bol za starostu Londýna, v ktorom je už dlhšiu dobu najčastejším menom dávaným novorodencom Mohamed, zvolený moslim. Pôvodom z Pakistanu.
Na druhej strane, západnú Európu čím ďalej, tým viac dostávajú do svojich osídiel a do politickej kazajky idey „politickej korektnosti“ s klaňaním sa LGBT hodnotám na prvom mieste. V západnej spoločnosti sa idey propagácie LGBT komunity a jej nekritizovateľnosť už natoľko rozmohli, že mnohí občania si nielenže nedovolia mať k tejto téme postoj odlišný od línie ústredného výboru v Bruseli a vo Washingtone, ale premknutí priam paranoickým strachom považujú za svoju povinnosť – hoci ich nik nevidí – hodiť do urny lístok za kandidáta s orientáciou, ktorá je podľa médií obsluhujúcich globalistickú diktatúru “v trende”.
V tejto situácii posledné zvyšky kresťanov a iných tradične zmýšľajúcich ľudí v západnej Európe ako na svoju poslednú nádej hľadia na omnoho konzervatívnejšie zmýšľajúcu východnú Európu, na tú slovanskú Európu, ktorú západniari po stáročia nielenže dobýjali, ale zazerali na ňu zvrchu.
Vladimír Mohorita
