Dôvodom je pravdepodobne niečo ako spomienkový optimizmus, kedy ľudská myseľ sa uchyľuje k tomu, že s odstupom času niektoré nepozitívne zážitky začnú byť príliš vzdialené a človek resp. jeho  myseľ má sklon ich postupne vytesňovať, čo zákonite vedie k tomu, že zostane vo väčšej miere prítomné to, čo bolo skôr pozitívne a časy minulé tak zvykne dotyčný hodnotiť ako dobré, hoc objektívne to tak nebolo.

Niečo podobné na Slovensku zažívame aj v týchto dňoch. Spomienky na diktatúru bláznivého Matoviča, o ktorého duševnom zdraví niektorí majú úplne oprávnene dosť vážne pochybnosti, protipandemické opatrenia obézneho hlavného hygienika Mikasa, rozšírené a štátom podporované udavačstvo, obmedzenia, likvidácia celých sektorov ekonomiky, obrovské navýšenie zadĺženia štátu, aby bolo z čoho financovať choromyslené celoplošné testovanie, zatváranie ľudí do štátnej karantény, očkovacia lotéria, nákup vakcín a podobné nezmysly.

Na tieto hrôzy ako aj nenávratné zničenie 3 rokov života v dôsledku vlády Matoviča, Hegera a Ódora, ktoré malo krytie zo strany Čaputovej, ktorá v tom čase v Grassalkovichovom paláci úradovala ako aj štruktúr WHO či bruselského vedenia EU už zjavne  niektorí zabudli. Vo svojej slabomyseľnosti a vplyvom vyššie popísaného spomienkového optimizmu niektorí ľudia koketujú s nápadom  zloducha Matoviča politicky reaktivovať a v rámci schémy „účel svätí prostriedky“ sa aj s jeho pomocou dostať k moci.

V uplynulých dňoch a týždňoch sme mali možnosť sledovať protesty časti slovenskej verejnosti a politicky angažovaných umelcov pod vlajkami rôznych občianskych združení a iniciatív, čo malo zatušovať politický rozmer týchto aktivít a vytvoriť zdanie, že sa jedná o spontánnu reakciu verejnosti na štýl politiky premiéra Fica a jeho vlády.

Dlhodobo sa vo verejnom priestore objavuje legenda o tom, aká je slovenská spoločnosť polarizovaná a politickí predáci sa navzájom vytrvalo obviňujú z toho kto je za to vo väčšej miere zodpovedný. Správna odpoveď je však, že v princípe všetci.

Bez ohľadu na to, či sa posledného protestu v Bratislave zúčastnilo 15.000, 30.000 alebo 60.000 ľudí, čo je v tejto chvíli dosť jedno, nemyslím si, že všetci sú fanatickými obdivovateľmi Michala Šimečku juniora, fandia Greendealu, doma im namiesto záclony visí dúhová handra a po večeroch si spievajú Ódu na radosť – oficiálnu to hymnu Európskej únie.

Za masovými protestami, ktorých sme svedkami čítam skôr kolektívnu frustráciu veľkej časti ľudí žijúcich na Slovensku. Kvalita ich života je pomerne nízka, vyhliadky na zlepšenie mizerné a jediné čo im ostáva, je obliecť sa a ísť na námestie sa vykričať zo svojho osobného zúfalstva nakoľko sedieť doma pri telke podstatu problému nerieši.

Tu už sa pomaly dostávame k podstate toho, prečo je spoločenská atmosféra v krajine pomerne zlá a oprávnene prevláda názor, že spoločnosť je polarizovaná.

Kardinálnym problémom Slovenska totiž nie ideologický spor medzi progresivistickým, liberálnym na jednej a vlasteneckým a konzervatívnym pohľadom na svet na strane druhej. V tejto podobe len dochádza k priesaku pocitov nespokojnosti širokých más spoločnosti.

Kardinálnym problémom Slovenska je kolektívne presomrávanie sa a to, že Slovensko de facto nemá dostatočne početnú konsolidovanú strednú triedu. To aké to má príčiny som už v inom článku popísal a teraz sa k tomu nebudem vracať.

Problém teda je, že aj ľudia, ktorí sa subjektívne cítia ako príslušníci strednej triedy nemajú taký príjem, ktorý by im umožňoval žiť životným štýlom typického reprezentanta konsolidovanej strednej triedy. Životný štýl, ktorý zahŕňa primerané vlastné bývanie, možnosť získať kvalitné vzdelanie, mať možnosť zmysluplne a kvalitne tráviť voľný čas (majetní ľudia si organizujú reálne zážitky, tí ostatní teda nemajetní ľudia skôr tie virtuálne kedy voľný čas trávia pri telke alebo s mobilom v ruke, lebo je pomerne lacnejšie).

Absencia prítomnosti dostatočne početnej strednej triedy je ale aj dosť vážny politický problém. Demokracia v politologickej literatúre stojí a padá na podpore silnej strednej triedy. Ak táto trieda chýba spoločnosť sa uchyľuje k extrému takého alebo onakého typu.

V tomto kontexte aj LGBT je zástupná téma a sekundárny problém. Slúži iba na artikulovanie subjektívnym pocitov nespokojnosti.

Politické vedenie štátu fakticky rezignovalo na sociálny zmier a cieľavedomé budovanie strednej triedy, o ktorú by sa štát v kritickej chvíli vedel oprieť. Problém strednej triedy na Slovensku  nevyrieši ani 13ty dôchodok ani rodičovský bonus. Ak s tým nezačneme niečo robiť budeme mať politikov, schopných predať krajinu za misku ryže a ľudí na barikádach. Je iluzórne domnievať sa, že štrukturálne problémy slovenskej ekonomiky zachráni naše členstvo v EÚ a NATO. Ľudia, ktorí si priam nábožne z nášho členstva v uvedených organizáciách spravili svoj súkromný fetiš vidia len eurofondy a zahraničné automobilky, ktoré umožňujú Slovákom byť gastarbeitermi vo vlastnej krajine a dožívať v chudobe bez vyhliadky na citeľné zlepšenie v reálom rovná sa dohľadnom čase.

Politické vedenie štátu by si malo uvedomiť základnú logiku, a síce, že ľudia ktorí tomuto štátu nevďačia za akceptovateľnú úroveň materiálneho blahobytu za tento štát v kritickom okamihu bojovať nebudú, a už vôbec nie za Ukrajinu ak je pravda, že Simečka v Kyjeve niečo také prisľúbil ukrajinskému predákovi Zelenskému.

Prečítajte si tiež:

• Toto si treba všetko ujasniť, kým sa vyberiete na námestia
• “Dosť bolo Fica, dosť bolo Fica…,” skandoval maličký chlapec. To nevymyslíš, týmto sa chváli Matovičov človek